go

Zásadná pripomienka Krajského súdu v Košiciach k návrhu disciplinárneho poriadku

150 prečítaní
Organizácia:KS Košice (Krajský súd v Košiciach)
Pripomienka k:návrhu zákona o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu SR
Dátum vytvorenia:30.06.2021
Zásadná:Áno
Stav:Nespracovaná
Pripomienka:A. k zákonu ako takému 1/ napriek tomu, že predkladateľ v dôvodovej správe prezentuje, že na tvorbe zákona sa aktívne podieľali zástupcovia súdnej rady, v skutočnosti  ich participácia spočívala len v účasti na dvoch videokonferenciách v období  vrcholiacej pandémie, pričom v skutočnosti ich zásadné pripomienky nielen že neboli v návrhu zohľadnené, ale na ich argumentáciu nereflektuje ani dôvodová správa 2/ príprava zákona sa udiala bez širšej odbornej diskusie. Domnievame sa, že nakoľko bola zrejmou predlohou návrhu zákona úprava v Českej republike (zák. č. 7/2002 Sb., o řízení ve věcech soudců, státních zástupců a soudních exekutorů), základom dialógu mali byť takmer 20 ročné skúsenosti s jej úpravou v Čechách a jeho ťarcha mala spočívať predovšetkým v zdôvodnení odlišností, ktoré vo svojej podstate znamenajú sprísnenie procesných pravidiel v neprospech obvineného (najmä lehôt na podanie disciplinárneho návrhu, koncentrácie konania, premlčania disciplinárneho previnenia a pod.) 3/ predkladateľ sa mýli (bohužiaľ napriek početným pripomienkam v tomto smere už k návrhu zákona o sídlach a obvodoch súdov SR), že oblasť disciplinárneho konania voči sudcom nemá vnútroštátny presah. Sme presvedčení o tom, že disciplinárne konanie s možnosťou uloženia disciplinárneho trestu spočívajúceho v odvolaní z funkcie sudcu je pod ochranou súdnej moci, respektíve nezávislého a nestranného súdu v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a ako také má i medzinárodný rozmer; zároveň, nakoľko slovenské súdy aplikujú vo svojich rozhodnutiach i európske právo, je nezávislosť justície dlhodobo predmetom záujmu a pozornosti tiež európskych orgánov. Poukazujeme v tejto spojitosti napríklad na záver formulovaný ESD v rozhodnutí Európska komisia proti Poľskej republike (C-192/18), v zmysle ktorého požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je inherentnou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd, patrí do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie   B. k jednotlivým ustanoveniam zákona § 12 ods. 3 – podmienka náhodného výberu v podobe výberu medzi dvoma disciplinárnymi senátmi (dvoma predsedami disciplinárneho senátu) je v rozpore s deklarovaným zámerom ministerstva vystavať novú súdnu mapu na predpoklade výberu medzi až 3 sudcami (senátmi). Navrhujeme tento parameter náhodného výberu zjednotiť upustením úvah o inom než v súčasnosti platnom pravidle (minimálne medzi dvoma sudcami) pri reorganizácii súdnej sústavy, eventuálne stanoviť kritérium výberu medzi tromi senátmi v navrhovanom zákone § 14 – subjektívnu lehotu jedného roka a objektívnu lehotu na podanie disciplinárneho návrhu v prípade zavinenia prieťahu  5 rokov od spáchania disciplinárneho previnenia považujeme za neprimerane dlhé.  Uvedomujeme si, že takto sú lehoty nastavené už v § 120 ods. 4 zák. č. 385/2000 Zb.; máme však za to, že zmena konceptu disciplinárneho konania, predovšetkým ale jeho uvažovaná jednoinštančnosť by rozumne mali viesť k ich prehodnoteniu  (pozn.: v ČR 6 mesiacov a 3 roky). § 20 – nevyhnutnosť vecného odôvodnenia späťvzatia disciplinárneho návrhu považujeme za prvok vedúci k inštitucionálnemu sťaženiu procesnej dispozície s návrhom. Domnievame sa, že pre samotné konanie je vecné zdôvodnenie späťvzatia bez významu, a že v konečnom dôsledku predstavuje nástroj slúžiaci potrebám len predkladateľa § 26 – domnievame sa, že jedným z dôvodom pre zastavenie konania by malo byť pri rešpektovaní zásady ne bis in idem aj právoplatné rozhodnutie o skutku, pre ktoré sa vedie disciplinárne stíhanie, v trestnom konaní (tak ako je tomu v súčasnosti podľa § 124 ods. 1 písm. e) zák. č. 385/2000 Z. z. ) ale aj v priestupkovom a tiež aj inom správnom konaní (bližšie dôvody sú uvedené v časti pripomienok k zmene zák. č. 385/2000 Z. z.). § 27 ods. 4 – rozhodnutie disciplinárneho senátu o tom, či postih za posudzovaný skutok uložený v inom konaní (v trestnom, priestupkovom či v inom správnom konaní) zakladá neprimerane široký priestor pre subjektívne úvahy disciplinárneho senátu. Tento priestor by mal byť čo najmenší aj s ohľadom na zamýšľanú jednoinštančnosť disciplinárneho konania. Zároveň máme za to, že konštrukt tejto normy nerešpektuje európskymi ľudsko-právnymi dohovormi garantovanú zásadu ne bis in idem (bližšie dôvody sú uvedené v časti pripomienok k zmene zák. č. 385/2000 Z. z.). § 28 ods. 4 –  koncentráciu konania vo vzťahu k disciplinárne obvinenému (možnosť označiť dôkazy najneskôr na ústnom pojednávaní) považujeme za nevhodné procesné usporiadanie vzhľadom na povahu konania a so zreteľom tiež aj na jeho jednostupňovosť. Pripomíname, že  koncentrácia konania je procesným nástrojom na dosiahnutie rýchleho a cez to spravodlivého konania. Primeraná dĺžka je teda len jedným z kritérií spravodlivého konania, a preto pod rúškom rýchlosti nemožno  zanevrieť aj na ostatné aspekty spravodlivosti a vytesniť ani iné princípy, na ktorých konanie spočíva. Poukazujeme v tejto spojitosti na to, že parametre racionálnosti a odôvodnenosti spĺňajú podľa explicitného vyjadrenia v dôvodovej správe k zák. č. 160/2015 Z. z. tiež prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. V tomto kontexte považujeme za dôležité, aby bola i v disciplinárnom konaní upravená možnosť obvineného označiť dôkazy aj po ústnom pojednávaní, pokiaľ skoršie uplatnenie tohto prostriedku procesnej obrany nebolo možné alebo sa vzhľadom na dovtedajšie tvrdenia navrhovateľa a ním označené dôkazy alebo disciplinárnym súdom zabezpečené dôkazy, nejavilo byť potrebné. § 31 – domnievame sa, že stanovenie pomerne prísnych lehôt (hoc aj poriadkových) na rozhodnutie o disciplinárnom návrhu (3 mesiace, v zložitých prípadoch 6 mesiacov) môže viesť k nedôslednosti disciplinárnych senátov pri zisťovaní skutkového stavu, zvlášť v smere vyhľadávania, zabezpečovania a vykonávania dôkazov v prospech obvineného. Opakovane zdôrazňujeme, že primeraná rýchlosť konania je len jedným z mnohým nástrojov na dosiahnutia spravodlivého konania, zabezpečenie ktorého by malo byť ústredným cieľom každého procesného poriadku. § 36 – predkladateľ sa v dôvodovej správe sústredil na vysvetlenie konzistentnosti konštruktu jednoinštančnosti disciplinárneho konania s európskym právom i ústavou. V kontexte právnych tradícii však bolo namieste zdôvodnenie skôr toho, prečo sa predkladateľ rozhodol pre tak netradičné usporiadanie. Netradičné preto, že právo na odvolanie je v Slovenskej republike procesným štandardom napriek všetkými právnymi odvetviami. Predkladateľ v dôvodovej správe nedal odpoveď na celkom prirodzene sa vynárajúcu otázku prečo práve disciplinárne konanie vyžaduje takéto zvláštne usporiadanie alebo inými slovami povedané z akého dôvodu nemožno disciplinárne obvineným ponechať možnosť podať odvolanie, pokiaľ pociťujú krivdu spôsobenú verejnou mocou. Pokiaľ v tejto spojitosti v dôvodovej správe rezonuje postavenie Najvyššieho správneho súdu SR ako vrcholovej súdnej inštancie, poskytujúcej skrz toho dostatočné záruky spravodlivého procesu, považujeme za potrebné v prvom rade vyjadriť presvedčenie, že hierarchické postavenie súdu na ktorom sudca pôsobí samo o sebe nie je zárukou jeho schopnosti spravodlivo vo veci rozhodnúť a už vôbec nie jeho neomylnosti. Zastávame názor, že dvojinštančnosť konaní v našom právnom prostredí je vystavaná práve na predpoklade  možnosti pochybenia. Akokoľvek predkladateľ verí v opak, nesporným faktom je, že k nesprávnostiam bezpochyby dochádza aj u najvyšších súdnych autorít, pričom naviac je potrebné mať na zreteli tiež, že rozhodovanie v disciplinárnom konaní návrh zákona zveruje disciplinárnym senátom, ktoré sú zložené aj z nesudcov, čo pochybnosti o ich „neomylnosti“ len umocňuje. Požiadavka dôsledne rešpektovať ústavné zakotvenie nezávislosti súdnej moci, subsumujúca v sebe tiež právo disciplinárne stíhaného sudcu zastávať nerušene výkon jemu zverenej funkcie sa preto podľa nášho názoru nezaobíde bez pravidiel garantujúcich spravodlivý proces. Domnievame sa, že možnosť preskúmania rozhodnutia disciplinárneho senátu predstavuje inštrument s najväčším potenciálom byť zárukou nezávislosti justície. Preto do istej miery paradoxne vyznieva, pokiaľ ho predkladateľ  verejnosti, ktorej predovšetkým je nezávislosť súdov určená, bez akéhokoľvek vysvetlenia opodstatnenosti, v konečnom dôsledku uprel. Považujeme za nekorektné tiež, pokiaľ predkladateľ v dôvodovej správe ani okrajovo nespomenul skutočnosť, že v podmienkach Českej republiky bola otázka súladu jednoinštančnosti disciplinárneho konania s európskym právom riešená na základe iniciatívy samotného Najvyššieho správneho súdu (!) Ústavným súdom ČR, ktorý vo svojom  rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 33/09 z 29. septembra 2010 síce návrh na zrušenie § 21 zák. č. 7/2002 Sb. (upravujúci jednoinštančnosť disciplinárneho konania) zamietol, z 15 členného pléna však bolo za len jeho 9 členov ( piati k rozhodnutiu pripojili odlišné stanoviská) a  vyvolalo v odbornej verejnosti pomerne ostrú reakciu, ktorá pre tesné hlasovanie sudcov ústavného súdu i prítomnosť zásadných interpretačných slabín rozhodnutia vo svetle judikatúry ESĽP (vytýkané je predovšetkým nedôsledné použitie tzv. Engelovho testu, ktorý formuloval ESĽP v rozsudku z 8. júna 1976 vo veci Engel a spol. proti Holandsku), v názorovej väčšine predpokladá, že Ústavný súd ČR od svojho nazerania na udržateľnosť jednostupňovosti disciplinárneho konania pod tlakom argumentov napokon ustúpi. I tento moment mal viesť podľa nášho názoru predkladateľa jednak k širšej odbornej diskusii na tému inštančnosti disciplinárneho konania, a jednak k precíznejšiemu – predovšetkým k objektívnejšiemu – vysporiadaniu sa s potrebnosťou jednostupňovosti disciplinárneho  konania  a jeho súladu s európskym právom. Pre úplnosť dodávame, že obnova konania v žiadnom prípade nepredstavuje alternatívu odvolania. § 45 a 46 – časové rámce vyplývajúce z nastavenej účinnosti zákona k 1.8.2021 sú nereálne, preto trvanie na ich dodržaní môže viesť (obdobne ako v prípade zriadenia najvyššieho správneho súdu) k organizačným problémom a netransparentnosti procesov ako naznačuje aj § 46 ods. 2 úpravou umožňujúcou výber prísediacich ministrom v prípade nedodržania lehoty na ich zvolenie na  to povolanými orgánmi   C. Pripomienky k zmene zák. č. 385/2000 Z. z. (Čl. IV návrhu) k bodu 9, ktorým sa v § 116 ods. 2 dopĺňajú skutkové podstaty závažného disciplinárneho previnenia sudcu o prípad právoplatného odsúdenia sudcu za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti a v § 116 ods. 3 skutkové podstaty závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľné s funkciou sudcu o prípad právoplatného odsúdenia sudcu za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti, ak je jeho závažnosť umocnená  povahou porušenej povinnosti, spôsobom konania, mierou zavinenia, opakovanosťou alebo inými priťažujúcimi okolnosťami Zavedenie nových skutkových podstát v konečnom dôsledku znamená, že sudca bude odsúdený  v trestnom konaní a zároveň v disciplinárnom konaní za jeden a ten istý skutok. Tento konštrukt je podľa nášho názoru v rozpore s ústavou i európskymi ľudsko-právnymi dohovormi, zakotvujúcimi zásadu ne bis in idem. Táto zásada sa totiž vzťahuje nie len na trestný čin, ako sa predkladateľ zrejme mylne domnieva, ale dopadá tiež na skutky kvalifikované ako priestupky, správne i disciplinárne delikty, pretože je potrebné ich chápať ako trestné obvinenia v širšom slova zmysle podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (por. napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 11 Kseo 1/2010 z 1. septembra 2010). Výstižným je v tejto spojitosti záver Najvyššieho súdu ČR o neaplikovateľnosti úpravy umožňujúcej dvojaký postih za jeden a ten istý skutok formulovaný v rozhodnutí sp. zn. 1 Skno 10/2008 z 30. októbra 2008, v zmysle ktorého je pre  účely disciplinárneho konania potrebné otázku totožnosti skutku a tým i dosah zásady ne bis in idem chápať a uplatňovať rovnako ako v trestnom konaní, inak povedané,  táto zásada sa neviaže len  na pojem trestný čin, ale dopadá aj na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako priestupky či iné správne delikty, prípadne tiež disciplinárne delikty. Z iného pohľadu nepovažujeme za zmysluplné ani spravodlivé vyvodzovať disciplinárnu zodpovednosť za nedbanlivostný skutok, ktorý nesúvisí s výkonom funkcie sudcu, sudca zaň bol plnohodnotne  potrestaný v inom konaní  a nemá žiaden dopad na výkon jeho sudcovských povinností. Nevidíme dôvod a ani predkladateľ svoju predstavu v tomto smere nevysvetlil, prečo by za týchto okolností mal byť sudca potrestaný prísnejšie než iná osoba v rovnakej situácii. Napokon kategoricky odmietame (hoc to obdobne upravuje aj v súčasnosti platná úprava disciplinárnej zodpovednosti sudcov), aby posúdenie predpokladov pre vyvodenie najprísnejšieho trestu odvolania z funkcie  v prípade skutku spáchaného z nedbanlivosti bolo ponechané na sudcovskej úvahe determinovanej vo svojej podstate abstraktnými (zákonom nedefinovanými) len exemplifikatívne vymedzenými parametrami, ktoré vzhľadom na zamýšľanú jednoinštančnosť naviac nemajú priestor byť judikatórne dotvárané v pravom slova zmysle, keďže  názory vzišlé z disciplinárneho konania nepodliehajú prieskumu.

Pridaj komentár

Your email address will not be published.

Predošlý článok

Pripomienka Okresného súdu Žilina k návrhu disciplinárneho poriadku

Ďalší článok

Zásadná pripomienka Najvyššieho správneho súdu SR k návrhu disciplinárneho poriadku

Latest from Články

Tlačová správa

Na ústnom rozporovom konaní konanom dňa 13.10.2021 na Ministerstve spravodlivosti SR neboli odstránené zásadné rozpory uvedené

O súdnej mape trochu inak

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 13.9.2021 predložilo do pripomienkového konania návrh zákona o doplnení niektorých zákonov  v súvislosti