Keď čísla hovoria jasne: čo vlastne (ne)robí Špecializovaný trestný súd?
5 vecí ročne verzus 75. Naozaj potrebujeme Špecializovaný trestný súd?
Výkazy sudcov za rok 2025
Ministerstvo spravodlivosti zverejnilo štatistické výkazy sudcov za rok 2025. Na prvý pohľad ide o nenápadné tabuľky, ktoré zrejme nepritiahnu veľkú pozornosť. Sú to suché dáta, bez emócií, bez komentára. Pri bližšom pohľade však ukazujú obraz, ktorý je pre fungovanie justície mimoriadne nepríjemný. Presne ten typ dát, ktorý by mal ukazovať realitu bez nánosu interpretácií.
A práve preto sú zaujímavé.
Stačí jednoduché porovnanie. Na jednej strane Špecializovaný trestný súd (ŠTS), na druhej Mestský súd Bratislava I. Dve inštitúcie, ktoré sú súčasťou toho istého systému, ale ich výkon sa pohybuje v úplne odlišných realitách a objavuje nepomer, ktorý sa nedá prehliadnuť.
Dve reality jedného systému
Sudcovia ŠTS rozhodujú v priemere približne 5 až 6 vecí ročne. Väčšina z nich sa pohybuje v rozmedzí 3 až 7 vecí, maximum dosahuje 12 vecí ročne.
Sudcovia Mestského súdu Bratislava I pritom rozhodujú približne 70 až 80 vecí ročne. Nejde o marginálny rozdiel v jednotkách či desiatkach percent. Ide o rozdiel rádovo desať- až pätnásťnásobný.
Prirodzene, prvý argument, ktorý sa ponúka, je náročnosť agendy. ŠTS rieši aj závažnú trestnú činnosť charakteristickú viacerými obvinenými. Lenže ani tento argument sa pri pohľade na dáta neukazuje ako presvedčivý. V jednej veci ide na ŠTS typicky o jedného až troch obvinených, teda nejde o systematicky rozsiahle skupinové konania, ktoré by samé osebe vysvetľovali takýto nepomer.
V konečnom dôsledku aj okresné súdy v sídle kraja riešia najzávažnejšiu trestnú činnosť organizovaných skupín.
Ešte zaujímavejší je údaj o čase. Sudcovia ŠTS strávia v pojednávacej miestnosti približne 50 až 80 dní ročne, sudcovia mestského súdu približne 75 až 95 dní.
Inými slovami: čas je podobný, výstup diametrálne odlišný.
Mýtus o špecializácii
Tieto dáta nepriamo otvárajú aj širšiu otázku — funguje naozaj špecializácia tak, ako sa o nej hovorí?
Dlhodobo sa totiž vytvára naratív, že práve špecializácia sudcov na vybrané trestné činy prináša vyššiu kvalitu rozhodovania a rýchlejšie konania v spoločensky citlivých veciach.
Bývalý predseda ŠTS JUDr. Ján Hrubala to formuloval pomerne jednoznačne:
„…náš súd stíha vybavovanie týchto káuz v relatívne normálnych lehotách… tá špecializácia spôsobuje to, že tí ľudia sa stávajú odborníkmi v tom, čo robia…“
a zároveň:
„…ten súd vykazuje výsledky… stíha tie kauzy vybavovať v relatívne normálnych dobách… naneskôr do jeden a pol roka…“
Problém je, že realita konkrétnych vecí aj štatistických dát tento obraz výrazne narúša.
Realita konaní
Existuje celý rad trestných vecí, ktoré sa na ŠTS prejednávajú roky, často až absurdne dlho.
Vec Okoličány a spol. – 10 rokov, JUDr. Ing. Majský a spol. – 16 rokov, JUDr. Čuňo a spol.- 20 rokov, Róbert Lališa – 12 rokov, Rosselet-Christ a spol. – 13 rokov, trestnú vec JUDr. S. K. – 25 rokov, trestná vec D. Krátkeho a spol. – 9 rokov, trestná vec Vasaráb a Paulus – 15 rokov a mnohé ďalšie, v ktorých trestné konanie trvá 12 a viac rokov.
Osobitnú kategóriu tvoria prípady, v ktorých Ústavný súd SR alebo Európsky súd pre ľudské práva konštatovali porušenie práv obvinených — teda situácie, kde zlyhanie systému už nie je otázkou subjektívneho názoru, ale právneho konštatovania.
Do toho patria aj mediálne známe kauzy, ktoré sa ani po rokoch od podania obžaloby neskončili, alebo sa musia začínať odznova pre procesné pochybenia napr. trestná vec „Vražda novinára“ – 7 rokov, trestná vec „Dobytkár“ – 6 rokov, či trestná vec „Očistec“ – 5 rokov od podania obžaloby a mnohé ďalšie.
Ešte v roku 2008 revízia ŠTS poukázala na to, že takmer 39 % sa vybaví trestným rozkazom a až 33% je schválených dohôd, t. j. spolu 72 % pričom tieto údaje nezahŕňajú informácie o vybavení veci iným spôsobom, napr. podmienečným zastavením, zmierom, ale aj vyhlásením rozsudkov po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine.
Nie prekavpivo, problémy sudcom ŠTS robia často až banálne procesné rozhodnutia a trestné veci.
Keď „súd koná“ nestačí
Na ŠTS sa často operuje argumentom, že „súd koná“. Lenže ako opakovane zdôrazňuje Ústavný súd SR, problémom nie je len nečinnosť. Problémom je aj neefektívna činnosť.
„Nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť môže zapríčiniť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“
Zrušené rozhodnutia pre procesné chyby, opakované konania, roky trvajúce pojednávania — to všetko sú faktory, ktoré štatistika „počet dní pojednávania“ sama o sebe nezachytí. Aj preto samotný počet pojednávacích dní nevypovedá o kvalite ani efektivite. Môže ísť o čas, ktorý nevedie k výsledku.
Kto nesie zodpovednosť?
Zaujímavý je aj vývoj argumentácie.
Za zlyhania boli v minulosti označovaní rôzni aktéri — od konkrétnych sudcov Najvyššieho súdu až po jednotlivé senáty. Napriek tomu, že mnohí z nich už dnes v justícii nepôsobia, zásadné zlepšenie výsledkov sa nedostavilo.
Naopak, kritika sa posúva ďalej, zatiaľ čo samotné výsledky zostávajú rozpačité.
Otázka, ktorú nemožno obísť
To všetko vedie k otázke, ktorú už nemožno obchádzať. Ak sudcovia ŠTS trávia porovnateľný čas pojednávaním ako sudcovia bežných súdov, ale rozhodujú násobne menej vecí, otázka efektivity je legitímna. A ak ani deklarovaná špecializácia neprináša rýchlejšie a kvalitnejšie výsledky v praxi, je nevyhnutná otázka opodstatnenosti.
Ak tieto čísla nedokážu presvedčivo odôvodniť existenciu samostatného Špecializovaného trestného súdu z pohľadu výkonu, potom je namieste ešte nepríjemnejšia otázka.
Čo ju odôvodňuje?
Je odpoveď skutočne v efektivite alebo v niečom inom, čo sa zo štatistických výkazov vyčítať nedá?
Dáta samé o sebe nehovoria celý príbeh. Ale v tomto prípade hovoria dosť na to, aby spochybnili príbeh, ktorý sa o Špecializovanom trestnom súde roky rozpráva.
Možno by sme sa mali prestať pýtať, či ŠTS funguje tak, ako má. A začať sa pýtať, akú funkciu v skutočnosti plní.
A to by malo byť začiatkom serióznej diskusie.
