Zdroj: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1186-kriticke-poznamky-k-navrhu-prezidentky-sr-ohladne-363-tr-por
JUDr. Peter Šamko
sudca Krajského súdu v Bratislave
Skutočne nemôže generálny prokurátor zrušiť uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci podľa § 363 Tr. por.?
Cieľom toho príspevku je zapojiť sa do zaujímavej diskusie, ktorá sa týka otázky, či generálny prokurátor môže v rámci svojho oprávnenia podľa § 363 Tr. por. rušiť aj nezákonné uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci vydané podľa § 199 ods. 1 Tr. por. V tomto smere sa totiž vyskytujú názory, ktoré vychádzajú z gramatického výkladu ustanovenia § 363 a nasl. Tr. por., podľa ktorých umožňuje toto ustanovenie generálnemu prokurátorovi rušiť iba také právoplatné rozhodnutia prokurátora alebo vyšetrovateľa, ktoré boli vydané v konaní, v ktorom je už obvinená konkrétna osoba s tým, že ak ešte žiadnej osobe obvinenie vznesené nebolo, nemôže generálny prokurátor svoje oprávnenie v zmysle § 363 Tr. por. vôbec využiť.
Len pripomeniem, že táto diskusia vznikla na základe vydania uznesenia generálneho prokurátora zo dňa 24.08.2021, ktorým zrušil uznesenie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania vo veci (uznesenie vyšetrovateľa bolo vydané podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).
Podľa obsahu zverejneného uznesenia zrušil generálny prokurátor uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci za použitia viacerých ustanovení a to
1/ podľa § 363 ods. 1 Tr. por.; toto ustanovenie hovorí o tom, že generálny prokurátor môže zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takýmto rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že generálny prokurátor môže zrušovať nielen nezákonné právoplatné uznesenia orgánov činných v trestnom konaní, ale aj iné rozhodnutia, napríklad rôzne príkazy (§ 181 Tr. por.). Uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci je pritom nepochybne rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní (všetky uznesenia v zmysle § 162 ods. 2 Tr. por. spadajú pod pojem „rozhodnutie“),
2/ podľa § 364 ods. 3 Tr. por.; podľa tohto ustanovenia generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia; táto lehota bolo nepochybne v posudzovanom prípade dodržaná, nakoľko uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci bolo podľa zrušujúceho uznesenia vydané dňa 16.07.2021,
3/ podľa § 366 ods. 1, ods. 2 Tr. por.; toto ustanovenie upravuje to, ako má vyzerať výroková časť zrušujúceho uznesenia generálneho prokurátora, teda, ak generálny prokurátor zistí, že zákon bol porušený, vysloví uznesením, že napadnutým rozhodnutím alebo jeho časťou alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech alebo v neprospech obvineného. Práve zo slov „v prospech alebo neprospech obvineného“ uvedených v ustanovení § 366 ods. 1 Tr. por. sa potom vyvodzuje, že ustanovenie § 363 ods. 1 Tr. por. možno využívať iba v prípade, ak v trestnom stíhaní už bola obvinená konkrétna osoba. V toto smere sa preto namieta, že v posudzovanom prípade išlo o uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci, t. j. žiadna osoba obvinená ešte nebola a preto generálny prokurátor ani nemohol takéto uznesenie zrušiť, nakoľko sa nedá v zrušujúcom uznesení uviesť, či bol zákon porušený v prospech alebo neprospech obvineného. K uvedenému je potrebné dodať, že takýto výrok o porušení zákona „v prospech alebo neprospech obvineného“ kasačné uznesenie generálneho prokurátora neobsahuje.
Napriek tomu, čo je uvedené pod bodom 3/ a gramatickému výkladu, som názoru, že generálny prokurátor je oprávnený zrušovať aj také právoplatné rozhodnutia policajta, či prokurátora, ktoré boli vydané v trestnej veci, v ktorej ešte nie je žiadna osoba obvinená. Pri výklade právnych noriem si totiž iba s gramatickým výkladom často nevystačíme.
Generálny prokurátor tak môže urobiť na podklade využitia analógie v prípadoch, v ktorých ide o výrazné (výnimočné), či podstatné porušenie zákona rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, t. j. v prípadoch, v ktorých je nezákonnosť rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní tak závažná, že ponechanie takéhoto rozhodnutia v platnosti by bolo popretím elementárnej spravodlivosti a zákonnosti a znamenalo by voľný priechod neprípustnému svojvoľnému rozhodovaniu orgánov činných v trestnom konaní.
V krátkosti možno pripomenúť, že analógiou sa rozumie použitie trestnoprávnej normy na prípad, na ktorý sa táto norma priamo nevzťahuje, ale ktorému sa najviac podobá. Analógia v trestnom práve procesnom je vo všeobecnosti prípustná, pričom za jej pomoci aplikačná prax vypĺňa medzery zákona. Medzi výnimky zo všeobecnej prípustnosti analógie v trestnom práve procesnom však patrí pravidlo, že použitie analógie je neprípustné vo všetkých prípadoch, keď dochádza k zásahu do ústavne zaručených základných práv a slobôd a preto za pomoci analógie nemožno rozširovať napríklad dôvody väzby, podmienky osobnej, či domovej prehliadky, podmienky nasadenia odposluchu a záznamu telekomunikačnej prevádzky a podobne (primerane nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 835/14 zo dňa 12.08.2014 alebo primerane nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 414/2013 zo dňa 13.11.2014).
Uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci, samé osobe, či konanie ktoré mu predchádzalo, nezasahuje do ústavne zaručených základných práv a slobôd žiadnej osoby a preto neexistuje žiadny dôvod, prečo by analogické použitie ustanovenia § 363 Tr. por. aj na takéto rozhodnutie policajta nemalo byť prípustné, pokiaľ je takéto rozhodnutie nezákonné a ide o podstatnú (výnimočnú) nezákonnosť, ktorú nie je možné tolerovať, či napraviť.
V tomto smere je nutné uviesť, že oprávnenie generálneho prokurátora podľa § 363 Tr. por. nie je „klasickým“ mimoriadnym opravným prostriedkom ako sú dovolanie, či obnova konania, pretože jeho využitie sa neviaže len a výhradne na návrh oprávnenej osoby. Tento záver vyplýva z ustanovenia § 364 ods. 2 Tr. por. podľa ktorého generálny prokurátor môže rozhodnúť aj bez návrhu a ak aj nejaký návrh podaný bol, nie je ním viazaný.
Táto skutočnosť je dôležitá z toho dôvodu, že núti generálneho prokurátora k tomu, aby bol aktívnym pri kontrole dodržiavania zákonnosti orgánmi prípravného konania, nakoľko môže a prípadne musí konať aj ex offo, ak to považuje za nevyhnutné a nemá iba pasívne vyčkávať na návrhy oprávnených osôb. Nezákonnosti a to aj podstatné sa pritom môžu vyskytnúť aj v konaní predchádzajúcom vzneseniu obvinenia a môžu byť tak závažné, že ich ignorovanie by sa zákonite muselo preniesť aj na nasledujúce konanie a ďalšie nadväzujúce rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní (napríklad na uznesenie o vznesení obvinenia a podobne).
Analogickému využitiu oprávnenia generálneho prokurátora v zmysle § 363 Tr. por. aj na právoplatné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré predchádzajú vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia v prípadoch zisteného podstatného (výnimočného) porušenia zákona, preto nič nebráni. Práve naopak, ide o spôsob odstránenia extrémneho formalizmu pri výklade ustanovení § 363 a nasl. Tr. por., nakoľko odmietnutie použitia analógie pri zistených podstatných porušeniach zákona v rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní by tu znamenalo odopretie spravodlivosti, čo celkom určite racionálny zákonodarca pri tvorbe zákonného textu nezamýšľal. Pre možnosť využitia analógie v tomto prípade hovorí aj skutočnosť, že ustanovenie § 363 a nasl. Tr. por. neobsahuje zákonodarcom taxatívne vymedzené rozhodnutia, ktoré by generálny prokurátora mohol zrušiť; na rozdiel od ustanovení o dovolaní, či obnove konania.
Podľa môjho názoru tu ide o tzv. otvorenú medzeru v zákone, pričom neexistuje žiadny rozumný dôvod prečo by podstatná nezákonnosť rozhodnutia vydaného pred vznesením obvinenia a vydaného po vznesení obvinenia mala byť, z hľadiska ustanovenia § 363 Tr. por., posudzovaná rozdielne, keď v obidvoch prípadoch môže takáto nezákonnosť mať výrazný vplyv na ďalší priebeh trestného stíhania. Nástrojom na uzatvorenie takejto otvorenej medzery v zákone je práve analógia.
Pokiaľ teda generálny prokurátor zistil pri preskúmaní uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci, že obsahuje iba domnienky, či dokonca vymyslené skutočnosti, ktoré vyšli „zázračne“ najavo až v čase tesne pred vykonávaním zaisťovacích úkonov zo strany policajnej inšpekcie, potom ide o také hrubé porušenie zákona, ktoré nie je možné tolerovať, nakoľko nemožno konať trestné stíhanie vo veci na podklade vymyslených skutočností, či rôznych manipulácií právnych kvalifikácií, ktoré majú zakladať dozor konkrétnej prokuratúry. Ak teda je pravdivé to, čo tvrdí generálny prokurátor v odôvodnení zrušujúceho uznesenia, potom si skutočne neviem predstaviť „väčšiu“ nezákonnosť, či svojvoľnosť v rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní ako je „umelé a účelové fabrikovanie“ skutkov a „umelé a účelové“ využívanie právnych kvalifikácií. Pokiaľ sa tak naozaj stalo, ide o hanebný postup pri ktorom je použitie analógie plne namieste a celkom určite tu nejde o neprípustné rozširovanie obsahu právnej normy.