zdroj: https://marker.sk/clanky/2250/spor-o-interpretaciu-pravomoci-eu-nabera-na-sile
Súdny dvor Európskej únie v prebiehajúcom konaní o vydanie stanoviska (č. 1/24) začatom na žiadosť Európskej komisie hľadá odpoveď na otázku položenú Európskou komisiou: „Má Európska únia výlučnú právomoc uzavrieť Dohodu o leteckej doprave medzi Ománskym sultanátom na jednej strane a Európskou úniou a jej členskými štátmi na strane druhej?“
Výsledok tohto konania bude mať významný vplyv na interpretáciu vonkajšej právomoci Európskej únie v leteckej doprave, a to nielen vo vzťahu k Ománu, ale ku všetkým tretím štátom. Súdny dvor odpoveďou na otázku kompetencie Európskej únie poskytne výklad, ktorý bude môcť byť analogicky použitý pri uzatváraní obdobných dohôd s tretími krajinami všeobecne.
Ako uvádza generálna advokátka vo svojom návrhu stanoviska, jadro otázky spočíva v tom, či Európska únia získala výlučnú právomoc udeľovať dopravné práva tretím krajinám. Takéto udelenie práv umožňuje leteckým dopravcom tretích krajín lietať medzi členskými štátmi, nad nimi a na ich územie. Ak by bola odpoveď Súdneho dvora kladná (že Európska únia má výlučnú právomoc v tejto oblasti), dôsledkom by bolo, že členské štáty už nebudú môcť uzatvárať dohody o leteckej doprave s nijakou treťou krajinou.
Spoločná či výlučná právomoc?
Ak má Európska únia výlučnú právomoc, členské štáty nemôžu konať v záležitosti, ktorá patrí do tejto právomoci. Platí to aj tam, kde Európska únia nekonala. Inými slovami, v oblasti výlučnej právomoci únie môže konať iba Európska únia. Naopak, ak je daná právomoc udelená ako spoločná, členské štáty aj Európska únia sa môžu rozhodnúť, či ju budú vykonávať.
V rozsudkoch z roku 2002 (nazvaných ako Otvorené nebo) Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na stav úniového práva v tom čase, Európska únia nemala výlučnú právomoc v oblasti leteckých dopravných služieb. Európska komisia však teraz tvrdí, že dnešný stav práva únie si vyžaduje odlišnú odpoveď.
Komisia sa domnieva, že únia je oprávnená rokovať o komplexných dohodách v oblasti leteckej dopravy, pokiaľ ide o všetky ich časti, a uzatvárať ich. Rokovanie únie o komplexnej dohode o leteckej doprave je podľa nej najúčinnejším spôsobom na dosiahnutie cieľov spoločnej dopravnej politiky.
Písomné pripomienky k žiadosti Európskej komisie o stanovisko Súdneho dvora predložil Európsky parlament, Rada a vlády všetkých členských štátov, okrem Rumunska. Kým Európsky parlament podporil pozíciu Európskej komisie (podľa ktorej má Európska únia výlučnú právomoc na uzavretie zamýšľanej dohody), Rada a všetky zúčastnené členské štáty zastávajú opačný názor.
Námietky neprenesenia právomoci
Viaceré členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, tvrdia, že udeľovanie dopravných práv predstavuje právomoc členských štátov, ktorá nebola prenesená na Európsku úniu, a teda otázka nemá znieť tak, či právomoc je výlučná alebo spoločná, keďže takáto právomoc prenesená nebola.
Podľa niektorých členských štátov povolenie letov leteckých dopravcov tretích krajín na ich územie podlieha zásade zvrchovanosti nad vzdušným priestorom štátu, pričom poukazovali na Chicagsky dohovor (Dohovor o medzinárodnom civilnom letectve). Podľa nich únia nemohla udeliť dopravné práva, keďže na ňu táto právomoc nebola prenesená. Na pojednávaní, ktoré sa konalo v júli v roku 2025, tento postoj výslovne potvrdila bulharská, grécka, litovská a maďarská vláda. Podľa názoru generálnej advokátky rovnaký postoj podporovala, hoci nie tak explicitne, nemecká a cyperská vláda a Írsko.
Generálna advokátka vo svojom stanovisku z marca tohto roka zdôraznila, že oblasť vonkajších právomocí Európskej únie je jednou z najzložitejších oblastí ústavného práva únie. Často odhaľuje zmätok medzi relevantnými pojmami, najmä udeľovaním právomocí a ich spoločnou alebo výlučnou povahou.
Vnútri EU vs. navonok
K námietke neprenesenia právomoci na úniu poukázala na to, že výmena dopravných práv medzi členskými štátmi a súvisiace práva dopravcov únie na prevádzkovanie komerčných služieb v rámci Európskej únie vnútorne vyplýva z nariadenia o leteckých dopravných službách, ktoré nezbavuje členské štáty suverenity nad vzdušným priestorom nad ich územiami. Toto nariadenie je len produktom výkonu zvrchovaných práv členských štátov Európskou úniou na základe prenesenia právomoci uskutočňovať politiku leteckej dopravy únie.
Na rozvinutie vonkajšieho rozmeru politiky leteckej dopravy Európskej únie, ktorý môže byť realizovaný iba udelením dopravných práv tretím krajinám, má Európska únia podľa generálnej advokátky implicitnú vonkajšiu právomoc.
Podľa navrhovaného stanoviska generálnej advokátky má Súdny dvor odpovedať na otázku komisie tak, že Európska únia nemá výlučnú právomoc uzavrieť Dohodu o leteckej doprave medzi Ománskym sultanátom na jednej strane a Európskou úniou a jej členskými štátmi na strane druhej. Právomoc udeľovať dopravné práva tretím krajinám má podľa nej ostať spoločnou právomocou Európskej únie a jej členských štátov.
Na rozhodnutie Súdneho dvora o vyriešení otázky leteckej dopravy si budeme musieť počkať. Výsledky hlasovania a ani odlišné stanovisko sa k rozhodnutiu Súdneho dvora nepripája.
„Finta“ ako modus operandi
Nielen toto konanie pred Súdnym dvorom, ale aj iné konania (spor o zlučiteľnosť dohody s Mercosurom s úniovým právom pod č. 1/26, C-460/26) dokazujú trend extenzívneho výkladu právomocí inštitúcií Európskej únie s potrebou reakcie zo strany členských štátov.
V prípade Mercosuru ťahajú farmári a členské štáty za kratší koniec, vďaka právnej „finte“ s dočasnou, ale de facto večnou dohodou (platí do prijatia riadnej dohody o partnerstve), ktorá sa začala predbežne uplatňovať, pričom jej účinky odmietol Súdny dvor (uznesením podpredsedu z 29.09.2026) na žiadosť Poľska pozastaviť. Poľsko podľa Súdneho dvora nepredložilo konkrétne údaje o finančnej situácii poľnohospodárov v únii, ktoré by umožnili preukázať, že poľnohospodári by neboli schopní čeliť konkurencii výrobkov dovážaných z krajín Mercosur-u (Južná Amerika) a že by preto boli nútení ukončiť svoju činnosť. Poľsko tiež nepredložilo žiaden dôkaz, ktorý by s dostatočnou mierou pravdepodobnosti mohol preukázať, že výkon rozhodnutia, ktorým sa povoľuje predbežné vykonávanie dočasnej dohody, spôsobí narušenie poľnohospodárskeho trhu únie.
