Autor: Jelinkova Dudzíková D.
Zdroj: Zo súdnej praxe 6/2021
Úvod
Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) s názvom Sloboda prejavu má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Čl. 10 v ods. 2 Dohovoru spresňuje, že výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.[1]
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „súd“ alebo „ESĽP“) vo svojej judikatúre uznal aplikáciu čl. 10 Dohovoru na štátnych zamestnancov vo všeobecnosti (Vogt proti Nemecku, odsek 53 a Guja proti Moldavsku, odsek 52) a na zamestnancov justície (Wille proti Lichtenštajnsku, odseky 41-42, Harabin proti Slovensku, Brisc proti Rumunsku, odsek 89 týkajúci sa prokurátora).
Uvedené vyplýva aj z rozsudku súdu vo veci slobody prejavu prokurátora – prípad Kövesi proti Rumunsku z 5. mája 2020 k sťažnosti č. 3594/19, v ktorom išlo o. i. o to, že sťažovateľka verejne ako vedúca prokurátorka vyjadrila názor na legislatívne reformy ovplyvňujúce justíciu.[2]
V rozsudku Kövesi proti Rumunsku súd uvádza, že povinnosť lojality a diskrečná právomoc súdnictva vyžadujú to, že rozširovanie dokonca aj primeranej informácie sa musí vykonávať so zdržanlivosťou a slušnosťou (prípad Kudeshkina proti Rusku, odsek 93). Súd zdôraznil aj to, že otázky týkajúce sa fungovania justičného systému patria do rámca verejného záujmu, o ktorých diskusia vo všeobecnosti podlieha vysokému stupňu ochrany podľa článku 10. Dokonca, ak diskutovaný problém má politické súvislosti, toto samo osebe nepostačuje na zabránenie, napríklad sudcovi, aby urobil vyhlásenie vo veci.
V demokratickom systéme konanie a opomenutie vlády musí podliehať dôkladnému preskúmaniu nielen zákonodarcom a súdnictvom, ale tiež médiami a verejnou mienkou. Problémy týkajúce sa oddelenia moci môže zahŕňať veľmi dôležité záležitosti v demokratickej spoločnosti, o ktorých má verejnosť legitímny záujem byť informovaná, a ktoré patria do rozsahu politickej diskusie.
V kontexte čl. 10 Dohovoru súd musí viať do úvahy okolnosti a celkové pozadie udalostí, ktorých sa týkali vyjadrenia. Musí sa pozrieť na napadnutý zásah z hľadiska prípadu ako celku, dať osobitný význam úradu, ktorý zastával sťažovateľ, na jeho vyjadrenia a kontext, v ktorom boli vyslovené.
Prerokovávaný prípad Kövesi proti Rumunsku treba odlíšiť od ostatných prípadov, v ktorých išlo o dôveru verejnosti v justíciu a o potrebu chrániť takúto dôveru pred deštruktívnymi útokmi. Názory a vyhlásenia, ktoré sťažovateľka vyjadrila verejne, neobsahovali žiadne útoky voči ostatným členom justície, ani sa netýkali kritiky vo vzťahu k vedeniu justície pri riešení prebiehajúcich konaní.
Naopak, sťažovateľka vyjadrila svoje názory a kritiku legislatívnych reforiem ovplyvňujúcich justíciu, stanovisko k otázkam týkajúcim sa fungovania a reformy justičného systému a právomoci prokurátora vyšetrovať korupčné trestné činy. To všetko sú otázky verejného záujmu. Jej vyjadrenia nepresiahli hranice kritiky zo striktne profesionálneho hľadiska. Preto súd zastáva názor, že postavenie sťažovateľky a vyjadrenia, ktoré jasne spadajú do kontextu diskusie o veciach veľkého záujmu verejnosti, si vyžadujú vysoký stupeň ochrany jej slobody prejavu a prísne posúdenie akéhokoľvek zásahu s korešpondujúcim úzkym priestorom voľnej úvahy priznávanej orgánom žalovaného štátu.
Rozsudky ESĽP vo veciach sťažovateľov – sudcov týkajúce sa slobody prejavu sudcu
- Wille proti Lichtenštajnsku, rozsudok z 28. októbra 1999, sťažnosť č. 28396/95[3]
Stručné zhrnutie skutkového stavu
V roku 1992 došlo k rozporu medzi lichtenštajnským princom a vládou Lichtenštajnska na tému politických právomocí vo vzťahu k plebiscitu o otázke pripojenia Lichtenštajnska k Európskemu hospodárskemu priestoru. V tej dobe bol sťažovateľ členom vlády. Spor bol nakoniec urovnaný spoločným vyhlásením princa, parlamentu a vlády. V roku 1993 bol sťažovateľ p. Wille princom menovaný za predsedu Správneho súdu Lichtenštajnska na dobu určitú.
V roku 1995 v rámci série prednášok o ústavných kompetenciách a základných právach predniesol p. Wille na pôde výskumného ústavu verejnú prednášku na tému Povaha a funkcie ústavného súdu Lichtenštajnska. Vyjadril v nej názor, že ústavný súd má právomoc rozhodovať o interpretácii ústavy v prípade nezhody medzi princom (vládou) a parlamentom. V nadväznosti na obsah prednášky vyšiel o tejto prednáške aj novinový článok.
Desať dní po publikovaní článku zaslal princ p. Willemu list, v ktorom pripomenul vyššie uvedený spor a jeho urovnanie a vyjadril prekvapenie nad výrokmi, ktoré p. Wille vyslovil vo svojej prednáške. List bol napísaný na úradnom papieri s erbami, bol zaslaný do miesta bydliska p. Willeho a pri mene adresáta bola uvedená jeho funkcia predsedu Správneho súdu.
Záverečná pasáž listu princa adresovaného p. Willemu mala toto znenie:
„Nanešťastie som po zverejnení resumé v Liechtensteiner Volksblatt musel uznať fakty: stále sa necítite viazaný Ústavou a hájite názory, ktoré zjavne porušujú ako ducha, tak literu tohto textu. Ktokoľvek si prečíta jeho relevantné články, môže konštatovať, že Ústavný súd nemá právomoc zasahovať, ako súdny orgán, ktorý interpretuje zákon, v prípade sporu medzi princom a ľudom (parlamentom). Podľa mojej mienky Vás Váš postoj, pán Wille, činí nespôsobilým vykonávať verejnú funkcie. Nemám v úmysle sa s Vami púšťať do dlhej verejnej či súkromnej diskusie, ale záležalo mi na tom, aby som Vás včas upozornil, že Vás odmietnem znova vymenovať do verejnej funkcie, pokiaľ budete opäť navrhnutý parlamentom alebo iným orgánom. Dúfam len, že ako predseda Správneho súdu budete vo svojich rozsudkoch rešpektovať Ústavu a zákon až do skončenia Vášho mandátu.“
P. Wille následne o liste informoval predsedu parlamentu s tým, že poprel, že by vyhlásil, že sa necíti byť viazaný Ústavou a podal vysvetlenie k svojmu výskumu na tému kompetencií Ústavného súdu. Zároveň uviedol, že vzhľadom k záverom, ktoré vyvodil princ, bol jeho mandát predsedu Správneho súdu spochybnený. Predseda parlamentu následne p. Willemu oznámil, že parlament o veci diskutoval za zatvorenými dverami a jednomyseľne dospel k záveru, že jeho mandát nebol jeho právnymi názormi spochybnený.
P. Wille odpovedal na princov list, v ktorom okrem právnického vysvetlenia svojho názoru na záver uviedol, že rozhodnutím princa ho už nevymenovať do verejnej funkcie princ porušil jeho právo na slobodu prejavu a slobodu myslenia.
Princ na uvedený list p. Willeho opakovane reagoval s tým, že v otvorenom liste, ktorý bol zverejnený v rôznych lichtenštajnských novinách poznamenal, že v demokratickom právnom štáte sa sluší rozlišovať medzi slobodou prejavu a prostriedkami, ktoré jednotlivec používa k presadeniu svojich názorov. Princ ďalej uviedol, že aj keď má p. Wille právo ako sudca vyjadriť názor, nemôže sa stavať nad platnú ústavu, ani podnecovať ústavný súd, aby sa dožadoval kompetencií, ktorými ho ústava nevybavila.
V roku 1997 vypršal mandát sťažovateľa vo funkcii predsedu Správneho súdu, pričom parlament ho na túto funkciu navrhol znova, avšak princ ho odmietol menovať s odôvodnením, že ho skúsenosti s p. Wille presvedčili o tom, že dotyčný sa necíti byť viazaný ústavou.
Právne posúdenie súdom vo vzťahu k čl. 10 Dohovoru
Pokiaľ ide o obsah inkriminovaného listu, súd je toho názoru, že došlo k zasahovaniu štátneho orgánu do výkonu sťažovateľovho práva na slobodu prejavu. Inkriminované opatrenie bolo prijaté uprostred funkčného obdobia sťažovateľa; nebolo zviazané so žiadnou konkrétnou procedúrou, v ktorej by sa posudzovala osobná kvalifikácia kandidátov na funkciu. Princ rozhodol o svojom budúcom správaní voči sťažovateľovi v rámci jednej zo svojich suverénnych právomocí. Navyše, príslušný list, aj keď bol zaslaný do miesta sťažovateľovho bydliska, výslovne uvádzal funkciu predsedu Správneho súdu.
K zasahovaniu do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu došlo tým, že princ pri kritike obsahu prednášky dotyčného dal najavo svoj úmysel potrestať ho za to, že slobodne vyjadril svoj názor.
Oznámenie princa, že už sťažovateľa nevymenuje do verejnej funkcie, malo navyše inhibičný účinok na výkon práva na slobodu prejavu, pretože svojou povahou mohlo sťažovateľa odradiť od podobných vyhlásení v budúcnosti.
Zásah do slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru vyžaduje, aby:
- tak ustanovil zákon,
- sa sledoval jeden alebo niekoľko legitímnych cieľov vymenovaných v čl. 10 ods. 2 Dohovoru.
- bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Podľa vlády bol zásah ospravedlnený tým, že sťažovateľ porušil pravidlá správania sudcu a prísahu, ktorú zložil podľa lichtenštajnského práva a najmä prísahu lojality princovi a poslušnosť ústave a zákonom. Navyše, podľa vlády malo opatrenie za cieľ udržať verejný poriadok, posilnenie občianskej stability a zachovanie nezávislosti a nestrannosti súdnej moci.
Súd sa domnieva, že zásah – za predpokladu, že bol ustanovený zákonom a sledoval legitímny cieľ, ako tvrdí vláda – nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Súd pripomenul nasledujúce základné princípy, ktoré vyplývajú z jeho judikatúry (rozsudok Vogt) vo vzťahu k čl. 10:
- sloboda prejavu predstavuje jednu z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou odseku 2 sa táto sloboda vzťahuje nielen na „informácie“ alebo „myšlienky“ priaznivo prijímané či považované za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú: tak to chcú pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorých nie je demokratická spoločnosť. Sloboda prejavu, v podobe, v akej ju zakotvuje čl. 10 Dohovoru, podlieha výnimkám, ktoré však musia byť úzko interpretované, pričom potreba ju obmedziť musí byť preukázaná presvedčivým spôsobom.
- Prídavné meno „nevyhnutné“ v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru implikuje „naliehavú spoločenskú potrebu“. Zmluvné štáty majú určitú právomoc pre posúdenie existencie takejto potreby, avšak táto právomoc podlieha európskej kontrole, ktorá sa vzťahuje ako na zákony, tak na rozhodnutia, ktoré ich aplikujú, a to aj keď boli vynesené nezávislým súdnym orgánom. Európsky súd má právomoc s konečnou platnosťou rozhodnúť, či bolo obmedzenie zlučiteľné so slobodou prejavu, ktorú chráni čl. 10.
- Súd pri výkone svojej kontroly nemá za úlohu nahradiť príslušné vnútroštátne súdy, ale overiť z hľadiska čl. 10 Dohovoru rozhodnutia, ktoré vyniesli v rámci svojej právomoci. Musí inkriminovaný zásah posúdiť vo svetle veci ako celku, aby určil, či bolo primerané sledovanému legitímnemu cieľu a či sa dôvody, na ktoré sa odvolali vnútroštátne orgány pre jeho ospravedlnenie, javia ako relevantné a dostatočné.
Tieto princípy sa vzťahujú rovnako na štátnych úradníkov: aj keď je legitímne, aby im štát vzhľadom k ich statusu uložil povinnosť diskrétnosti, ide predsa len o jednotlivcov, ktorí požívajú ochranu podľa čl. 10 Dohovoru. Súdu tak prináleží, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu rozhodol, či bola rešpektovaná spravodlivá rovnováha medzi základným právom jednotlivca na slobodu prejavu a legitímnym právom demokratického štátu bdieť nad tým, aby jeho zamestnanci pracovali pre účely uvedené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Vskutku je oprávnené očakávať od osôb v sudcovských funkciách, že budú svoju slobodu prejavu užívať so zdržanlivosťou zakaždým, kedy by mohla byť ohrozená autorita a nestrannosť súdnej moci.
Súd pripúšťa, že akonáhle sa prednáška sťažovateľa týkala niektorých bodov ústavného práva, mala nevyhnutne politické implikácie. Domnieva sa, že otázky ústavného práva majú svojou podstatou také implikácie. Táto skutočnosť sama o sebe nemohla sťažovateľovi legitímne brániť v tom, aby na túto tému predniesol komentár. Názor sťažovateľa nemôže byť pokladaný za neobhájiteľné stanovisko, keďže bol v Lichtenštajnsku zdieľaný značným počtom osôb.
Súd dospel k záveru, že v prerokovávanom prípade došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru, pretože reakcia princa nebola primeraná sledovanému cieľu a zásah do slobody prejavu nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
- Baka proti Maďarsku – rozsudok veľkého senátu z 23. júna 2016,
sťažnosť č. 20261/12[4]
Stručné zhrnutie skutkového stavu
P. Baka bol ako sudca v roku 2009 zvolený na šesťročné funkčné obdobie za predsedu maďarského najvyššieho súdu. V súvislosti s touto funkciou bol zo zákona súčasne predsedom národnej sudcovskej rady, v dôsledku čoho bolo jeho zákonnou povinnosťou vyjadrovať sa k návrhom zákonom majúcim vplyv na súdnictvo.
V roku 2010 sa v Maďarsku realizovala ústavná reforma. V tej súvislosti sťažovateľ niekoľkokrát vyslovil svoj kritický názor na zmeny navrhnuté v oblasti súdnictva. V roku 2011 schválil parlament nový Základný zákon Maďarska, ktorého predmetom bola aj reforma najvyššieho súdu, v dôsledku ktorej bol predčasne ukončený mandát sťažovateľa ako predsedu najvyššieho súdu.
Sťažovateľ namietal, že bol odvolaný z funkcie v reakcii na názory, ktoré verejne vyjadril ako predseda najvyššieho súdu a národnej sudcovskej rady ohľadom otázok zásadného významu pre súdnictvo.
Právne posúdenie súdom vo vzťahu k čl. 10 Dohovoru
Problematika fungovania súdneho systému predstavuje podľa súdu otázku verejného záujmu, v dôsledku ktorého debata o nej požíva vysoký stupeň ochrany čl. 10 Dohovoru. Ani politický rozmer sám o sebe nestačí k tomu, aby bolo sudcovi bránené robiť vyhlásenia v týchto veciach.
Strach z potrestania má odradzujúci účinok na výkon slobody prejavu, a to najmä vo vzťahu k ďalším sudcom, ktorí sa chcú zúčastniť verejnej debaty o otázkach spojených so správou a výkonom súdnictva. Taký následok je na ujmu celej spoločnosti, a ovplyvňuje teda posúdenie primeranosti a tým aj odôvodnenosť potrestania sťažovateľa. V prerokovávanej veci bolo pritom nielen právom, ale aj povinnosťou sťažovateľa vyjadrovať sa k zmenám právnej úpravy týkajúcej sa súdnictva. Názory sťažovateľa neobsahovali útoky na iných sudcov, ani neboli namierené proti postupu súdov v prebiehajúcich konaniach; predstavovali iba striktne odbornú kritiku plánovaných reforiem. Odvolanie sťažovateľa podľa súdu bezpochyby odradilo nielen jeho, ale aj ďalších sudcov a predsedov súdov, aby sa v budúcnosti podieľali na verejnej debate o záležitostiach týkajúcich sa súdnictva.
Súd dospel k záveru, že neexistoval legitímny cieľ zásahu do slobody prejavu, keď odmietol argument vlády, že ukončenie mandátu sťažovateľa malo smerovať k zachovaniu autority a nestrannosti súdnej moci podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Podľa súdu je také ukončenie naopak skôr v rozpore s uvádzaným cieľom.
V tejto súvislosti súd pripomenul svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že čl. 10 ods. 2 Dohovoru ponúka iba malý priestor pre obmedzenie politických prejavov či diskusií o otázkach verejného záujmu. Zopakoval tiež, že povaha a prísnosť sankcie spolu so spravodlivosťou konania a poskytnutými procesnými zárukami predstavujú dôležité faktory pri posudzovaní primeranosti zásahu. Neexistencia účinného súdneho prieskumu napadnutých opatrení tak môže viesť k záveru o porušení čl. 10 Dohovoru.
Na záver súd konštatoval, že zásah do práva sťažovateľa na slobodu prejavu nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, a tak došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru.
- Guz proti Poľsku, rozsudok z 15. októbra 2020, sťažnosť č. 965/12[5]
Stručné zhrnutie skutkového stavu
Sťažovateľ, p. Guz – poľský sudca, bol uznaný za vinného v disciplinárnom konaní pre porušenie dôstojnosti sudcovskej funkcie po jeho kritike správy o jeho práci vypracovanej iným, funkčne starším sudcom.
V roku 2009 sťažovateľ požiadal o preloženie z okresného súdu na Krajský súd v Gliwiciach. Súčasťou tohto procesu bola aj príprava správy o doterajšej profesionálnej činnosti sťažovateľa zo strany sudkyne – spravodajkyne, okrem iného aj o tom, že sťažovateľ mal zložitý vzťah so svojimi nadriadenými, pretože neplnil ich príkazy.
Sťažovateľ napísal predsedovi Krajského súdu v Gliwiciach. Reagoval na posúdenie jeho práce tvrdiac, že správa bola „umelá, nespravodlivá a tendenčná.“
Sťažovateľova kandidatúra na preloženie nebola predložená prezidentovi, proti čomu podal sťažovateľ odvolanie na poľskú súdnu radu – Národnú radu súdnictva. V tomto odvolaní opäť kritizoval správu, ktorá bola o ňom vypracovaná.
V disciplinárnom konaní vedenom v roku 2011 bol sťažovateľ uznaný za vinného za porušenie dôstojnosti sudcovskej funkcie, pričom mu bola uložená sankcia upozornenia. Jeho odvolanie proti tomuto rozhodnutiu a ústavná sťažnosť boli neúspešné. Súdy v zásade konštatovali, že kritika, ktorú vyslovil sťažovateľ, porušila štandardy sudcovskej slušnosti, čím porušil nielen dobrú povesť sudkyne – spravodajkyne, ale aj správy súdnictva ako celku.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej na ESĽP poukazoval, že jeho odsúdenie za disciplinárne previnenie porušilo jeho právo na vyjadrenie vlastného názoru na správu o jeho práci, čo považoval za neprimerané. Tvrdil najmä, že jeho komentáre neboli útočné, boli vyjadrené interne a bolo vo verejnom záujme obhajovať pravidlá kariérneho postupu sudcov.
Sťažovateľ tvrdil, že zásah do jeho práva na slobodu prejavu nebol uskutočnený na základe zákona, pretože právny rámec z roku 2011 nebol dostatočne presný. Ďalej tvrdil, že zásah nesledoval legitímne ciele, najmä riadny výkon súdnictva a ochranu dobrej povesti sudcov, a nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Sťažovateľ zdôraznil, že vo svojich vyjadreniach používal neosobné vyjadrovanie, a nikdy sa neznížil k domnienke, že sudkyňa spravodajkyňa úmyselne vychádzala z falošných údajov. Na druhej strane, sudkyňa spravodajkyňa posudzovala iných sudcov a musela byť pripravená na to, že jej práca bude kritizovaná. Sudkyňa spravodajkyňa neiniciovala žiadne konanie na ochranu svojho dobrého mena.
Právne posúdenie súdom vo vzťahu k čl. 10 Dohovoru
Súd k otázke, či bol zásah uskutočnený na základe zákona, uviedol, že je v prvom rade úlohou vnútroštátnych orgánov, najmä súdov, aby interpretovali a aplikovali vnútroštátne právo.
Jednou z požiadaviek vyplývajúcich z výrazu „na základe zákona“ je predvídateľnosť. Súd zastáva názor, že sťažovateľ ako sudca sa dobre vyznal v práve a poznal pravidlá, ktorých cieľom bolo zachovanie integrity a dôstojnosti sudcovskej funkcie.
Podľa názoru súdu, relevantná časť zákona spolu s jej interpretáciou vnútroštátnymi súdmi bola dostatočne zrozumiteľná, aby umožnila sťažovateľovi predvídať v primeranej miere možné dôsledky jeho konania. Súd preto konštatuje, že predmetné ustanovenie zákona spĺňa požadovaný stupeň presnosti, a preto bol zásah do slobody prejavu uskutočnený na základe zákona podľa čl.10 ods. 2 Dohovoru. Súd sa stotožnil so stanoviskom vlády, že zásah sledoval dva legitímne ciele podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru, a to zachovanie autority a nestrannosti súdnictva a ochrana dobrej povesti a práv iných.
Pri skúmaní toho, či bol zásah do slobody prejavu nevyhnutný v demokratickej spoločnosti súd uviedol nasledovné. Napadnuté vyjadrenia boli v zásade vyslovené v kontexte internej výmeny názorov medzi sudcami.
Opačná situácia nastala v prípade Di Giovanni proti Taliansku, v ktorom sa sudca vyjadril v tlači o údajných nezrovnalostiach vo výberovom konaní na miesto sudcu.
Justícia ako garant spravodlivosti, základnej hodnoty v štáte, ktorý sa riadi zásadami právneho štátu, musí požívať dôveru verejnosti, pokiaľ má byť úspešná v plnení svojich úloh. Súd vzal tiež na vedomie tvrdenie sťažovateľa, že jeho aktivity boli motivované verejným záujmom na zabezpečení spravodlivosti kariérneho postupu.
Vnútroštátne súdy poukázali najmä na povinnosť sudcu konať slušne a vyhnúť sa čomukoľvek, čo by mohlo znevážiť dôstojnosť sudcu. Súdy ďalej poukázali na relevantné vnútroštátne právo naznačujúc, že kritika, ktorú vyslovil sudca voči inému sudcovi, by mala byť vyslovená taktne, miernym a pokojným spôsobom. Súd uznal, že sudcovia by mali preukazovať sebadisciplínu, zdržanlivosť pri výkone svojej slobody prejavu vo všetkých prípadoch, kedy možno spochybniť autoritu a nestrannosť súdnictva.
V prerokovávanom prípade sa však vyjadrenia sťažovateľa netýkali výkonu jeho rozhodovacej činnosti, ale súviseli s interným konaním o kariérnom postupe.
Hoci sa môže ukázať ako nevyhnutné chrániť súdnictvo pred závažnými škodlivými útokmi, ktoré sú v zásade neopodstatnené, nemôže to mať vplyv na zákaz pre iných sudcov, aby vyjadrovali svoje názory, prostredníctvom hodnotiacich úsudkov s dostatočným skutkovým základom, o veciach verejného záujmu súvisiacich s fungovaním súdneho systému, alebo na zákaz kritiky súdneho systému.
V prerokovávanom prípade sudkyňa – spravodajkyňa pripravila svoju správu počas výkonu svojej funkcie a mohla byť predmetom kritiky v povolených hraniciach, a nielen teoretickým a všeobecným spôsobom. Okrem toho súd pripomína, že treba jasne rozlišovať medzi kritikou a napadnutím.
Ak je úmyslom v akejkoľvek forme vyjadrenia napadnúť súd alebo členov súdu, primerané potrestanie v zásade nebude porušením čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Vzhľadom na okolnosti prípadu súd nevidí vo vyjadreniach sťažovateľa žiaden úmysel napadnúť sudkyňu – spravodajkyňu.
Vzhľadom na uvedené a na zásadný vnútrojustičný kontext prerokovávaného prípadu súd nemôže súhlasiť s vnútroštátnymi orgánmi, že sťažovateľove vyjadrenia, hoci kritické, mohli spochybniť autoritu súdnictva alebo poškodiť dobré meno sudkyne – spravodajkyne.
Súd súhlasí s vnútroštátnymi súdmi, že napadnuté vyjadrenia „nespravodlivý, tendenčný, povrchný“ boli hodnotiace úsudky. Treba preto preskúmať, či skutkový základ týchto hodnotiacich úsudkov bol dostatočný.
Podľa zistenia súdu, odvolací súd konštatoval, že nemal právomoc rozhodnúť o správnosti predmetnej správy, ale potvrdil, že správa obsahovala určité drobné nepresnosti. Okrem toho, pre najvyšší súd otázka primeranosti správy nebola relevantná pre posudzovanie správania sťažovateľa. Z tejto perspektívy bolo pre súd ťažké pochopiť, ako mohol sťažovateľ preukázať, že jeho hodnotiace úsudky mali dostatočný skutkový základ.
Vzhľadom na okolnosti prípadu súd konštatuje, že napadnuté vyjadrenia, ktoré predstavovali hodnotiace úsudky, mali určitý skutkový základ, a teda zostávajú v prijateľných hraniciach.
Treba zdôrazniť, že sťažovateľ vykonával svoju slobodu prejavu s cieľom obhajovať svoje záujmy v kontexte kariérneho postupu prezentovaním stanovísk kompetentným orgánom.
Súd už mnohokrát zdôraznil, že zásah do slobody prejavu môže mať zmrazujúci účinok na výkon tejto slobody. V prípade sťažovateľa môže mať jeho disciplinárne odsúdenie vplyv na jeho budúcu kariéru.
Na základe uvedeného súd konštatoval, že na jednej strane vnútroštátne súdy nezachovali spravodlivú rovnováhu medzi potrebou chrániť autoritu súdnictva a ochranou dobrej povesti alebo práv iných, a na druhej strane potrebou chrániť právo sťažovateľa na slobodu prejavu. To znamená, že namietaný zásah nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Preto došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru.
Zhrnutie
ESĽP pri hodnotení zásahov do slobody prejavu zisťuje podľa čl. 10 odsek 2 Dohovoru nasledovné skutočnosti:
- Či bol zásah do slobody prejavu ustanovený zákonom.
V tejto súvislosti poukazujeme na už citovaný rozsudok vo veci Kövesi proti Rumunsku, v ktorom súd uviedol, že pokiaľ ide o požiadavku predvídateľnosti, ktorá vyplýva z pojmu „na základe zákona“, súd už v minulosti vo svojej judikatúre rozhodol, že normu nemožno považovať za „zákon“ podľa čl. 10 ods. 2, pokiaľ nie je formulovaná dostatočne presne, aby občan mohol regulovať svoje konanie. Občan musí byť schopný do určitej miery primeranej okolnostiam, ak treba aj s náležitou právnou radou, predvídať dôsledky, ktoré toto konanie môže mať. Tieto okolnosti nemusia byť predvídateľné s absolútnou určitosťou. Hoci určitá predvídateľnosť je žiadúca, môže so sebou prinášať nadmernú rigiditu a zákon musí držať krok s meniacimi sa okolnosťami. Preto mnoho zákonov je nevyhnutne formulovaných pojmami, ktoré sú vo väčšom či menšom rozsahu vágne a ktorých interpretácia a aplikácia sú otázkou praxe (napr. Karácsony a ostatní proti Maďarsku, odsek 124).[6]
- Či zásah do slobody prejavu sledoval legitímny cieľ, za ktorý sa podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru považuje národná bezpečnosť, územná celistvosť alebo verejná bezpečnosť, predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochrana zdravia alebo morálky, ochrana povesti alebo práv iných, zabránenie úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci.
- Či bol zásah do slobody prejavu nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Vo vzťahu k slobode prejavu sudcu ESĽP zohľadňuje:
- Aký bol úmysel a cieľ realizácie prejavu.
- Akým spôsobom sa sloboda prejavu realizovala, či verejne alebo neverejne, interne.
- Aké boli okolnosti a celkové pozadie udalostí, ktorých sa týkali vyjadrenia. Súd sa musí pozrieť na napadnutý zásah z hľadiska prípadu ako celku, dať osobitný význam úradu, ktorý zastáva sťažovateľ, na jeho vyjadrenia a kontext, v ktorom boli vyslovené.
- Rozlišuje sa, či realizáciou slobody prejavu išlo o kritiku alebo o napadnutie (osobný útok).
- Či bol prejav vykonaný alebo sa týkal výkonu funkcie sudcu, t. j, či sa týkal jeho profesionálneho života alebo naopak, jeho súkromného života. V rámci profesionálneho života sa zohľadňuje aj to, či sa sloboda prejavu týkala rozhodovacej činnosti sudcu.
- Či vyslovený hodnotiaci úsudok bol dostatočne podložený skutkovým základom. Podľa judikatúry súdu hodnotiace úsudky v konkrétnom kontexte nepodliehajú takému dokazovaniu, akým je konštatovanie faktov.[7]
- Akej témy sa sloboda prejavu týkala. Uvedené je relevantné z dôvodu, že povinnosť zdržanlivosti sudcu neplatí absolútne, najmä v prípadoch tém verejného záujmu. Medzi tieto témy patrí bezpochyby problematika fungovania súdneho systému, o ktorej debata požíva vysoký stupeň ochrany podľa čl. 10 Dohovoru.
JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.,
sudkyňa
Krajský súd v Bratislave
[1] https://www.echr.coe.int/documents/convention_slk.pdf
[2] https://hudoc.echr.coe.int/fre#{„itemid“:[„001-202415“]}
Justičná revue č. 6-7/2020, s. 916 a nasl.
[3]http://eslp.justice.cz/justice/judikatura_eslp.nsf/0/3209E81C46202105C12582A90035B978/$file/Wille%20proti%20Lichten%C5%A1tejnsku_rozsudek.pdf?open&
[4]http://eslp.justice.cz/justice/judikatura_eslp.nsf/0/7A350121172B236AC1258065004826EE/$file/Baka%20proti%20Ma%C4%8Farsku_anotace.pdf?open&
[5]https://hudoc.echr.coe.int/fre#{„languageisocode“:[„ENG“],“appno“:[„965/12″],“documentcollectionid2“:[„CHAMBER“],“itemid“:[„001-205051“]}
Justičná revue č. 12/2020, str. 1588 a nasl.
[6] Justičná revue č. 6-7/2020, s. 921.
[7] Prípad Macovei proti Rumunsku, rozsudok z 28.7.2020 k sťažnosti č. 53028/14, Justičná revue 8-9/2020, s.1096.