Všeobecné pripomienky – zásadné
I. V rozpore s § 38 ods. 3 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, podľa ktorého majú ministerstvá využívať okrem iného poznatky stavovských a profesijných organizácií a zapájať ich najmä do práce na riešení otázok koncepčnej povahy a legislatívnej povahy, nebolo Združenie sudcov Slovenska, ako stavovská organizácia, prizvané k účasti na prípravných prácach na predloženom návrhu disciplinárneho poriadku, a to napriek tomu, že má v tomto smere s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky uzavretú dohodu o spolupráci.
Zároveň fakt, že predmetný návrh bol predložený do medzirezortného pripomienkového konania až 15. júna 2021, t. .j v čase nástupu letných dovoleniek, s návrhom účinnosti už od 1. augusta 2021, vyvoláva dôvodné pochybnosti o skutočnom záujme predkladateľky „vypočuť si“ a prípadne zohľadniť vecné argumenty jednotlivých pripomienkujúcich subjektov tak, aby sa dosiahol cieľ tvorby právnych predpisov – pripraviť za účasti verejnosti taký právny predpis, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku Slovenskej republiky zlučiteľného s právom Európskej únie a medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky (§ 2 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
II. Zásadne nesúhlasíme s navrhovanou jednostupňovou koncepciou disciplinárneho konania, ktorá so sebou prináša zvýšene riziko arbitrárnych rozhodnutí. V súlade s odporúčaniami a stanoviskami Výboru Ministrov Rady Európy, Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (ďalej len „Benátska komisia“) a Poradnej rady európskych sudcov (ďalej len „CCJE“), ktoré majú podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) primeranú mieru právnej relevancie a sú štandardne zohľadňované v rozhodovacej činnosti nielen Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ale i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), navrhujeme zavedenie dvojstupňového disciplinárneho konania. Konkrétne poukazujme na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec (2010) 12 (bod 69), stanovisko CCJE č. 3 (2002) o etike a zodpovednosti sudcov (body 72 a 77) a Rule of law checklist Benátskej komisie z 18. marca 2016, CDL-AD(2016)007rev (body 78 a 105).
III. Vzhľadom na už sčasti (zriadením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky) zavedenú dichotomickú sústavu súdov, ktorá má byť dovŕšená zriadením troch správnych súdov, v rámci ktorej majú pôsobiť okresné a krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „súdy všeobecného súdnictva“) a Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a správne súdy (ďalej len „súdy správneho súdnictva“) samostatne a oddelene, a to aj pokiaľ ide o ich personálne obsadenie, navrhujeme, aby v prípade disciplinárnych konaní vedených proti sudcom všeobecných súdov boli členmi disciplinárnych senátov aj sudcovia týchto súdov.
IV. Navrhovaný spôsob ustanovovania prísediacich disciplinárnych senátov v prípade disciplinárnych konaní vedených proti sudcom dostatočne nezaručuje ich nezávislosť, a to osobitne so zreteľom na to, že zavedením možnosti odvolať predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu (čl. 141a ods. 5 ústavy) sa výrazne posilnil vplyv zákonodarnej a výkonnej moci na jej rozhodovanie.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné zdôrazniť, že požiadavka nezávislosti sudcov, ktorá patrí do podstaty základného práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného nielen čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ale v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Európskej únie, aj čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), si tiež vyžaduje, aby disciplinárny režim tých, ktorí majú za úlohu rozhodovať, poskytoval potrebné záruky s cieľom predísť akémukoľvek riziku toho, že taký režim bude využitý ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí. Z tohto pohľadu potom aj disciplinárny súd (a jeho sudcovia) musí spĺňať parametre nezávislosti a nestrannosti, čo si vyžaduje existenciu takých pravidiel, najmä pokiaľ ide o jeho zloženie, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre zaujatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti u osôb podliehajúcich ich právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť takéhoto súdu vonkajšími činiteľmi, osobitne zo strany zákonodarnej a výkonnej moci, a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom. Aj prísediaci disciplinárnych senátov tak musia byť dostatočne chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť, pričom vyššie uvedené pravidlá musia byť nastavené tak, aby umožnili vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia disciplinárnych senátov. Akékoľvek pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti disciplinárnych súdov sú totiž spôsobilé spochybniť nezávislosť súdneho systému ako celku a ohroziť nielen právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale i právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces garantované čl. 47 charty, keďže niet sporu o tom, že súdy Slovenskej republiky sú všeobecne povolané aj na rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Európskej únie [pozri najmä rozsudky SD EÚ z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C-216/18 PPU, EU:C:2018:586, z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C-619/18, EU:C:2019:531, ako aj z 19. novembra 2019, v spojená´ých veciach C-585/18, C-624/18 a C-625/18, EU:C:2019:982, a v nich citovanú judikatúru SD EÚ a ESĽP].
Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z dôvodov uvedených v konkrétnych pripomienkach k ustanoveniam § 9 a § 46 ods. 2 zastávame názor, že navrhovaná úprava nie je v súlade s uvedeným článkami dohovoru a charty, ktoré majú podľa čl. 7 ods. 2, ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy prednosť pred zákonmi.
Konkrétne pripomienky – zásadné
Čl. I, § 4
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II navrhujem znenie tohto ustanovenia doplniť tak, že na disciplinárne konanie sa primerane použijú ustanovenia Trestného poriadku aj o odvolaní a tiež o doručovaní. Zároveň navrhujeme vypustiť ustanovenie § 44.
Čl. I, § 5 a § 6
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II navrhujeme, aby bol prvostupňový disciplinárny senát trojčlenný, zložený z predsedu, jedného člena a jedného prísediaceho, a odvolací disciplinárny senát bol päťčlenný, zložený z predsedu disciplinárneho senátu, dvoch členov disciplinárneho senátu a dvoch prísediacich.
Zároveň navrhujeme, aby bolo prvostupňové disciplinárne konanie zverené do pôsobnosti správnych súdov a odvolacie disciplinárne konanie do pôsobnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS“). Alternatívne navrhujeme, aby prvostupňové aj odvolacie senáty pôsobili v rámci NSS, čo však považujeme za menej vhodné riešenie.4
Navrhujeme tiež návrh doplniť o úpravu odvolacieho disciplinárneho konania a zároveň tomu zodpovedajúcim spôsobom upraviť znenie tých ustanovení, ktorých sa zavedenie konania o takomto riadnom opravnom prostriedku dotkne.
Čl. I, § 7
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II a v pripomienke k čl. I, § 5 a § 6 navrhujeme, aby predsedom prvostupňového disciplinárneho senátu bol sudca správneho súdu (alternatívne NSS), ktorý je predsedom senátu, a predsedom odvolacieho disciplinárneho senátu sudca NSS, ktorý je predsedom senátu.
Čl. I, § 8
Z dôvodov uvedených vo všeobecných pripomienkach II a III navrhujeme, aby
A. v prípade disciplinárneho konania vedeného proti sudcovi všeobecného súdu bol(i):
členom prvostupňového disciplinárneho senátu sudca všeobecného súdu,
členmi odvolacieho disciplinárneho senátu dvaja sudcovia všeobecného súdu;
B. v prípade disciplinárneho konania vedeného proti sudcovi správneho súdu bol(i):
členom prvostupňového disciplinárneho senátu sudca správneho súdu,
členmi odvolacieho disciplinárneho senátu dvaja sudcovia správneho súdu;
C. v prípade disciplinárneho konania vedeného proti prokurátorovi, súdnemu exekútorovi a notárovi bol(i):
členom prvostupňového disciplinárneho senátu prokurátor, súdny exekútor a notár,
členmi odvolacieho disciplinárneho senátu dvaja prokurátori, súdni exekútori a notári;
Zároveň navrhujeme, aby členov disciplinárnych senátov oboch stupňov v prípade disciplinárneho konania vedeného proti sudcom volila súdna rada z kandidátov navrhnutých predsedami a sudcovskými radami jednotlivých súdov, resp. na návrh predsedu súdu po vyjadrení sudcovskej rady.
V prípade disciplinárneho konania vedeného proti prokurátorom, súdnym exekútorom a notárom navrhujem, aby týchto volila Rada prokurátorov Slovenskej republiky (ďalej len „rada prokurátorov“), prezídium Slovenskej komory exekútorov a prezídium Notárskej komory Slovenskej republiky (ďalej len „notárska komora“), a to na žiadosť predsedu príslušného disciplinárneho súdu. Pokiaľ ide o kritériá na jednotlivých členov disciplinárnych senátov, tieto v prípade prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov navrhujeme upraviť rovnako ako to predložený návrh upravuje v kritériách na prísediacich v § 10 ods. 1 až 3, a pokiaľ ide o sudcov navrhujeme doplniť, že nemôžu byť predsedami alebo podpredsedami všetkých súdov.
Čl. I, § 9
Z dôvodov uvedených vo všeobecných pripomienkach III a IV navrhujeme, aby prísediacimi vo všetkých disciplinárnych konaniach boli osoby z iných právnických povolaní, než je disciplinárne stíhaná osoba, a zástupcovia akademickej obce, zvolení súdnou radou, radou prokurátorov, prezídiom Slovenskej komory exekútorov a prezídiom notárskej komory. Tým sa podľa nášho názoru zabezpečí komplexné posúdenie disciplinárnej zodpovednosti osoby, voči ktorej s disciplinárne konanie vedie.
Zároveň navrhujeme výslovne upraviť proces navrhovania kandidátov na prísediacich, a to tak, aby už v tejto fáze boli eliminovaný vplyv zákonodarnej, ale najmä výkonnej moci. Konkrétne navrhujeme, aby návrhové oprávnenie v tomto smere mali najmä predstavitelia jednotlivých právnických povolaní, ich stavovských organizácií, právnických fakúlt a vedeckých inštitúcií v oblasti práva, verejný ochranca práv a pod.
Pokiaľ ide o kritériá na jednotlivých prísediacich, navrhujeme, aby títo v prípade disciplinárnych konaní vedených proti sudcom (ako členovia súdu rozhodujúceho o sudcoch) spĺňali predpoklady na vymenovanie do funkcie sudcu podľa § 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), s výnimkou požiadavky zloženia odbornej justičnej skúšky a úspešného absolvovania výberového konania, pri súčasnej požiadavke vykonávať právnickú prax najmenej desať rokov.
Vo vzťahu k prísediacim v disciplinárnych konaniach vedených proti prokurátorom, súdnym exekútorom a notárom, navrhujeme, aby títo obdobne spĺňali predpoklady na vymenovanie do týchto funkcií.
Zároveň navrhujeme, aby sa prísediaci disciplinárnych senátov ujímali funkcie zložením sľubu rovnako ako prísediaci podľa § 142 a § 10 zákona o sudcoch a obmedziť ich funkčné obdobie na najviac dve po sebe idúce obdobia (§ 10 ods. 6 posledná veta návrhu).
V súlade s vyššie uvedenými pripomienkami navrhujeme tiež primerane upraviť zánik funkcie predsedu, člena a prísediaceho prvostupňového a odvolacieho disciplinárneho senátu v § 11.
Čl. I, § 12
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II navrhujeme toto ustanovenie doplniť aj o úpravu pridelenia odvolania s tým, že ak odvolací disciplinárny senát rozhodne o vrátení veci prvostupňovému disciplinárnemu senátu, bude pokračovať v konaní prvostupňový disciplinárny senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená, a rovnako o každom ďalšom odvolaní bude rozhodovať ten istý disciplinárny senát, ktorému bolo pridelené prvé odvolanie v danej veci s tým, že podrobnosti upraví rozvrh práce príslušného disciplinárneho súdu.
Čl. I, § 13 ods. 3
Vzhľadom na to, že na disciplinárne konanie sa primerane použije Trestný poriadok, navrhujeme používať jeho terminológiu, resp. procesné postupy. Preto navrhujeme, aby v prípade, ak v tej istej veci podajú disciplinárny návrh viacerí navrhovatelia, o všetkých týchto návrhoch vykonal spoločné konanie disciplinárny senát, ktorému bol pridelený v poradí prvý návrh. Zároveň časť vety za bodkočiarkou „neskôr podané návrhy majú účinok ako pristúpenie do konania na stranu navrhovateľa“ navrhujeme vypustiť.
Čl. I, § 14
Objektívnu lehotu na podanie disciplinárneho návrhu navrhujeme zosúladiť so všeobecnou dvojročnou lehotou zániku zodpovednosti za priestupok podľa § 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Zároveň poukazujeme na to, že disciplinárne previnenie spočívajúce v zavinených prieťahoch v konaní, má charakter trváceho deliktu (§ 122 ods. 12 Trestného zákona v spojení s § 150 ods. 2 zákona o sudcoch v znení návrhu). Lehota na podanie disciplinárneho návrhu tak začína plynúť až od momentu, keď je protiprávny stav odstránený, a teda osobitná objektívna lehota piatich rokov nemá v týchto prípadoch opodstatnenie.
Čl. I, § 16 písm. b)
Ústavodarca v čl. 150 ústavy formuláciou „na čele prokuratúry je generálny prokurátor“ zakotvil jeho ústavné postavenie ako ústavného činiteľa (ide o ústavnú funkciu), ktorý jediný je oprávnený riadiť a súčasne zodpovedať za riadny chod orgánov prokuratúry.
Z judikatúry ústavného súdu zároveň vyplýva, že prokuratúra v našom ústavnom systéme je koncipovaná ako samostatný ústavný orgán, ktorého funkcia spočíva v ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu a ktorý nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci. Má byť preto reálne zabezpečené vymedzené nestranné postavenie prokuratúry a generálneho prokurátora, ktoré je nevyhnutným predpokladom riadneho pôsobenia (pozri PL. ÚS 17, 96, PL. ÚS 4/2012).
Ústavné postavenie generálneho prokurátora nie je iba predmetom úpravy čl. 150 ústavy, ale sa na neho vzťahujú aj ďalšie ústavné normy, ktoré je potrebné interpretovať a aplikovať vo vzájomnej väzbe s čl. 150 ústavy. Ústavného postavenia generálneho prokurátora sa týka aj čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy o práve predkladať ústavnému súdu návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou (čl. 125 ods. 1). Ide o zhodné oprávnenie, ktoré ústava priznáva nezávislému verejnému ochrancovi práv (čl. 151a ods. 2 ústavy). Takéto oprávnenie nie je priznané ministrovi spravodlivosti, ale z predstaviteľov výkonnej moci len prezidentovi Slovenskej republiky a vláde Slovenskej republiky [ako kolektívnemu orgánu – čl. 130 ods. 1 písm. b), c)]. Zárukou autonómneho (nestranného) postavenia generálneho prokurátora je aj nezlučiteľnosť jeho funkcií s inými ústavnými funkciami (poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, predseda a podpredseda Najvyššieho kontrolného úrad, člen vlády Slovenskej republiky, sudca ústavného a všeobecného súdu).
Minister spravodlivosti, ako člen vlády, je predstaviteľom výkonnej moci (politickej moci), ktorá je ústavne odčlenená od autonómnych orgánov prokuratúry. Minister spravodlivosti je oprávnený riadiť len činnosť ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a jeho úlohou je riadenie a správa súdov vytváraním podmienok na riadny výkon súdnictva súdmi, ako aj dohľad výkonu súdnictva.
Čl. 2 ods. 2 ústavy (ústavný princíp legality štátnej moci) zakotvuje postavenie štátnych orgánov vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. Jej účelom je aj nastolenie právnej istoty medzi orgánmi verejnej moci ohľadom právomocí, ktoré majú priznané. Zo zákonnej úpravy (zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov) vyplýva, že prokuratúra je samostatne hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahu podriadenosti a nadriadenosti. Právomoc orgánov verejnej moci je teda vymedzená ústavou a zákonom. Na začiatku stojí kreácia orgánov verejnej moci a vymedzenie ich kompetencií. V medziach ústavného práva zároveň platí zásada, že každé pôsobenie štátneho orgánu na ochranu základného práva alebo slobody, mimo výslovne priznanej pôsobnosti je porušením ústavy (napr. III.ÚS 571/2014). Ústava vymedzuje proporcie deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi, takže nie je prípustné obmedziť nad rámec ústavy pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie, ktoré nie je v súlade s princípom právneho štátu (PL.ÚS 29/95).
Ústavné postavenie generálneho prokurátora (ako ústavného činiteľa), jeho výlučné oprávnenie zabezpečiť riadny (nestranný) chod prokuratúry pri realizácii jej ústavnej pôsobnosti podľa čl. 149 ústavy a pri nezaradení orgánov prokuratúry v rámci deľby moci, ako ústavou zriadených štátnych orgánov, do systému výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci vylučuje (nepripúšťa) akýkoľvek zásah (participáciu) ministra spravodlivosti (ako predstaviteľa výkonnej moci) do činnosti prokuratúry.
Navrhovaná kompetencia ministra spravodlivosti podať disciplinárny návrh proti ktorémukoľvek prokurátorovi je právomocou, ktorou zasahuje do výkonu funkcie prokurátora, t. j. do činnosti prokuratúry ako takej, ktorá je ale plne v kompetencii generálneho prokurátora. Inak povedané, ak sa právomoci ministra spravodlivosti týkajú výlučne pôsobenia prokurátora v štruktúrach Eurojustu a nie pôsobenia prokurátora v štruktúre orgánov prokuratúry, nemôže minister zasahovať do činnosti prokuratúry ako takej. Zároveň platí, že len generálny prokurátor má plné kompetencie zasahovať do činnosti prokuratúry (pozri PL.ÚS 10/05, str. 59).
Z uvedeného je podľa nášho názoru zrejmé, že zakotvenie oprávnenia ministra spravodlivosti podať disciplinárny návrh proti ktorémukoľvek prokurátorovi nie je v súlade s ústavou a súčasne porušuje ústavný rámec pôsobnosti generálneho prokurátora, ako najvyššieho predstaviteľa prokuratúry. Ide teda o neprípustné prevzatie kompetencie generálneho prokurátora v oblasti disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov predstaviteľom výkonnej moci (politickej moci).
Navrhujeme preto toto ustanovenie vypustiť.
Čl. I, § 20
Vzhľadom na všeobecnú pripomienku II navrhujeme upraviť toto ustanovenie tak, že disciplinárny návrh možno vziať späť dovtedy, kým sa odvolací disciplinárny senát odoberie na záverečnú poradu.
Zároveň, vzhľadom na to, že podľa § 26 ods. 1 písm. a) návrhu nie je disciplinárny senát oprávnený akokoľvek posudzovať dôvodnosť späťvzatia disciplinárneho návrhu, je požiadavka, aby bol tento úkon navrhovateľa vecne odôvodnený, neopodstatnená. Navrhujeme preto poslednú vetu tohto ustanovenia vypustiť.
Čl. I, § 26
Navrhujeme, aby v súlade s § 19 návrhu znelo ustanovenie § 26 ods. 1 písm. b) takto: „disciplinárny návrh neobsahuje náležitosti podľa § 19 ods. 1, ods. 2 a to ani po postupe podľa ods. 3 tohto ustanovenia.“
V § 26 ods. 1 písm. e) navrhujeme doplniť ako dôvod zastavenia aj trestné konanie vedené pre ten istý skutok, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia o postúpení veci na disciplinárne konanie.
V § 26 ods. 2 navrhujeme vypustiť dôvod zastavenia podľa písm. e), keďže pokračovaniu v disciplinárnom konaní pre ten istý skutok bráni prekážka rozhodnutej veci.
Čl. I, § 27 ods. 4
Uvedené ustanovenie je v rozpore s ustanovením § 26 ods. 1 písm. e) návrhu, ktoré nepodmieňuje zastavenie disciplinárneho konania zistením, že je uložený postih dostačujúci, keď navyše dôvodom zastavenia je aj „oslobodzujúce“ rozhodnutie vydané v inom konaní pre ten istý skutok. Navrhujeme preto slová „ak má za to, že uložený postih nie je dostačujúci. V opačnom prípade disciplinárny senát disciplinárne konanie zastaví.“ vypustiť.
Čl. I, § 34 ods. 2
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II navrhujeme slová „o tom, že opravné prostriedky nie sú proti rozhodnutiu prípustné“ nahradiť slovami „o opravnom prostriedku“.
Čl. I, § 36
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II navrhujeme toto ustanovenie v znení:
„(1) Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia. Včas podané odvolanie má odkladný účinok.
(2) V lehote troch rokov od právoplatnosti disciplinárneho rozhodnutia môže disciplinárne odsúdený podať návrh na obnovu disciplinárneho konania. Iný mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu disciplinárneho senátu nie je prípustný.“
Čl. I, § 38 ods. 5
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II navrhujeme toto ustanovenie vypustiť.
Čl. I, § 41
Z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke II navrhujeme toto ustanovenie zmeniť takto: „O návrhu na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu disciplinárny senát rozhodne v lehote 10 dní od jeho doručenia. Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu o dočasnom pozastavení výkone funkcie sudcu je možné podať odvolanie v lehote 5 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia. Ak je podané odvolanie proti rozhodnutiu o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, je odvolací disciplinárny senát povinný rozhodnúť v lehote desať pracovných dní odo dňa doručenia odvolania.“ Čl. I, § 44 Z dôvodov uvedených v pripomienke k čl. I, § 4, navrhujeme toto ustanovenie vypustiť.
Čl. I, § 45
Vzhľadom na to, že kreovanie disciplinárnych senátov, včítane vytvorenia príslušných databáz, si nevyhnutne vyžiada určitý čas, navrhujeme stanoviť účinnosť tohto zákona od 1. januára 2022 s tým, že tie ustanovenia, ktoré sa týkajú kreovania disciplinárnych senátov nadobudnú účinnosť dňom vyhlásenia zákona, aby príslušné subjekty mali primeraný čas na vytvorenie jednotlivých databáz.
Čl. I, § 46 ods. 2
Navrhované oprávnenie ministra spravodlivosti vymenovať prvých prísediacich považujeme za neprípustný zásah výkonnej moci do kreovania disciplinárnych senátov, ktorý z dôvodov uvedených vo všeobecnej pripomienke IV spochybní nezávislosť takto vytvorených disciplinárnych senátov a je podľa nášho názoru v priamom rozpore nielen s čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 47 charty, ale i čl. 46 ods. 1 ústavy zaručujúcim prístup k nezávislému a nestrannému súdu. Nemožno pritom nepoznamenať, že časovú tieseň pre príslušné orgány vytvorila práve predkladateľka, a to oneskoreným spustením tohto legislatívneho procesu.
Čl. IV, body 12 a 13
Pokiaľ trestný súd na základe posúdenia spôsobu spáchania nedbanlivostného trestného činu, jeho následku, priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, ako aj osoby páchateľa, jeho pomerov a možností jeho nápravy, dospeje k záveru, že sudcovi nie je potrebné uložiť trest odňatia slobody, ktorého výkon nebol podmienečne odložený, kedy je sudca odvolaný z funkcie, nevidíme žiaden racionálny dôvod na to, aby bol sudca za ten istý skutok následne disciplinárne stíhaný a prípadne druhýkrát potrestaný.
Navyše, ak by bol takýto skutok posúdený ako závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu (ako sa navrhuje v bode 13), bráni takémuto opätovnému postihu aj čl. 4 ods. 1 Protokolu 7 k dohovoru, keďže vzhľadom na závažnosť hroziacej sankcie, ktorou je len odvolanie z funkcie sudcu, pričom táto sankcia zároveň neumožňuje takto disciplinárne postihnutému sudcovi uplatniť sa v inom právnickom povolaní [§ 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov; § 6 ods. 7 písm. b) zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov; § 11 ods. 1 písm. g) zákona SNR č. 323/1991 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov; § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov], má takéto disciplinárne stíhanie sudcu už charakter trestného obvinenia podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (primerane napr. rozsudok ESĽP Oleksandr Volkov v. Ukrajina, č. 21722/11, 9. január 2013, ods. 92 až 95).