Rozhovor so sudcom a autorom viacerých kníh v jednej osobe
Sudca a autor knižných diel v jednej osobe – Patrik Števík, v rozhovore so sudkyňou Danou Jelinkovou Dudzíkovou, v odpovediach na jej otázky poodkrýva motiváciu a tvorivý proces autora, názor na slobodu prejavu, hodnotu kultúry a histórie v súčasnej dobe.
Prečo píšete?
Túžbu vyjadriť sa nosí v sebe každý človek. Ja nie som výnimka.
Z akého dôvodu ste si vybrali práve formu písania kníh? Dnes sú v kurze sociálne siete a statusy.
Vyjadrujem sa spôsobom, ktorý mi je vlastný. Som skôr samotársky typ a vyhľadávam ticho, v ktorom sa najlepšie nielen číta, ale aj píše. Ticho mi poskytuje ideálny priestor na to, aby som správne vyskladal myšlienky a našiel pre ne primerané slová. Medzi knihami som vyrastal a je to naše rodinné dedičstvo. Ľudia odchádzajú, vlády sa menia, statusy sú odstraňované a internet je možné odpojiť. Ale kniha je tu navždy. Sociálne siete nepoužívam a ich algoritmus považujem pre človeka za likvidačný.
Aktuálne prebieha snaha o ich korekciu. Ako to vnímate?
Dochádza k tomu príliš neskoro. Nechali sme si vedome zničiť viaceré generácie. Otázkou je prečo a prečo k náprave dochádza práve teraz.
Máte odpoveď?
Pretože sociálne siete môžu nekontrolovane prenášať aj informácie, ktoré sú pre skupinu mocných už reálnou hrozbou?
Sledujete snahy o sprísnenie sledovania komunikačných platforiem?
Ako človek, ktorý má zvýšenú citlivosť na zásahy do osobnej slobody, som si to všimol.
Váš názor?
Ľudia, ktorým nezáleží na tom, že naše deti sledujú od narodenia na obrazovkách násilie, nenávisť, vulgárnosť či rôzne zvrátenosti, ktoré deformujú ich osobnosť, idú ochraňovať naše deti tým, že chcú plošne sledovať každého z nás? Ide o snahu zaviesť prezumpciu viny a urobiť z každého z nás potenciálneho páchateľa, ktorý je hodný sledovania.
Aké by ste ponúkli riešenie?
Keď sa prestaneme vyhovárať na to, že taká je doba a rodičia si začnú plniť zodpovednejšie svoje povinnosti, potom deti nebudú závislé na obrazovkách akéhokoľvek druhu a orgány činné v trestnom konaní budú mať menej práce. A deti začnú opäť tráviť čas v pohybe alebo pri knihe. Buď sa zmierime s tým, že sme obeťami doby alebo prispejeme k jej tvorbe. Viete, keď nebudeme zbavovať európskeho človeka slobody, bezpečnosti a dôstojnej životnej úrovne pod rôznymi vznešene znejúcimi zámienkami, keď dovolíme Európanom opäť žiť bez strachu a v súlade s prirodzenosťou, potom bude aj menej radikalizmu a viac zdatných detí.
Situácia sa teda zlepší, keď začneme odstraňovať príčiny?
Samozrejme. Je ľahšie prijať represívnu normu, ako riešiť podstatu veci. Predstavte si, že vám dá lekár iba nejaký liek, aby potlačil príznaky choroby. Na chvíľku budete mať pocit, že ste zdravá. A to presne robíme.
Prečo neriešime príčiny?
Vytvárame nedostatočný spoločenský tlak na tých, ktorí nám vládnu alebo sa nám situácia už vymkla spod kontroly?
Vráťme sa k vášmu písaniu. Aké máte očakávania, keď sa vaše myšlienky dostanú do verejného priestoru?
Žiadne. Vyjadrujem sa iba preto, lebo to patrí k prirodzenosti človeka. Kto ako naloží s mojimi predstavami a názormi je mimo môj dosah.
Neprekáža vám, ak čitatelia s vami nesúhlasia?
Nie. Každý má právo vytvoriť si vlastný názor. Akýkoľvek. Ale trošku ma vyrušuje, keď ma niekto za moje názory šikanuje a trestá.
S tým máte bohaté osobné skúsenosti.
Veď práve.
Nemáte teda tendenciu čitateľa presviedčať, aby vám uveril?
Nestojím o to, aby mi čitateľ uveril. To je veľmi pohodlné. Potešilo by ma, keby si čitateľ moje názory overil a nechal sa nimi inšpirovať k intelektuálnemu výkonu. Oceňujem, ak si dá čitateľ námahu, aby mojim myšlienkam porozumel, aj keď s nimi nakoniec nesúhlasí.
Cítite sa odborníkom na témy, o ktorých píšete?
Ničomu nerozumiem tak dobre, aby som s čistým svedomím mohol skonštatovať, že niečomu rozumiem. Iba mám vášeň pre vedomosti v kontexte a v súvislostiach. Ale mať diplom neznamená byť odborníkom. Dnešná rýchla a povrchná doba spôsobuje, že sa nám strácajú rozdiely medzi slovami a ich významom. Byť študovaný, vzdelaný a múdry sú tri slová s rôznym významom.
Ako by ste definovali múdrosť?
Byť múdrym znamená myslieť v nikde nekončiacom presahu toho, čo myslíme. Neocitli by sme tak v epoche, v ktorej hazard zachraňuje šport, suverénne sa vzdávame suverenity, pod mierom myslíme vojnu či slobodu chránime cenzúrou a sledovaním.
Teda, ak o niečom premýšľame, máme to robiť v celom kontexte, súvislostiach a tematickom presahu?
Áno. Čím máme viac informácií, vnímame zasadenie problematiky do časopriestoru a sme schopní vidieť prepojenia, tým máme väčšiu šancu myslieť pravdivo. Tento spôsob myslenia však vyžaduje od človeka odvahu.
Odvahu akceptovať, že som neprijateľný pre takmer všetky názorové skupiny?
Presne tak.
Vami uvedený spôsob myslenia je pre dnešnú dobu príliš náročný, nie?
Z rôznych dôvodov si ľudia zvykli na zjednodušené a heslovité vytváranie názorov. Chcú mať názor na všetko čo najrýchlejšie tak, ako to vidia u ľudí, ktorí by im mali ísť príkladom. Upínajú sa iba na úlomky ontologickej úplnosti. Sme tak „zblbnutí“ konzumným skepticizmom, že sme stratili chuť elementárne premýšľať. Naša ochota vstúpiť do myšlienkového procesu je reálna iba vtedy, keď zarábame na živobytie. Hovoríme tomu špecializácia. Človeka dnešného typu obťažuje pátrať po podstate pre vlastné potešenie. Zabúdame, že skutočná sloboda je determinovaná kvalitou našich myšlienok.
Aj o tom sú vaše knihy?
Áno.
Čoskoro uzrie svetlo sveta vaša nová kniha o renesančnej Florencii. Chceli by ste knihu predstaviť verejnosti, aby čitateľ po nej siahol?
Nepociťujem vnútornú túžbu vábiť čitateľa, aby siahol po mojej knihe.
Nezáleží vám na tom?
Nie som politik a písanie kníh ma neživí. Sekundárne nadpisy v knihe či anotácia čo-to o knihe prezradia. Čitatelia, ktorí poznajú moje predošlé knihy, vedia, čo môžu očakávať. Človek, ktorý rád číta knihy, sa do kontaktu s mojou knihou určite dostane. Potom už je na ňom, či po nej aj siahne.
Je nová kniha v niečom iná ako predošlé?
V tom, že ju netvoria už iba objektivizované faktografické úvahy, ale aj hypotézy, fikcie a skryté odkazy dotvárajúce moje posolstvo a atmosféru renesančného príbehu.
Prezradíte nám aj niečo viac?
Nechal by som to ako prekvapenie pre čitateľa.
Aspoň malú ochutnávku, ku ktorej máte v knihe špeciálny vzťah.
Mojou najobľúbenejšou pasážou v knihe je fiktívny rozhovor, ktorý vedú prvý operný libretista v dejinách Ottavio Rinuccini s najslávnejším hudobníkom starého Grécka Orfeom. Ide o rozhovor, ktorý nikdy nemohol mať mnou opísanú podobu aj preto, lebo maestro Rinuccini zmenil paradigmu príbehu Orfea a Eurydiky. Tento fiktívny rozhovor je aj kritikou všetkých, ktorí deformujú klasické diela a menia ich príbehy tak, že z nich ostane iba názov. Názov, ktorý síce pritiahne divákov, ale nezlepší kvalitu ani posolstvo diela. Vytvoril som fikciu, ako by rozhovor medzi Rinuccinim a Orfeom mohol prebiehať, ak by Ottavio Rinuccini zhmotnil príbeh Orfea a Eurydiky pravdivo a úplne.
Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli zaradiť do knihy aj fikcie?
Predstavivosť patrí k prirodzenosti človeka. Moja kniha nie je iba publikáciou faktu a nemá plniť úlohu dogmatickej či odbornej literatúry. Mojím zámerom je iba spopularizovať kultúrno-historické aspekty obdobia, ktoré bolo v dejinách Európy paradigmatické.
Môžete priblížiť čitateľom, aký dlhý je proces tvorby knihy?
Moja nová kniha vznikala asi 10 mesiacov. Od prvej myšlienky až po poslednú úpravu. A to ešte stále nevyšla z tlačiarne. Aj štruktúra knihy sa postupne menila. Z pôvodných 9 kapitol sa rozrástla na 32. A mala by ich oveľa viac, ak by nezasiahla moja pani vydavateľka, ktorá mi odporučila šetriť si myšlienky a nápady pre ďalšiu knihu.
Je kniha výsledkom aj vašich osobných zážitkov?
Áno, moje osobné zážitky a spomienky sú dôležitou súčasťou knihy. Obdivujem autorov, ktorí dokážu písať o niečom, s čím nemajú osobnú skúsenosť alebo opisujú miesta, ktoré nikdy nenavštívili.
Aké pocity má autor, keď čaká, ako celý ten proces písania a vydania knihy dopadne?
Je to ako s pôrodom. Najskôr má obavu, či mu rukopis niekto vydá, potom má strach, lebo všade vidí chyby a nakoniec dúfa, že pôrod v tlačiarni dopadne podľa očakávania.
Stojí to za to?
To je dobrá otázka. Ale renesančná kultúra a znovuzrodenie krásy, vznešenosti a človeka asi za to stojí. Najlepšie to posúdi sám čitateľ.
Aká dôležitá je kultúra v živote človeka?
Kultúra vytvára našu identitu. Či už individuálnu alebo kolektívnu. Akú kultúru v sebe nosím, taký som človek. Dnešná doba je však na kultúru veľmi skúpa. Nahradili sme ju výlučne zábavou, ktorú nazývane kultúrou. Je to zvrátenosť, ktorá má za následok, že ľudia sa stále cítia kultúrni, aj keď sa smejú na primitívnych zábavných reláciách či adorujú vulgárnej a uvrieskanej činohre.
Aký je teda rozdiel medzi kultúrou a zábavou?
Kultúra robí človeka lepším. Neukazuje nám, akí sme, ale akými by sme mali byť. Kultúra teda pôsobí na vyššie vedomie a emócie človeka. Na rozdiel od zábavy, ktorá slúži na rýchle odreagovanie sa a uspokojovanie najnižších emócií a pudov. V dnešnej modernej dobe máme veľa výtvarníkov, hudobníkov či hercov, ale veľmi málo umelcov.
Vaším záujmom je aj téma slobody prejavu. Vo verejnom priestore sa často rozoberá téma, či je vhodné, aby sa práve umelci či športovci vyjadrovali k politickej situácii.
Každý človek má v slobodnej spoločnosti právo vyjadriť svoj názor. Teda aj herci a športovci. Ja mám zase právo s nimi nesúhlasiť, nechodiť na ich predstavenia v divadle alebo im nedržať palce v športovom zápolení. A im by to nemalo prekážať rovnako, ako mne neprekáža, že majú iný názor.
Vaše knihy sú aj o prieniku práva a histórie.
Právo, ako ktorákoľvek iná oblasť v živote, nefunguje samo o sebe. Je v nekonečnom prieniku s filozofiou, vedou, históriou, politikou, umením, morálkou či náboženstvom. Ak je právnik iba právnikom a nedokáže reflektovať presah práva do iných oblastí a opačne, nikdy nemôže byť dobrým právnikom. Stáva sa iba otrokom paragrafov a súdnych rozhodnutí bez oddanosti pravde a spravodlivosti.
Z každej vašej knihy je cítiť, že ste právnik.
Ja sa ale veľmi usilujem, aby toho právnika v mojich knihách cítiť nebolo. Asi sa snažím nedostatočne. Aj v mojej najnovšej knihe ohmatávam ľudské práva, slobodu prejavu či medzinárodné právo. Obdobie renesancie neponúkalo iba umenie maľby, sochárstva, architektúry, hudby či poézie, ale aj umenie práva.
Nechcete pôsobiť na čitateľa ako právnik?
Nechcem. Ja píšem pre ľudí, ktorým by som rád odovzdal nejaký odkaz. Aby sa tak stalo, musí mať čitateľ šancu porozumieť tomu, čo píšem. Tie nudné, komplikované a nekonečne dlhé právnické texty sú síce dôležité, ale všetci sa tešia, keď skončia čo najskôr v archíve.
Máte nejaké ďalšie knižné plány do budúcna?
Na odporúčanie pani vydavateľky som si teda nejaké nápady do budúcna odložil. Či príde aj k ich realizácii je však otázne. Ja nie som autor, ktorý bude tvoriť knihu roky. Na to nemám trpezlivosť. Autor ako ja musí čakať na to, že ho poriadne kopne múza a následne sa dostane do tvorivého tranzu. U mňa je splnenie týchto dvoch podmienok nepredvídateľné.
