Autor: JUDr. Juraj Sopoliga
Niekoľko postrehov k návrhu stanoviska Súdnej rady SR k uzneseniu generálneho prokurátora v zastúpení jeho námestníkom
sp.zn. IV/3Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.8.2021
V návrhu stanoviska sa vytýkajú údajné pochybenia uvedeného rozhodnutia (sporné rozhodnutie), v dôsledku čoho záverom sa má apelovať na generálneho prokurátora, aby jeho postupy a rozhodnutia žiadnym spôsobom nezasahovali do legitimity všeobecných (trestných) súdov SR.
Argumentácia návrhu (body 1. – 11.) má viaceré nedostatky pre výrazné znaky obchádzania záväzných právnych názorov ústavného súdu.
V právnom štáte platí princíp, že nerešpektovanie kľúčových častí odôvodnenia doterajšej judikatúry ústavného súdu preukazuje prvky svojvôle v činnosti orgánov verejnej moci, čo preukazuje nesúlad s čl. 1. ods. 1 ústavy, t.j. rozpor s ústavou (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015).
Pri riešení otázky vzťahov medzi štátnymi orgánmi, ktorý záväzne upravuje čl. 2. ods. 2 ústavy (ústavný princíp legality štátnej moci) platí, že žiaden orgán štátu nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom.
Každý orgán štátu má totiž buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomocí, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava a zákon dovoľuje. Výnimka z tohto pravidla neexistuje ani v prípade, keď sa štátny orgán domnieva, že iný orgán konal alebo rozhodoval spôsobom, ktorý nie je v súlade s ústavou, takže ani prípadné procesné oprávnenie k podaniu návrhu na ústavný súd nemá žiaden vplyv a dopad na zákonný rozsah právomocí orgánov štátu. Inak povedané, právomoc orgánov verejnej moci je vymedzená ústavou a zákonom, nie želaním osôb, ktoré ju v mene orgánov vykonávajú. Nahradenie ústavou alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho orgánu odporuje ústavnej úprave čl. 2 ods. 2 ústavy a je svojvôľou štátneho orgánu (napr. I.ÚS 3/98, PL.ÚS 29/95, III.ÚS 571/2014).
Zároveň platí, že obsahuje ústavné pravidlo, že každý orgán verejnej moci sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípmi právneho štátu a pokiaľ sa nepreukáže (nevysloví) protiústavnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci, platí prezumpcia dodržiavania ústavy týmto orgánom (II.ÚS 171/05, II.ÚS 143/02, III.ÚS 89/02).
Z judikatúry ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že prokuratúra v našom ústavnom systéme je koncipovaná ako samostatný (suverénny, zvrchovaný) ústavný orgán, ktorého funkcia spočíva v ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu (nezastupiteľná funkcia v systéme štátnych orgánov) a ktorý nie je súčasťou výkonnej, zákonodarnej ani súdnej moci. Musí byť preto reálne zabezpečené ústavou vymedzené nestranné (neutrálne) postavenie prokuratúry a generálneho prokurátora, ktoré je nevyhnutným predpokladom jej riadneho pôsobenia. Generálny prokurátor je vrcholným predstaviteľom prokuratúry (ústavný činiteľ – čl. 150 ústavy), ktorý má v plnej kompetencii zasahovať do činnosti prokuratúry ako takej (napr. PL.ÚS 17/96, PL.ÚS 4/2012, PL.ÚS 10/05).
Podľa čl. 149 ústavy (ústavné kompetencie prokuratúry) pojem „chráni práva a zákonom chránené záujmy“ obsahuje prvok nadradenosti voči chráneným subjektom a oprávnenie dozoru je v súlade s ústavnou kompetenciou prokuratúry (dozorové prostriedky sú v súlade s ústavou).
Pojem „dozor“ treba chápať aj ako činnosť prokuratúry s nariaďovacou alebo prikazovacou právomocou, čo je dané výlučne v trestnej oblasti, kde dozor prokurátora s prvkom nadradenosti umožňuje priamo Trestný poriadok (napr. II.ÚS 360/2014, I.ÚS 40/01, II.ÚS 168/03, III.ÚS 133/06).
Kritizovaným uznesením generálneho prokurátora (v zastúpení jeho námestníkom) bolo postupom podľa § 363 Tr. por. zrušené uznesenie vyšetrovateľa NAKA o vznesení obvinenia proti občanovi.
Predmetné rozhodnutie spĺňa všetky kritériá o realizácii zákonnej pôsobnosti prokuratúry v trestnej oblasti vykonaním dozoru nad zachovaním zákonnosti činnosťou vyšetrovateľa policajného zboru pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 4 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre), čo je nespochybniteľne v súlade s ústavnou kompetenciou prokuratúry podľa čl. 149 ústavy.
Súčasne v zmysle konštantnej judikatúry generálny prokurátor ako jej vrcholný predstaviteľ realizoval svoju ústavnú kompetenciu zasahovať do činnosti prokuratúry ako takej.
Pri realizácii dozoru v zmysle § 4 cit. zák., nedochádza k zásahu do rozhodovacej činnosti súdov všeobecného súdnictva, keďže výrokom tohto uznesenia sa nezasahuje do výrokov Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týka rozhodovania o väzbe.
Zo žiadnej právnej úpravy (ústava, zákon) nevyplýva, že právne názory najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení rozhodnutia o väzbe sú právne záväzné pre rozhodovanie prokuratúry pri realizácii jej ústavnej pôsobnosti o výkone dozoru v trestnom konaní.
Tento názor odníma (popiera, obmedzuje) realizáciu uvedeného ústavného oprávnenia prokuratúry v trestnej oblasti.
Prezentovaný názor v návrhu stanoviska má výrazné prvky účelovosti (nie účelnosti) smerujúce k politizácii činnosti súdnej rady, podporovaním súčasnej výraznej snahy časti vládnej koalície (politickej moci) obmedziť autonómne realizovanie ústavnej kompetencie generálnym prokurátorom aj prezentovaným nátlakom na jeho zotrvanie v tejto ústavnej funkcii.
Vychádzajúc z uvedených záväzných právnych názorov ústavného súdu je potrebné konštatovať, že navrhovaný postup, aby súdna rada zaujala stanovisko k predmetnému konkrétnemu uzneseniu generálneho prokurátora, spĺňa ústavné kritériá o nerešpektovaní čl. 2 ods. 2 (princíp legality štátnej moci), t.j. o svojvoľnom konaní.
Pôsobnosť súdnej rady je vymedzená ústavnou a zákonnou úpravou (čl. 141a ústavy, zákon č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade SR).
Žiadne ustanovenie týchto predpisov nedovoľuje súdnej rade akýmkoľvek spôsobom zasahovať do ústavou vymedzeného nestranného postavenia samostatného (zvrchovaného) ústavného orgánu prokuratúry pri realizácii jej zákonného oprávnenia (ktoré je v súlade s ústavou) na vykonanie dozoru s nadradeným postavením k orgánom policajného zboru v prípravnom konaní.
Schválenie akéhokoľvek negatívneho alebo pozitívneho stanoviska za uvedených okolností je obmedzovaním (zásahom) do výlučnej funkcie prokuratúry ochraňovať aj práva fyzických osôb (obvinené osoby).
Presadenie želania navrhovateľov stanoviska súdnej rady nahradiť ústavou i zákonom upravené kompetencie súdnej rady vlastnou úvahou o tvrdenom negovaní právne záväzných názorov súdu pri rozhodovaní o väzbe, by spĺňalo kritériá o svojvoľnom konaní súdnej rady.
Nie je totiž prípustné prehliadať (nerešpektovať), že do prípadného rozhodnutia ústavného súdu platí prezumpcia ústavnosti rozhodnutia generálneho prokurátora. Konštatovanie, že sporné rozhodnutie bolo vydané v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy je neakceptovaním výlučnej ústavnej kompetencie ústavného súdu (jediný ochranca ústavnosti – čl. 124 ústavy) na prijatie uvedeného rozhodnutia.
Zároveň platí, že generálny prokurátor dodržal ústavné pravidlo autonómne (samostatne) určiť, akým spôsobom prikročí k výkladu § 363 Tr. por. Domnienka súdnej rady, že nie je dovolený výklad § 363 Tr. por. ako ho aplikoval generálny prokurátor, nie je výnimkou z pravidla o neprípustnosti prekročiť medze pôsobnosti súdnej rady a súčasne nemá ani dopad na zákonný rozsah právomoci prokuratúry.
ZÁVER
Je mimo ústavnej a zákonnej pôsobnosti súdnej rady akýmkoľvek spôsobom (pozitívne alebo negatívne) reagovať na rozhodnutie generálneho prokurátora pri realizácii ústavou vymedzenej pôsobnosti prokuratúry podľa čl. 149 ústavy zabezpečiť dozor v trestnej oblasti nariaďovacou (prikazovacou)právomocou k vyšetrovacím orgánom činným v prípravnom konaní.
Aplikácia oprávnenia podľa § 363 Tr. por. v súlade s ústavným pravidlom o jeho práve na autonómny výklad zákonného ustanovenia i prezumpciu dodržania ústavy sporným uznesením do času prípadného vyslovenia protiústavnosti ústavným súdom nepripúšťajú súdnej rade, aby komentovala rozhodovaciu činnosť prokuratúry.
Rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 Tr. por. o nezákonnosti vznesenia obvinenia vyšetrovateľom policajného zboru (nesprávnosť trestného stíhania) neruší predchádzajúce rozhodnutie súdu o väzobnom stíhaní, ktoré je zaisťovacím inštitútom (nerozhoduje sa o vine a treste).
Pri neexistencii zásahu do rozhodovacej pôsobnosti trestného súdnictva sporným uznesením generálneho prokurátora vydaného pri aplikácii § 363 Tr. por. postupom v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu, nie sú dané právne podmienky na zabezpečenie ochrany nezávislosti súdnictva Súdnou radou SR.
V Košiciach dňa 16.9.2021
JUDr. Juraj Sopoliga – člen Súdnej rady SR (2002-2012) čestný prezident ZSS
