Patrik Števík z knihy ZAMYSLENIA
NIEČO O SLOBODE
_______________________________________
Teória liberalizmu ako ideológia alebo politický smer sa profilovala síce v 17. a 18. storočí, ale jeho korene sú podstatne staršie. Z etymológie slova liberalizmus je zrejmé, že je založený na hodnote slobody. Masívny nárast slobody v ľudských dejinách nastal v starovekom Grécku. Tento ontologický zlom priniesol slobodu mnohých oproti slobode jedného, ktorá vládla v Egypte a orientálnych despociách. Najmä v Aténach sa vygenerovala skupina slobodných a plnoprávnych ľudí, ktorí spoločne rozhodovali o záležitostiach obce. Vzhľadom na to, že schopnosť chrániť obec bola nevyhnutnosťou, plne slobodnými boli iba muži, ktorí nasadzovali na bojiskách svoje životy. Bok po boku aristokrat vedľa remeselníka a roľníka.
Ruka v ruke so slobodou kráčal humanizmus. Sloboda sa prejavovala vo vzdelaní, hlasovaní, pohybe, ekonomike, ako aj v myslení a prejave. Aristofanes vyhrával výročné ceny za zosmiešňovanie politickej elity a Sokrates mohol roky slobodne šíriť svoje nebezpečné myšlienky. Nebezpečné pre osoby totalitného razenia. Nakoniec skončil vo väzení ako konšpirátor a dezinformátor. Podstúpil trest smrti. Stalo sa to v období, keď sa demokracia a sloboda začala v Aténach rúcať. Toto bol moment, ktorý donútil Sokratovho žiaka Platóna uvažovať o hrozbách pre demokraciu. Známe sú jeho varovania, ako môže skončiť demokracia, keď prestane byť rozumná a zodpovedná a začne potláčať slobodu prejavu.
Liberalizmus je rovnako ako konzervativizmus pozitívna hodnota. Kým konzervativizmus zabezpečuje spoločenskú istotu tradičných hodnôt, liberalizmus vdychuje spoločnosti progres. Vzájomne sa dopĺňajú a rešpektujú. Ak sa táto rovnováha naruší, spoločnosť upadne do totality. Prakticky môže prevládať jedna alebo druhá zložka, ale nikdy nesmú prestať byť vzájomným korektívom.
Sloboda prejavu je jedna z najzákladnejších práv človeka už od narodenia, aj keď ju zaraďujeme medzi politické práva. Krik a plač malého dieťaťa je prvotným prejavom jeho suverenity. Keď začne kolabovať demokracia a právny štát, ako prvá je na odpis vždy sloboda prejavu.Prísne obmedzenie spektra prijateľného názoru, ponižovanie, zosmiešňovanie a kriminalizácia názorových oponentov pod rôznymi zámienkami ušľachtilo znejúcimi. Je to tak preto, lebo totalitné praktiky sú neobhájiteľné a preto odmietajú akúkoľvek symetrickú súťaž. Dialóg je smrťou pre totalitné postupy.
Vrcholom úpadku slobody a demokracie je kriminalizácia ľudí s iným názorom ako hlavno-prúdovým. Ak začneme chrániť demokraciu nedemokratickými prostriedkami, likvidujeme ju. V spoločnosti, ktorá je demokratická fakticky a nie iba na papieri, má právo na slobodu prejavu aj človek s názorom hlúpym alebo nebezpečným. V skutočne liberálnej spoločnosti sa s nebezpečnými názormi bojuje dialógom a osvetou. Nie pod kuratelou trestného práva. Čím je častejšie postihovanie človeka za prejavený názor trestným zákonom, tým viac upadá sloboda, demokracia a právny štát. Nakoniec sa demokracia zmení na totalitný režim, ideologicky zameraný akokoľvek.
Bežným totalitným prostriedkom na umlčanie názorových oponentov je argumentum ad hominem. Je to spôsob argumentácie, kedy sa snažíme vyvrátiť názory inej osoby tým, že znehodnotíme priamo jeho osobu. Človek používajúci tento argument si uvedomuje svoju argumentačnú núdzu ohľadne obsahu a preto útočí na osobnú integritu autora. Jeho cieľom je odradiť čitateľa od textu ešte skôr, ako začne čítať. Za týmto účelom označuje názory oponentov ako konšpiračné alebo dezinformačné.
Tento postup odporuje aj princípom kritického myslenia. Ak chce byť človek správne zorientovaný, nikdy by nemal text posudzovať podľa autora (akokoľvek ikonizovaného alebo zatracovaného), ale iba podľa obsahu. A informácie z obsahu potom verifikovať z iných zdrojov. Ľudia si často vyberajú z objemu všetkých informácií patriacich k určitej skutočnosti iba tie, ktoré sa im hodia do už vytvoreného názoru. Nejde im o pravdu, ale o utvrdenie sa. Dajte mi všetky informácie a názor si vytvorím sám. Takto uvažuje človek schopný myslieť samostatne a pravdivo.
Samozrejme, absolútna sloboda neexistuje. A preto aj sloboda prejavu má určité obmedzenia – medzinárodné, ústavné a zákonné. Ide o výnimočné opatrenia zakotvené priamo v medzinárodných dokumentoch alebo v ústave, ktoré sa ale nesmú zneužívať na likvidáciu nepohodlných osôb alebo myšlienok. Urážka, ohováranie, klamstvo a podobne sú postihnuteľné v civilnom súdnom procese prípadne trestným právom. Sloboda je možnosť každého človeka konať čokoľvek, čo je rozumné a zodpovedné. Tým sa sloboda odlišuje od svojvôle.
Nevyhnutnou súčasťou slobody prejavu je sloboda po prejave. Takúto slobodu majú ľudia v totalitných režimoch často iba raz. Sú za prejavený názor trestaní buď priamo zákonnými paragrafmi trestného práva alebo skryto tým, že sa stanú politicky neprijateľní a odstavia ich na základe iných, často vymyslených, príčin.
Sloboda ako nástroj dokáže zabezpečiť rozumnému a zodpovednému človeku kvalitný a šťastný život. Prostredníctvom slobody prejavu neustále vyjadrujeme seba samého. Sloboda prejavu je teda jednou z najčastejších foriem slobody ako takej. Zmena prichádza často potichu, sprevádzaná vzletnými myšlienkami, ktoré majú prekryť skutočný zámer. Preto treba byť vždy obozretný. Motýlí efekt pri spoločenských zmenách funguje veľmi často.
Okrem slobody ako nástroja na šťastný a kvalitný život existuje sloboda, ktorá nepodlieha externým vplyvom a nie je závislá na slobode tela.
Sloboda ako stav mysle je nezávislá na vonkajších podnetoch. Spočíva v kvalite našich myšlienok. Mnoho ľudí si myslí, že sú slobodní, ale v skutočnosti žijú v zajatí svojich chorých myšlienok. Naopak, ľudia vedomí si seba, vediaci, že konajú správne, často znášajú dôstojne aj útrapy spojené s obmedzením na ich právach. Dokonca dokážu byť aj v takýchto chvíľach intelektuálne plodní.
Ľudia často túžia po šťastnom živote. Ak by iba ten bol základnou paradigmou snaženia človeka, neexistoval by pokrok. Preto je vítané, že existujú jedinci túžiaci aj po kvalitnom živote. Veľa osobností, ktoré ovplyvnili naše životy svojimi myšlienkami alebo skutkami, neviedli v súkromí šťastný život. Ale urobili niečo, čo skvalitnilo život ostatným.
