Dôvody odchodu zo Súdnej rady Slovenskej republiky
JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.
Pani podpredsedníčka súdnej rady JUDr. Ayše Pružinec Eren na ostatnom zasadnutí súdnej rady interpretovala o.i. aj okolnosti januárového zasadnutia, ktoré bezprostredne predchádzali môjmu rozhodnutiu opustiť súdnu radu a predčasne ukončiť mandát.
Mojim zámerom po odchode zo súdnej rady bolo neprať na verejnosti špinavú bielizeň, pretože to neprospieva dôveryhodnosti súdnej moci. Odmietla som všetky rozhovory, vychádzajúc z toho, že každá senzácia trvá tri dni a každý je nahraditeľný.
Cítiac potrebu vysvetliť tieto dôvody do vnútra sudcovského stavu, som napísala list funkcionárom Združenia sudcov Slovenska, ktorý som následne poslala na vedomie sudcovskej rade Krajského súdu v Bratislave (ktorá ma do funkcie členky súdnej rady navrhla), ako aj členom sudcovskej rady nášho súdu.
Keďže však na verejnosť prenikajú jednostranne a účelovo interpretované príbehy o mojej osobe, rozhodla som sa vyššie uvedený list zverejniť v častiach, ktoré sa týkajú januárového zasadnutia súdnej rady.
Jeden múdry človek povedal, že kto niečo rozhodol bez vypočutia druhej strany, nebol spravodlivý, aj keď rozhodol dobre. Vypočutie mojej strany ponúkam tak, aby si každý spravil názor sám.
K interpretácii okolností januárového zasadnutia súdnej rady pri bode voľby členov hodnotiacej komisie pani podpredsedníčka súdnej rady JUDr. Ayše Pružinec Eren opomenula uviesť jeden dosť podstatný fakt, ktorý som mimo mikrofónov vytkla. Ten sa týkal profesionality a zodpovednosti výkonu mandátu člena súdnej rady.
Pokiaľ člen súdnej rady pred otvorením bodu programu, vediac, že vonku sedia emeritní sudcovia (ktorí sa mimochodom dostavili v čase poľadovice), položí otázku, prečo práve tieto osoby máme prejednať a ďalší člen otvorí tému nezákonnosti databázy budúcich členov hodnotiacej komisie, toto je buď dôkaz neschopnosti člena súdnej rady uchopiť zodpovedne výkon svojho mandátu alebo len prosté šlendriánstvo a neúcta k justícii a jej predstaviteľom. Iné vysvetlenie mi nenapadá. Možno ho niekto ponúkne. Stačí byť pripravený na bod programu a nerobiť si zo sudcov dobrý deň. Všetci členovia súdnej rady mali niekoľko týždňov vedomosť o tomto bode programu. Nik nevzniesol námietky voči nemu, a to ani pri schvaľovaní programu.
Pokiaľ z rozpravy nie je identifikovateľný dôvod hlasovania proti návrhu a po hlasovaní nie je člen súdnej rady schopný uviesť dôvod svojho hlasovania, nemá na súdnej rade čo hľadať, pretože kontaminuje rozhodovaciu činnosť súdnej rady protiústavnou svojvôľou. Prosté „nepresvedčil ma“ nestačí.
To je to isté, ako by som ja, ako sudkyňa, pred otvorením pojednávania prvýkrát otvorila v pojednávacej miestnosti súdny spis, prázdnym pohľadom pozrela na účastníkov a opýtala sa, prečo vlastne prišli. A po vynesení rozsudku by bolo v časti odôvodnenia uvedené „nepresvedčili ste ma“.
Ocitla som sa v menšine medzi „vlastnými“ a už ma nebavilo klamať voličov zdaním, že som súčasťou spoločného snaženia o dosiahnutie cieľa rovnakými legitímnymi prostriedkami. Ciele aj prostriedky na ich dosiahnutie sa totiž začali dosť výrazne líšiť.
A áno, zvýšila som hlas mimo mikrofónov. Keby sa situácia opakovala, už by som to neurobila. Už by som to urobila inak – do éteru a oveľa ráznejšie.
Znenie listu:
Vážená p. prezidentka Združenia sudcov Slovenska,
na zaslanie odôvodnenia mojej rezignácie zo dňa 14.01.2026 na členstvo v Medzinárodnom výbore ZSS som sa rozhodla vyčkať do dňa mojej rezignácie na post členky Súdnej rady Slovenskej republiky, pretože dôvody na obe rezignácie sa prelínajú.
To, že nebudem vynášať dôvody na verejnosť, ale poskytujem spätnú väzbu do vnútra stavu, robím z dôvodu, že dôverujem tomu, že sudcovský stav sa vie sám vnútorne s dôvodmi mojej rezignácie vysporiadať. Budem písať primárne moje názory a nahliadanie na vec, pričom dodám, že moje videnie zdieľajú aj niektorí iní členovia súdnej rady, združenári a sudcovia – nezdruženári.
Do orgánov ZSS a do súdnej rady som vstúpila s presvedčením a s motiváciou bojovať s vonkajšími nepriateľmi nedôvodne zasahujúcimi do fungovania súdnictva a nezávislosti justície so snahou o politizáciu súdnej moci. Po zdolaní týchto prekážok som sa však dostala do štádia, že som musela zaujať bojové postavenie voči „vlastným“, s ktorými sme pôvodne do boja s vonkajším nepriateľom spoločne vstupovali, a ktorí podľa mňa popierajú hodnoty, za ktoré sme bojovali. Dospela som k záveru, že tento stav je nezvratný. Návrat k tomu, aby sme všetci ťahali za jeden povraz a dosahovali ciele tým istým a jediným legitímnym spôsobom, nie je možný. Bez vyhliadky zlepšenia situácie som sa odmietla pozerať v poslednom období môjho mandátu na rozklad hodnôt, za ktorých dosiahnutie sme na začiatku mandátu spolu bojovali. Nie jedenkrát som mala počas zasadnutí súdnej rady v poslednej dobe dejavu a pocity ako za čias JUDr. Javorčíkovej, JUDr. Bradáča a prof. Mazáka.
V nadväznosti na túto situáciu som sama seba dlhšie testovala a rozhodovala sa, či som pripravená ticho znášať veci, ktoré sme predtým kritizovali a teraz by som ich musela tolerovať. Ako alternatíva k tomu sa javilo spustiť paľbu verejnej kritiky na zasadnutí aj mimo neho, v dôsledku ktorej by však bola ohrozená dôveryhodnosť justície ako celku. Treťou možnosťou bolo vzdanie sa funkcií a pomenovať dovnútra moje dôvody. Pokiaľ by som mala v orgánoch ZSS a súdnej rady zostať, inú možnosť ako verejne poukazovať na pre mňa rušivé javy by som nemala. Takéto nastavenie je však demotivujúce. Nemôžem chodiť na zasadnutia s pocitom, že idem bojovať proti tým sudcovským zástupcom, ktorí zabudli na zdroj svojej legitimity, a na to, že nie o dôveru politických nominantov sa treba uchádzať, ale o dôveru sudcov. Myslím si, že niektorí na to pozabudli a súdna rada započala štádium rozkladu jednoty na sudcovskej strane, čo okamžite využila politická strana, aby vzala opraty do svojich rúk, s pomocou svojich spojencov na sudcovskej strane.
Poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti bolo politicky motivované hlasovanie dňa 13.1.2026 s výsledkom, že JUDr. Libant neprešiel do hodnotiacich komisií. Som presvedčená o tom, že sa tam jednalo o osobné záujmy a že na ruke bolo ešte pred vypočutím iné meno. Toto moje podozrenie som oznámila členom súdnej rady ešte pred otvorením bodu programu ako reakciu na to, že jeden politický nominant náhle a nečakane otvoril tému s otázkou, prečo máme na programe práve tieto mená. Podotýkam, že to bolo v čase, kedy sme mali začať s uvedeným bodom programu, čo vo mne evokovalo podozrenie, že niekto z vonku sediacich tomuto politickému nominantovi z nejakého dôvodu vadí. Na moju otázku, prečo sa téma otvára teraz, keď tí ľudia sedia vonku a aj cestovali z ďaleka, pričom program bol známy od 30.12.2025 a kľúč na výber mien sme prerokovali na pracovnom stretnutí ešte v novembri 2024, a členovia súdnej rady majú povinnosť sa pripraviť riadne na zasadnutie, a či náhodou nejde o niekoho osobné záujmy, reagovala podpredsedníčka súdnej rady JUDr. Ayše Pružinec Eren a uvedený politický nominant oborením sa na mňa, že toto si vyprosia.
Výsledok? Politickí nominanti hlasujúc spolu s JUDr. Manďákom zablokovali výberové konania znefunkčnením hodnotiacej komisie. Teraz to bol JUDr. Libant, kto to bude nabudúce? Ako môžu politickí nominanti doslova zametať s emeritným váženým a skúseným trestným sudcom? Toto je fungovanie bŕzd a protiváh? A to pripomínam, že JUDr. Libant bol aktívnym bojovníkom proti súdnej mape a spolu so JUDr. Štefanom Hrvolom aj verejne kriticky vystupovali. V nadväznosti na prekvapivé výsledky hlasovania, ktoré nemali oporu vo vypočutí, a boli kontaminované arbitrárnosťou a protiústavnosťou, sme voči tomu (po vypnutí kamier a mikrofónov) okamžite rázne kriticky vystúpili – predsedníčka súdnej rady Mgr. Marcela Kosová, ja a JUDr. Peter Šamko a politických zástupcov sme interpelovali. Žiadnu uspokojivú odpoveď sme na naše otázky, čo bolo dôvodom na takého hlasovanie, nedostali. Podpredsedníčka súdnej rady JUDr. Ayše Pružinec Eren, ktorá je vždy pripravená nahlas sa ozvať v mene spravodlivosti a eliminácie krivdy a ktorá má povinnosť ozvať sa aj z titulu svojej funkcie, bola ticho. Pokiaľ aj ona s výsledkom hlasovania nesúhlasila, svoj nesúhlas neverbalizovala a nepridala sa ku kritike a k upozorneniam na dôsledky hlasovania a nepovedala verejne, že máme pravdu. Doteraz neviem, v čom bolo vypočutie JUDr. Libanta iné ako vypočutia ďalších troch kandidátov, ktorí boli bez problémov odhlasovaní. Jedno však viem a to, že sa udiala krivda na sudcovi a na tej krivde sa podieľala politické krídlo súdnej rady spolu so sudcovských zástupcom. Neviem, prečo JUDr. Libant neprešiel. Ukázalo sa, že som mala od začiatku pravdu, ktorá sa niektorým, vrátane podpredsedníčky súdnej rady JUDr. Ayše Pružinec Eren, ťažko počúvala.
Resumé?
Začiatkom minulého týždňa som dostala otázku od sudcu, ktorý nás sleduje, či sa JUDr. Ayše Pružinec Eren, podpredsedníčka súdnej rady, pasuje do role tieňovej predsedníčky politických nominantov v súdnej rade. Odpovedala som, že je to možné. Pokiaľ niekto zo sudcovských zástupcov zabudne na zdroj svojej legitimity, ktorým sú sudcovia, a nekriticky nahliada aj na arbitrárne rozhodnutia politických nominantov, v zásade nie je potom žiaden rozdiel medzi takýmto sudcovským zástupcom v súdnej rade a predchodcami na poste podpredsedu súdnej rady.
Vyššie uvedený príklad je jeden z viacerých.
Prejdime ešte k verejným vystúpeniam podpredsedníčky súdnej rady JUDr. Ayše Pružinec Eren. Hoci sa jej ZSS zastalo v súvislosti s jej verejným vystúpením k JUDr. Hradskému (kontumačný rozsudok voči ministrovi vnútra), myslím si, že toto zastanie sa bolo dôvodné len čiastočne. Výzva na jej odstúpenie bola zo strany ZOJ nenáležitá a v tomto bolo zastanie sa v poriadku, ale inak predostreli vecnú kritiku jej vystúpenia. V minulosti sme kritizovali prof. Mazáka, prečo sa verejne vyjadruje k rozhodnutiam v kauze vzatia do väzby p. Dedečka alebo k rozsudku vo veci obž. Kočnera, že ako by tieto kauzy rozhodol on. Pritom podpredsedníčka súdnej rady JUDr. Ayše Pružinec Eren robí (aj opakovane) to isté, čo sme vyčítali prof. Mazákovi. Som presvedčená, že s jej funkciou v súdnej rade aj v ZSS je spojená vyššia miera zdržanlivosti pri komentovaní súdnych rozhodnutí, a to aj v kontexte toho, že súdna rada má disciplinárnu právomoc. Navyše, ako sa ukázalo, ani nemala po vecnej stránke pravdu, rozhodnutie JUDr. Hradského prešlo testom ústavnosti.
Suma sumárum – ak by som zostala v súdnej rade, musela by som všetko, čo tu píšem, hovoriť verejne a poukazovať na to. Pretože nechcem, aby ma verejnosť a sudcovia spájali s vyššie uvedenými, pre mňa rušivými, javmi.
