zdroj: https://www.trend.sk/nazory-a-komentare/justicia-planuje-rok-2040-sudcovia-vsak-stracaju-cas-uz-dnes
Sudcom chýba bezpečný nástroj na vyhľadávanie judikatúry. Návrat justičných čakateľov môže zároveň sťažiť vstup advokátov a akademikov na súdy.
Prednedávnom predstavila vedecká obec verejnosti dokument s názvom Vízia Slovensko 2040, ktorého ambíciou je predstaviť cestu ku kvalitnejšiemu životu na Slovensku. V uvedenom dokumente je nadizajnová vízia fungovania justície v roku 2040, spolu s načrtnutím hlavných problémov, ktoré by mali byť odstránené. Spravodlivosť bude podľa Vízie Slovenska 2040 rýchla, predvídateľná a dostupná. Súdy budú ďalej rozvíjať špecializáciu tam, kde si to vyžaduje povaha agendy a sudcovia budú pracovať s odbornými témami, ktoré im umožnia sústrediť sa na rozhodovanie. Orgány ochrany a vymáhania práva budú mať stabilné vedenie, predvídateľné kariérne pravidlá, primeranú personálnu a rozpočtovú autonómiu a zároveň silné demokratické brzdy proti politickému zneužitiu. V inej stati dokumentu sa uvádza, že štát bude zodpovedne používať automatizáciu a umelú inteligenciu. Podľa prílohy k dokumentu medzi ukazovatele výkonnosti pre spravodlivosť, integritu a právny štát bude čas vybavenia vecí (inými slovami dĺžka konania), index dôvery v justíciu, index vnímania korupcie, index pocitu bezpečia v komunite ako nový indikátor a podiel legislatívy prijatej v skrátenom legislatívnom konaní ako nový indikátor.
K vyššie uvedenej vízii sa k ako koncepčnému dokumentu dosiaľ nik zo sudcovskej obce nevyjadril. Preto si dovolím k prípadnej budúcej diskusii o tom, v akom stave by sa mala slovenská justícia v roku 2040 nachádzať, pripojiť zopár poznámok.
Domnievam sa, že špecializácia nie je problémom slovenskej justície. Podľa môjho názoru je dôvodom pomalého dodania justičnej služby občanom nevyužitie rešeršných možností umelej inteligencie. Táto oblasť nie je na vnútroštátnej úrovni osobitne upravená aspoň rámcovými pravidlami, a to ani na úrovni ministerstva spravodlivosti (vo vzťahu k justícii ako celku), ani na úrovni súdnej rady (vo vzťahu k etickosti využitia nástrojov AI sudcami). Ministerstvo spravodlivosti by malo túto problematiku uchopiť dodaním bezpečnej platformy využitia nástrojov umelej inteligencie spolu s usmerneniami o rizikách.
Aktuálna situácia je taká, že komerčné spoločnosti ponúkajú sudcom ako fyzickým osobám služby využitia nástrojov umelej inteligencie. Na základe odplatnej zmluvy uzavretej s takouto spoločnosťou dochádza podľa môjho názoru k suplovaniu úlohy štátu. V dobe, kedy rýchlosť dohľadania správnej informácie rozhoduje, je nemysliteľné, aby sudcovia a zamestnanci súdov manuálnym dohľadávaním strácali čas rešeršovaním relevantnej, na vec vzťahujúcej sa judikatúry, resp. dohľadávaním toho, či kolega na rovnakom súde obdobnú vec už rozhodol, ako a s akým odôvodnením. Zjavne sa jedná o vec finančného charakteru a zaťaženia rozpočtu, avšak domnievam sa, že zatváraním očí pred touto realitou, sa dĺžka prípravnej fázy na rozhodnutie neskráti.
Len pre úplnosť sa žiada dodať, že podľa Aktu o umelej inteligencii patrí systém umelej inteligencie v oblasti výkonu spravodlivosti a presadzovania práva medzi vysoko rizikové systémy. Preto sa domnievam, že téma regulovania využitia nástrojov umelej inteligencie v slovenskej justícii minimálne prostredníctvom registra odporúčaní bude výzvou pre najbližšie vedenie ministerstva spravodlivosti po parlamentných voľbách.
V tej súvislosti pravdepodobne vyvstane aj požiadavka zaoberať sa doplnením zásad sudcovskej etiky s ohľadom na stanovenie hraníc etickosti využitia nástrojov AI v sudcovskej práci. Toto bude úloha pre súdnu radu a sudcovské samosprávy. Inšpiráciou môže byť Etická charta umelej inteligencie, ktorá bola prijatá Súdnym dvorom Európskej únie v januári 2026.
Pokiaľ sa vrátime k Vízii Slovensko 2040 a k požiadavke na predvídateľné kariérne pravidlá, je potrebné uviesť, že v legislatívnom procese je zmena týkajúca sa možnosti stať sa sudcom a znovuzavedenie inštitútu justičného čakateľa. Kritici navrhovanej zmeny varujú pred „zapuzdrením“ justície, vytvorením justičnej bubliny a potenciálne nerovnakým zaobchádzaním vo vzťahu k uchádzačom o sudcovskú funkciu z mimo justičného prostredia. Obhajcovia návrhu dávajú do popredia kvalitu rozhodovacej činnosti, ktorá závisí predovšetkým od prípravy na sudcovskú funkciu. V tejto súvislosti zaznievajú aj argumenty o potrebe nadviazania na minulosť pri znovuzavedení inštitútu justičného čakateľa. Vízia však nie je o návrate do minulosti (návrat do minulosti je spiatočníctvom), kedy sa spoločnosť aj právo nachádzali v iných podmienkach a kondícii ako teraz.
V niektorých krajinách existujú osobitné niekoľkoročné prípravné programy na funkciu sudcu. Do budúcna nie je vylúčené ani to, že by sa príprava na funkciu sudcu riešila napríklad formou univerzálnej nadstavbovej prípravy k právnickému vzdelaniu. S dôrazom nielen na odbornosť, ale najmä na zodpovednosť a nezávislosť výkonu povolania sudcu.
Z praxe iných štátov Európskej únie vyplýva, že v zásade nie sú kladené žiadne osobitné prekážky, aby sa osoba z mimo justičného prostredia uchádzala o kariéru sudcu. Pokiaľ prax ukáže, že takýto stav na Slovensku nastane, bude to otázka súladnosti právnej úpravy s ústavou a právom EU.
Príprava na justičné povolanie by nemala eliminovať šance advokátov, akademikov či osôb z iných právnických profesií stať sa sudcom. Pokiaľ bude podmienkou účasti vo výberovom konaní na funkciu sudcu výkon praxe justičného čakateľa, podmienkou pre výkon advokácie by mohla byť pre osobu bývalého sudcu povinná prax advokátskeho koncipienta a zloženie advokátskej skúšky. Pokiaľ je záujem na „zabetónovaní“ prechodov medzi právnickými profesiami, mali by platiť pre obdobné situácie rovnaké pravidlá.
