pero

Hľadanie prirodzeného práva

20 prečítaní

Z knihy Patrika Števíka: Zamyslenia

Tvárime sa, že človek je mierou všetkých vecí. Môže si robiť, čo chce, všetkému rozumie. Každý drží v ruke mobilný telefón a snaží sa budiť dojem, že ho sám vymyslel. Dnešný človek ide až tak ďaleko, že svojimi schopnosťami likviduje to, čomu vďačí za to, že je. Zneužíva schopnosť myslieť a nazýva to pokrokom.

     Keď sa dostane k absolútnej moci v štáte partia nekultúrnych hulvátov s túžbou po pomste, mení zákony tak, aby vyhovovali jej zámerom. A nazýva to spravodlivosťou.

Naozaj nemusí mať človek pri svojom konaní žiadny korektív?

Platí, že silnejší môže čokoľvek?

Nie. Existuje nástroj, ktorým sme povinní sa brániť. Ten nástroj sa nazýva prirodzené právo. Ide o doktrínu právnych princípov, ktoré nesmie človekom vytvorené pozitívne právo (zákony) opomenúť. Ius naturale je právo nepísané, univerzálne, nezávislé na človeku. Jeho východiskom je trvalá štruktúra súcna, ktorá je pevnou súčasťou jeho správania – prirodzenosť. Skupinu živých organizmov, ktoré majú zhodnú priro-dzenosť, nazývame rod. Ja sa budem zaoberať iba jedným rodom – ľudským.

Prirodzenosť a z neho vyplývajúce prirodzené právo je poznateľné a verifikovateľné rozumom. Vyplýva z filozofických záverov, náboženských téz, ako aj z vedeckého skúmania. Je nevyhnutné ho preto posudzovať interdisciplinárne. Ľudské myslenie má viacero vrcholov: filozofiu, náboženstvo, vedu, umenie, politiku. Každý vrchol myslenia má svoj druh faktov, zobrazujúcich  skutočnosť – pravdu. Tam, kde  sa veda zaoberá tým, ako sa to deje, filozofia a náboženstvo vysvetľuje prečo sa tak deje. Často dochádza k ich prienikom, čoho výsledkom je napr. filozofujúci vedec. Uvedomiť si to, je veľmi dôležité. Prirodzenému právu predchádza lex aeterna – božský princíp, ktorého produktom sú prirodzenosť a ius naturale.

     Aj zdravému rozumu je zrejmé, že niečo ako ľudský rod existuje. Vykazuje rovnaké znaky, teda zhodnú prirodzenosť človeka. Ide o veľkú skupinu znakov, ktoré sú súčasťou každého človeka, či ide o muža, ženu, dieťa, starého, mladého, silného, slabého, múdreho, duševne zaostalého,  zdravého, postihnutého, heterosexuála či homosexuála. Bez ohľadu na farbu pleti alebo presvedčenie.

     Všetci sme ľudia.

     A preto v zmysle prirodzenosti človeka máme všetci rovnaké ľudské práva a slobody. Ius naturale teda ustanovuje, že žiaden človek nesmie mať menej práv ako ten druhý, pokiaľ sa problematika týka parametrov ľudsky zhodných. To ale neznamená, že každý človek môže úplne všetko, čo môže iný človek.

     Pre tento záver nepotrebujeme žiadne stanoviská vedeckých komisií. Stačí zdravý rozum. Aj keď sme všetci ľudia a každý človek dokáže dosiahnuť určitú úroveň v akejkoľvek oblasti, predsa len existujú obmedzenia týkajúce sa najmä telesnej stránky.

     Dieťa nemôže zápasiť s dospelým, nie každý môže behať,  fyzicky slabší nemôže vykonávať určité povolania, nie každý sa môže stať rodičom alebo príliš vysoký človek vojenským pilotom.

     Ale každý človek (s akýmkoľvek obmedzením) môže v živote naplniť účel, ktorý majú všetci zhodní: homoiosis theoi kata to dynaton (pripodobniť sa Bohu, nakoľko je to možné).

     Ak v živote existujú pravidlá a zákony, ktoré platia aj bez vôle človeka, tak musí existovať zákonodarca, ktorý ich vytvoril. Zákon nemôže byť dielom náhody, a teda ani prirodzenosť a prirodzené právo. Tým zákonodarcom, ktorý vytvoril všetko okolo nás, je Boh. Jediná plnohodnotne všemohúca bytosť, o ktorej existencii nás denno-denne presviedča svet. Dokážeme ho vnímať cez to, čo vytvoril. Cez pravidlá a medze, ktoré sme schopní chápať ako to, čo je prirodzené. Skrz to, čo je pravdivé, dobré, krásne a spravodlivé. Rovnako ako myšlienku vnímame cez slová a skutky, ako prírodné zákony pozorujeme cez ich účinky, tak aj Boha spoznávame cez jeho dielo.

     Dnes sme Boha odložili do úzadia a naučili nás, že človek je mierou všetkých vecí. Že sa jeho existencia nedá dokázať. Aj keď v neho veríme, tak len ako v niečo vzdialené a nezúčastnené. Bez zodpovednosti a lásky. Je plodom gréckeho ducha, že Boh je najvyšším životným cieľom človeka. Je naším vzorom a my sa mu máme priblížiť, nakoľko sa len dá. Boh je v každom z nás skrz dušu, ktorá pochádza od neho a preto obsahuje božské parametre. Na nás ostáva rozpoznať ich v sebe a konať v zmysle nich.

     Pre človeka, ktorý v Boha neverí, je nesprávne položená otázka, či Boh existuje alebo nie. Dôležité je, či chce, aby niekto taký bol. Lebo uvidieť môžeme len to, na čo sa dívame. Máme povinnosť chrániť to, čo Stvoriteľ vytvoril. Ako aj to, čo nám umožnil vytvoriť.

     Ľudia, ktorí vytesnili Boha mimo sféru svojho života z akýchkoľvek príčin, len nahradia slovo Boh iným slovom – dobro. Podstata ostáva tá istá.

     Cieľom každého človeka je konať dobro, nakoľko je to možné. Samozrejme, každý z nás má aj osobité ciele vyplývajúce z individuality človeka. Ale ten, ktorý je odvoditeľný z jednotnej ľudskej podstaty, je nemenný. Dennodenne je každý z nás prijímateľom dobra. Odkedy ráno vstaneme, až kým nezavrieme večer oči, potrebujeme stovky ľudí uspokojujúcich naše potreby a túžby. Sme preto povinní dobro rozdávať tiež. Aristoteles dobro definoval legendárne: krásna, tvorivá, rozumová činnosť duše človeka. Naplniť tento teleologický zámer môžeme my všetci s obmedzeniami alebo bez nich.

     Žiadny človek by nemal konať v rozpore s prirodzeným právom tak, že ho bude obmedzovať, ale ani tak, že pôjde nad jeho rámec a žiadať, čo mu nepatrí. Vždy to bude spôsobovať pnutia medzi ľuďmi a vytvárať napätie v spoločnosti, v dôsledku čoho budú vznikať extrémistické názory a hnutia. Ako následok nerešpektovania prirodzenosti a prirodzeného práva.

     Produktom prirodzeného práva sú ľudské práva a slobody, demokracia aj právny štát. Platón nadčasovým spôsobom definoval a dokázal, prečo muž, žena aj otrok sú rovnaké ľudské bytosti. Lebo majú rovnakú dušu. Iba schopnosti by mali rozhodovať o obsadzovaní pracovných miest a funkcií. Nie rasa, pohlavie ani presvedčenie.

     Prielom v otázkach prirodzeného práva priniesol filozofický smer stoicizmus. Za stáročia jeho existencie boli jeho vyznávačmi všetky kategórie ľudí. Pre jeho univerzálny charakter ho mohol šíriť otrok Epiktetos, aristokrat Seneca, ako aj cisár Marcus Aurelius. Stoici tvrdili, že všetci ľudia sú nielen občanmi svojich miest, ale zároveň aj občanmi svetového štátu. Verili, že ľudia sú si vo svojej podstate rovní. Stoický kozmopolitizmus bol prirodzený.

     Bol iný ako dnešný silený pseudokozmopolitizmus, hlásajúci v rozpore so zdravým rozumom, že človek nie je členom iného spoločenstva ako svetového. Stoici zdôrazňovali potrebu človeka žiť v súlade s prirodzenosťou, v harmónii a plniť si svoje povinnosti. 

     Stoicizmus prispel zásadným spôsobom k humanizácii otroctva, ktoré bolo v grécko-rímskom svete založené na princípe schopnosti. Je ne-presnosťou myslieť si, že všetci otroci v Rímskej ríši žili v neľudských podmienkach. Vzdelaní otroci sa často stávali súčasťou rodiny svojho pána. Plnili funkciu učiteľov, vychovávateľov, lekárov či pisárov. Nevzdelaní otroci mali na starosti manuálne práce v baniach a lomoch. Ale strategické stavby v ríši nikdy nestavali otroci, ale spoľahliví legionári, ktorí v dlhých obdobiach mieru plnili úlohu staviteľov ciest, akvaduktov alebo hradieb.

     Humanizácia v impériu dospela až tak ďaleko, že po masívnom prepúšťaní otrokov na prelome storočí, musel vydať cisár Augustus zákon na reguláciu prepúšťania otrokov na slobodu. Treba si uvedomiť, že grécko-rímske otroctvo bolo ekonomickou nevyhnutnosťou. O čo horšie vyznieva otroctvo v neskorších časoch, keď už ľudstvo nebolo od práce otrokov závislé. Teda stoicizmus, Pax Romana (rímsky mier) a vysoká cena otrokov spôsobovali, že prirodzené právo v Rímskej ríši sa týkalo čoraz väčšieho počtu ľudí. Otrok mohol byť na slobodu prepustený svojím pánom, zo zákona alebo sa mohol z otroctva vykúpiť.

     Veľký prínos k tvorbe teórie prirodzeného práva malo rímske právo.  Prelomovým bol tiež rok 212 po Kr., keď rímsky cisár Caracalla ediktom udelil rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše. Aj rímski právnici Marcus Tullius Cicero a Domitius Ulpianus prispeli zásadným spôsobom k uchopeniu prirodzeného práva a spolu so stoicizmom boli ich myšlienky včlenené do kresťanstva, vznikajúceho v tom období. Kresťanskí apologéti (obrancovia) a neskôr cirkevní otcovia a učitelia našli v antickej literatúre zdôvodnenia a obhajobu pre kresťanské posolstvá zakotvené v Novom zákone.

     Platonizmus sa stal nástrojom pre včlenenie intelektualizmu do kresťanského učenia. Tak ako sv. Augustín pokrstil Platóna, na ktorom postavil celú svoju obhajobu, tak sv. Tomáš Akvinský pokrstil Aristotela, z ktorého pri tvorbe svojej koncepcie vychádzal. Tomáš Akvinský priniesol v stredoveku revolučný pohľad na chápanie Boha a vedy, ktorú spopularizoval. Tým vytvoril základ pre  vedecké bádanie renesančných vedcov. Za prejav pôsobenia prirodzeného práva možno považovať aj vzostup stavu obchodníkov v stredovekých mestách. Dynastia Mediciovcov vo Florencii je najlepším príkladom tejto zmeny.  

     Na dlhé storočia sa nositeľom myšlienky prirodzeného práva stalo výlučne kresťanstvo. Najmä v období objavenia nového sveta – Ameriky. Počas panovania cisára Karola V. (a španielskeho kráľa) v 16. storočí, nastalo obdobie veľkého návratu prirodzeného práva. Cisár Karol V., vládnuci ríši „nad ktorou slnko nezapadá“ dbal o to, aby sa na  podmanených územiach zachádzalo s domorodým obyvateľstvom ľudsky.  Španielski dominikáni Bartolomé de las Casas a Francisco de Vitoria neúnavne hájili záujmy amerických domorodcov. Aj na základe ich iniciatívy vydal cisár Karol V. súbor nariadení pod názvom Nové zákony, ktoré mali zabraňovať vykorisťovaniu a zlému zaobchádzaniu s domorodým obyvateľstvom v Novom svete. 

     Neskôr to boli pre zmenu františkáni a jezuiti, ktorí s plným nasadením, priamo na novom kontinente, hájili záujmy domorodcov. Jezuiti dokonca zakladali administratívne autonómne a ekonomicky samostatné sídla – redukcie. V nich žili a pracovali pôvodní obyvatelia ako slobodní ľudia. Tieto miesta sa tak stali aj útočiskom pred lovcami otrokov.

     Túžba po širokej akceptácii prirodzeného práva vyvrela v roku 1789, keď vypukla Francúzska revolúcia. Jej predohrou sa stali myšlienky Huga Grotia, Thomasa Hobbesa, Charlesa Louisa Montesquieho či Jeana Jacquesa Rous-seaua. Garantom uchovania myšlienok revolúcie bol Napoleon Bonaparte. Nebyť jeho charizmatickej osobnosti, myšlienky revolúcie by sa utopili v mori pri Toulone v roku 1793 alebo by sa rôznorodé sily revolúcie zničili navzájom. Napoleon skonsolidoval vnútrofrancúzske pomery, odrazil útoky mnohých koalícií európskych mocností a rozšíril myšlienky Francúzskej revolúcie do celej Európy. Vďaka Napoleonovmu občianskemu zákonníku Code civil boli myšlienky Francúzskej revolúcie kodifikované.

     Code civil sa stal základom všetkých občianskych zákonníkov v Európe. Jeho štruktúra bola vystavaná na kódexe rímskeho cisára Iustiniana s názvom Corpus iuris civilis. V tejto dobe sa začalo oddeľovať prirodzené právo od božského elementu. Stalo sa tak v dôsledku veľkého vplyvu cirkvi na politické záležitosti a nesprávne pochopenej racionalizácie spoločnosti. Náboženský pohľad, a s ním aj filozofický, bol potlačený vedeckým vnímaním.

     V 19. storočí sa dostala do popredia iná forma prirodzeného práva. Právo na sebaurčenie jednotlivca nahradilo právo na sebaurčenie národov. Aj v dnešnom svete vidíme násilné potláčanie práva na sebaurčenie národných skupín pod rôznou zámienkou. Pri napätí práva na sebaurčenie s pozitívnym právom, ktoré ho obmedzuje, má vždy prednosť prirodzené právo na sebaurčenie. Jednotu je nutné vytvoriť inými prostriedkami ako násilím a perzekúciami. Iba tak bude trvácna.

     Otázka prirodzeného práva sa opäť stala aktuálnou v 20. storočí. Sprevádzala premenu Európy po prvej a tiež po druhej svetovej vojne, keď sa Európa spamätávala z vojnových útrap. Aj s poukazom na zverstvá počas druhej svetovej vojny, vykonávané v súlade s pozitívnymi zákonmi, získalo prevahu právne myslenie jusnaturalizmu. Presadzovalo myšlienku prednosti prirodzeného práva pred právom pozitívnym. Správne poukazovalo na fakt, že človekom vytvorené právo lex humana nesmie obsahovať bezprávie, ktoré je v rozpore s ius naturale (lex naturalis). Jusnaturalizmus kládol aj väčšie nároky na právnikov. 

     Každý právnik musí chápať rozdiel medzi právom a zákonom. Vždy ak zákon, obsahujúci prirodzené právo niekto nedodržiava, právnik musí zdvihnúť svoj hlas. Ak vládna moc schváli zákon, ktorého obsahom je bezprávie, právnici musia nájsť spôsob, ako ho odmietnuť. 

     A dozrieva čas, aby sa prirodzenému právu navrátil jeho božský princíp. Dnešný človek to potrebuje. Rovnako ako konanie dobra, ktoré – ako uviedol Goethe – treba konať bez vyzvania. A bez túžby po odmene znižujúcej moralitu našich skutkov.

Pridaj komentár

Your email address will not be published.

Predošlý článok

Spoločné vyhlásenie Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu SR, Generálnej prokuratúry SR a SAK

Ďalší článok

TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č.173/21

Latest from Články

Tlačová správa

Na ústnom rozporovom konaní konanom dňa 13.10.2021 na Ministerstve spravodlivosti SR neboli odstránené zásadné rozpory uvedené

O súdnej mape trochu inak

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 13.9.2021 predložilo do pripomienkového konania návrh zákona o doplnení niektorých zákonov  v súvislosti