Autor: Jelinkova Dudzíková D.
Zo Súdnej praxe 2/2022
Medzinárodné štandardy slobody prejavu sudcu a disciplinárneho postihu za výkon tejto slobody
- Stanovisko Poradnej rady európskych sudcov k slobode prejavu sudcu
Poradná rada európskych sudcov (ďalej len „CCJE“) vypracovala pre Výbor ministrov Rady Európy stanovisko č.3 (2002) o princípoch a pravidlách regulujúcich sudcovské profesionálne správanie, najmä v oblasti etiky, nezlučiteľného správania sa a nestrannosti. [1]
Z obsahu uvedeného stanoviska vyplýva, že demokratické spoločnosti v ostatných rokoch zvýšili nároky na svoje súdne systémy. Zatiaľ čo architektúra demokracií bola hlboko ovplyvnená, národné rozdiely zostali. Je samozrejmé, že východoeurópske krajiny, ktoré sa rozvíjajú z totalitných režimov, chápu právo a spravodlivosť ako poskytujúce neodmysliteľnú legitímnosť pre rekonštrukciu demokracie. Tam viac, ako kdekoľvek inde, justičný systém presadzuje sám seba vo vzťahu k ostatným mociam v štáte prostredníctvom svojej funkcie súdneho dohľadu (bod 11).
Právomoci zverené sudcom nie sú predmetom len vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je vyjadrením vôle národa, ale podliehajú aj princípom medzinárodného práva a spravodlivosti uznávaným v moderných demokratických spoločnostiach (bod 12).
V ostatných rokoch sa objavili určité náznaky potreby posilnenia záruk sudcovskej nezávislosti a nestrannosti; boli ustanovené nezávislé orgány s cieľom ochrany súdnej moci pred neprimeranými zásahmi; význam Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) narástol a dostal sa do povedomia prostredníctvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ESĽP) a vnútroštátnych súdov (bod 15).
Nezávislosť sudcu je základným princípom a právom občanov každého štátu, vrátane jeho sudcov. Má individuálny aj inštitucionálny aspekt. Moderný demokratický štát je založený na trojdelení štátnej moci. Každý individuálny sudca musí urobiť všetko, aby presadzoval nezávislosť súdnej moci na obidvoch úrovniach. Inštitucionálnej aj individuálnej (bod 16).
Sudcovia nemôžu byť izolovaní od spoločnosti, v ktorej žijú, keďže súdny systém môže fungovať riadne len, ak sú sudcovia v kontakte s realitou. Navyše, aj sudcovia, ako občania, požívajú základné práva a slobody garantované najmä Dohovorom (sloboda prejavu, náboženstva atď.)(bod 27).
Diskusia v rámci CCJE ukázala potrebu ustanoviť rovnováhu medzi právom sudcov na slobodu názoru a prejavu a požiadavkou neutrality. Pre sudcov je preto nevyhnutné, navzdory tomu, že ich členstvo v politickej strane alebo ich účasť na verejných diskusiách o hlavných problémoch v spoločnosti nemôže byť zakázaná, zdržať sa minimálne akýchkoľvek politických aktivít spôsobilých spochybniť ich nezávislosť alebo ohroziť zdanie sa nestrannosti (bod 33). Avšak, sudcovia by mali mať možnosť zúčastňovať sa určitých diskusií týkajúcich sa národnej justičnej politiky. Mali by mať možnosť poskytovať konzultácie a hrať aktívnu úlohu pri príprave legislatívy týkajúcej sa ich postavenia a všeobecne fungovania justičného systému (bod 34).
Otázka zainteresovanosti sudcov na určitých vládnych aktivitách, ako je napríklad pôsobenie v ministerskom kabinete, spôsobuje konkrétne problémy. Nič nebráni sudcovi, aby vykonával funkciu v administratívnom aparáte ministerstva (napríklad oddelenie civilnej alebo trestnej legislatívy na ministerstve spravodlivosti); avšak záležitosť je oveľa delikátnejšia vo vzťahu v sudcovi, ktorý sa stane členom ministerského kabinetu. Ministri sú oprávnení ustanoviť kohokoľvek, koho chcú, za člena svojho kabinetu, avšak ako blízki spolupracovníci ministra títo ľudia participujú do určitej miery aj na ministerských politických aktivitách. V takom prípade predtým, ako sudca začne pracovať v ministerskom kabinete, by bolo ideálne získať stanovisko nezávislého orgánu zodpovedného za ustanovovanie sudcov do funkcie, aby tento orgán stanovil pravidlá správania sa v každom jednom konkrétnom prípade (bod 36).
V niektorých, najmä západných európskych krajinách, je všeobecný trend, že médiá prejavujú väčší záujem o sudcovské záležitosti, najmä v trestnej oblasti. Vzhľadom na vzťahy, ktoré môžu vzniknúť medzi sudcami a novinármi, existuje riziko, že spôsob, ako sudcovia vystupujú, môže byť ovplyvnený novinármi. V tejto súvislosti CCJE upozorňuje na Stanovisko CCJE č. 1 (2001) ktoré vypovedá, že kým sloboda tlače je výsadným princípom, súdne konanie musí byť chránené pred neprimeraným vonkajším nátlakom. Z toho vyplýva, že sudcovia musia byť v ich vzťahoch s novinármi opatrní a spôsobilí zachovať svoju nezávislosť a nestrannosť, zabrániť vzniku akýchkoľvek osobných výhod zo vzťahov s novinármi a zdržať sa akýchkoľvek neodôvodnených komentárov k veciam, v ktorých rozhodujú. Právo verejnosti na informácie je bezpochyby základným princípom vyplývajúcim z čl. 10 Dohovoru. Z neho vyplýva, že sudca splní legitímne očakávania občanov jasne odôvodneným rozhodnutím. Sudcovia majú mať možnosť pripraviť sumár alebo komuniké objasňujúce zmysel alebo význam ich rozhodnutí pre verejnosť. Okrem toho, v krajinách, kde sú sudcovia zapojení do kriminálneho vyšetrovania, je vhodné zosúladiť potrebné obmedzenia vzťahujúce sa na kauzy, ktoré vyšetrujú, s právom na informácie. Iba za takých podmienok môžu sudcovia slobodne plniť ich úlohy bez strachu z mediálneho tlaku (bod 40).
CCJE by chcela pripomenúť (bod 48), že v záujme poskytnutia nevyhnutnej ochrany sudcovskej nezávislosti, akékoľvek prehľady štandardov profesionálneho správania musia byť založené na dvoch základných princípoch:
a) v prvom rade sa musia určiť základné princípy profesionálneho správania sa. Musia mať na zreteli všeobecnú nemožnosť zostaviť kompletný zoznam vopred určených aktivít, ktoré sú pre sudcu zakázané; stanovené princípy majú slúžiť predovšetkým ako samoregulačný nástroj pre sudcov, t. j. všeobecné pravidlá, ako sprievodca pre ich aktivity. Ďalej, hoci pravidlá správania sa a disciplinárne pravidlá aplikovateľné na sudcov sa vzájomne prekrývajú a vzájomne na seba pôsobia, tieto musia zostať nezávislé v tom zmysle, že porušenie etického pravidla nesmie samo osebe znamenať disciplinárne previnenie, alebo byť posudzované ako civilný alebo trestný delikt;
b) v druhom rade princípy profesionálneho správania musia byť navrhnuté sudcami samotnými. Majú to byť samoregulačné nástroje vygenerované sudcami, ktoré umožnia sudcovskej autorite získať legitimitu účinkovaním podľa všeobecne akceptovaných etických štandardov.
II. Správa Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva
Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) prijala v roku 2015 na jej 103. plenárnom zasadnutí Správu o slobode prejavu sudcov.[2] Správa obsahuje aj komparatívne právo týkajúce sa slobody prejavu a združovania sudcov (ustanovenia ústav) ako aj judikatúru ESĽP vo vzťahu k slobode prejavu sudcu.
Z uvedenej správy vyplýva, že európska legislatíva a ustanovenia ústav, ako aj príslušná judikatúra ukazujú, že záruky slobody prejavu sa vzťahujú aj na štátnych zamestnancov vrátane sudcov. Status sudcov nemá za následok ich vyňatie spod ochrany čl. 10 Dohovoru. Špecifickosť povinností a záväzkov, ktoré majú sudcovia, ako aj potreba zabezpečiť nestrannosť a nezávislosť súdnictva sú považované za legitímne pre uloženie špecifických obmedzení slobody prejavu, združovania a zhromažďovania sudcov vrátane ich politických aktivít. Avšak ESĽP uviedol, že najmä so zreteľom na rastúci význam deľby moci a dôležitosť garancie nezávislosti súdnictva akýkoľvek zásah do slobody prejavu sudcu si vyžaduje pozorné preskúmanie.
Ustálená judikatúra ESĽP navrhuje, aby sa záruky ustanovené v čl. 10 (sloboda prejavu) Dohovoru rozšírili na pracovné vzťahy vo všeobecnosti, a to najmä na štátnych zamestnancov. Pripomeňme si znenie článku 10 Dohovoru, ktorý v odseku 1 ustanovuje, že každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Obmedzenia slobody prejavu je obsahom čl. 10 odseku 2 Dohovoru, podľa ktorého znenia výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Článok 1 a čl. 14 Dohovoru ustanovujú, že „každý, kto podlieha jurisdikcii“ zmluvných štátov, užíva práva a slobody uvedené v hlave I (Dohovoru) „bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode“. Článok 10 ods. 2 Dohovoru, ktorý zakotvuje prísne podmienky, za ktorých môže byť sloboda prejavu predmetom obmedzení, sa nevzťahuje na akúkoľvek kategóriu osôb (žiadne obmedzenia ratione personae), ale na niekoľko legitímnych cieľov (obmedzenia ratione materiae). Ide o podmienky, za ktorých môže byť do slobody prejavu zasiahnuté vtedy, ak je zásah v súlade so zákonom a je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný.
V judikatúre ESĽP sa zaviedlo, že veta „zahŕňa povinnosti a zodpovednosti“ v čl. 10 ods. 2 Dohovoru znamená, že konkrétne obmedzenia slobody štátnych zamestnancov môžu byť odôvodnené špecifickosťami ich funkcie.[3] Inými slovami, špecifický status štátnych zamestnancov ich stavia do menej výhodnej pozície, než v ktorej sa nachádza iný jednotlivec vo vzťahu k odôvodneniu obmedzení slobody prejavu.[4] ESĽP sa domnieva, že je povinnosťou súdov v závislosti od osobitných okolností každého prípadu určiť, „či bola nastolená správna rovnováha medzi základným právom jednotlivca na slobodu prejavu a legitímnym záujmom demokratického štátu zabezpečiť, aby štátna služba riadne sledovala ciele uvedené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru“.Obmedzenia slobody prejavu štátnych zamestnancov by nemali ovplyvniť podstatu tohto práva.
ESĽP pri hodnotení primeranosti zásahu do slobody prejavu sudcu, pokiaľ ide o jeho špecifické povinnosti a záväzky, posudzuje: napadnuté vyhlásenie vo svetle všetkých konkrétnych okolností prípadu vrátane úradu, ktorý sťažovateľ zastáva, obsahu napadnutého vyjadrenia, okolností, za ktorých je vyhlásenie urobené, povahy a prísnosti uložených sankcií. Spravodlivosť konania a poskytnuté procesné záruky patria tiež medzi faktory, ktoré sa berú do úvahy pri hodnotení primeranosti zásahu do slobody prejavu.
V kontexte politickej rozpravy, na ktorej sa zúčastňuje sudca, sa pri hodnotení prípustného rozsahu slobody sudcov ako dôležitý faktor zohľadňuje aj vnútroštátne politické pozadie tejto rozpravy. Napríklad osobitnú dôležitosť má historický, politický a právny kontext rozpráv, to, či sa rozprava týka alebo netýka záležitosti verejného záujmu alebo či je napadnuté vyhlásenie urobené v kontexte volebnej kampane. Demokratická kríza alebo narušenie ústavného poriadku sú prirodzene považované za dôležité prvky konkrétnych okolností prípadu najmä pri určovaní rozsahu základných slobôd sudcov.
III. Správa Osobitného spravodajcu OSN pre nezávislosť sudcov a právnikov
Podľa zverejneného znenia správyOsobitného spravodajcu OSN pre nezávislosť sudcov a právnikov (ďalej len „Osobitný spravodajca“) o slobode prejavu sudcov a prokurátorov, slobode združovania a pokojnom zhromažďovaní[5]z 29. apríla 2019, zatiaľ čo sudcovia a prokurátori požívajú základné práva a slobody zakotvené v nástrojoch ľudských práv, ako verejní činitelia majú osobitné povinnosti a zodpovednosti, ktoré odôvodňujú zavedenie konkrétnych obmedzení ich základných slobôd. Kľúčom je nájsť primeranú rovnováhu medzi právami sudcov a prokurátorov a legitímnym záujmom vnútroštátnych orgánov chrániť nezávislosť, nestrannosť a autoritu ich inštitúcií.
Osobitný spravodajca v správe dokumentuje rôzne formy zasahovania do výkonu základných slobôd. Nie všetky disciplinárne opatrenia prijaté proti sudcom a prokurátorom v týchto prípadoch možno v demokratickej spoločnosti považovať za nevyhnutné na zachovanie dôvery verejnosti v súdnictvo alebo prokuratúru. V niektorých prípadoch sa tieto sankcie javia ako prostriedok na potrestanie jednotlivého sudcu alebo prokurátora za vyjadrené názory alebo za výkon jeho právomocí. V iných prípadoch má prísnosť sankcie „zmrazujúci účinok“ aj na ostatných členov súdnictva alebo prokuratúry, ktorých môže odradiť od vyjadrenia kritických názorov obava, že budú vystavení represívnym opatreniam.
Vo svetle existujúcich medzinárodných a regionálnych noriem a judikatúry regionálnych súdov a mechanizmov Osobitný spravodajca ponúka niekoľko odporúčaní štátnym orgánom, ako dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi základnými právami jednotlivých sudcov a prokurátorov a legitímnymi záujmami štátu. Odporúčania tiež poskytujú jednotlivým sudcom a prokurátorom návod na to, ako uplatňovať svoje základné slobody spôsobom, ktorý je v súlade s dôstojnosťou ich povolania a nezávislosťou a nestrannosťou ich funkcie.
Zo zverejneného stanoviska Osobitného spravodajcu[6] predneseného pre Výbor OSN pre ľudské práva na jeho 41. zasadnutí 24. júna 2019, vyplývajú nasledovné závery k slobode prejavu sudcu a prokurátora:
- Sudcovia a prokurátori by pri uplatňovaní svojej slobody prejavu mali vždy pamätať na svoju zodpovednosť a povinnosti ako štátnych zamestnancov. V dôsledku toho by mali byť zdržanliví pri vyjadrovaní svojich názorov a stanovísk za akýchkoľvek okolností, keď by ich vyhlásenie mohlo v očiach rozumného pozorovateľa objektívne ohroziť ich funkciu alebo ich nezávislosť či nestrannosť.
- Sudcovia a prokurátori by sa v zásade nemali zapájať do verejných sporov. Za obmedzených okolností však môžu vyjadrovať svoje názory a stanoviská k otázkam, ktoré sú politicky citlivé, napríklad, keď sa zúčastňujú verejných diskusií o legislatíve a politike, ktoré môžu mať vplyv na súdnictvo alebo prokuratúru.
- V prípadoch, keď sudcovia a prokurátori považujú za morálnu povinnosť hovoriť, napríklad vyjadriť nesúhlas s vojnou alebo požadovať zásah proti zhoršovaniu životného prostredia, je vo všeobecnosti prípustné, aby sa zúčastnili na pokojných demonštráciách. Správa poukazuje na to, že v časoch vážnych demokratických kríz majú sudcovia, sami alebo v spojení s inými sudcami, nielen právo, ale aj povinnosť vystupovať v prospech obnovenia demokratického poriadku. Správa tiež reflektuje na skutočnosť, že normy, ktoré bežne obmedzujú právo sudcov zúčastňovať sa na politike, nie sú aplikovateľné na ich konanie na obranu právneho štátu.
- Sudcovia a prokurátori by mali prejavovať obozretnosť vo svojich vzťahoch s tlačou. Vždy by sa mali zdržať komentárov k prípadom, ktorými sa zaoberajú, a vyhýbať sa akýmkoľvek neopodstatneným pripomienkam, ktoré by mohli spochybniť ich nestrannosť.
- Sudcovia a prokurátori by mali byť opatrní pri používaní sociálnych médií. Medzinárodné nástroje neposkytujú žiadne usmernenie o tom, ako by sudcovia a prokurátori mohli uplatňovať svoje slobody online. Súdy a mechanizmy pre ľudské práva zatiaľ nemali príležitosť objasniť, aké správanie sa od sudcu alebo prokurátora očakáva pri výkone svojej slobody online. Okrem toho len niekoľko krajín vyvinulo špecifické právne predpisy alebo etické normy na reguláciu správania sudcov a prokurátorov na sociálnych médiách. V tejto súvislosti by Osobitný spravodajca chcel povzbudiť profesijné združenia sudcov a prokurátorov, aby vypracovali osobitné usmernenia o používaní sociálnych médií spôsobom, ktorý je v súlade s dôstojnosťou ich funkcie.
IV. Aktuálna judikatúra ESĽP k disciplinárnemu postihu sudcu za realizáciu slobody prejavu
Oboznámenie sa so základnou judikatúrou ESĽP vo vzťahu k slobode prejavu sudcubolo obsahom príspevku „Sloboda prejavu sudcu v kontexte judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva“ zverejnenom vo vydaní 6/2021 Zo súdnej praxe.[7]Nad rámec uvedenej judikatúry poukazujeme na aktuálne rozhodnutie ESĽP vo veci Miroslava Todorova proti Bulharsku z 19. októbra 2021, č. 40072/13.[8]
Miroslava Todorova, bulharská sudkyňa trestného oddelenia Mestského súdu v Sofii, bola v októbri 2009 zvolená za predsedníčku Združenia sudcov Bulharska. V mene občianskeho združenia sudcov podávala množstvo verejných vyhlásení a otvorených listov predsedovi vlády, ktoré kritizovali priebeh súdnej reformy v Bulharsku, a najmä spôsob nominácie predsedov súdov, vrátane nového predsedu Mestského súdu v Sofii. Inšpektorát Najvyššej súdnej rady začal vyšetrovať rýchlosť konaní v trestných oddeleniach na Mestskom súde v Sofii, výsledkom čoho bolo iniciovanie celkom štyroch disciplinárnych konaní proti sťažovateľke v priebehu rokov 2011-2012. Tri z uvedených disciplinárnych konaní bolo spojených do jedného konania, v ktorom plénum Najvyššej súdnej rady uložilo sťažovateľke najprísnejšiu sankciu, a to odvolanie z funkcie sudkyne. Po sérii opravných prostriedkov Najvyššia súdna rada zmenila sankciu na novú sankciu – preloženie sudkyne na súd nižšieho stupňa na dobu dvoch rokov. Túto sankciu považovali za primeranú aj odvolacie senáty Najvyššieho správneho súdu a po vykonaní tejto sankcie sa v januári 2017 sťažovateľka vrátila na svoj pôvodný sudcovský post.
Pani Todorova v postavení sťažovateľky pred ESĽP od samého začiatku považovala disciplinárne stíhanie voči svojej osobe ako odvetu Najvyššej súdnej rady za jej kritické vystúpenia proti spôsobu uskutočňovania súdnej reformy v Bulharsku s cieľom, aby sťažovateľku ako predsedníčku Združenia sudcov Bulharska „umlčali“. Vo svojej sťažnosti na ESĽP preto namietala nielen porušenie práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a práva na súkromie (čl. 8 Dohovoru), ale aj práva na slobodu prejavu (čl. 10 Dohovoru) a najmä porušenie čl. 18 Dohovoru, pretože považovala konanie bulharských štátnych orgánov za zneužitie práva. Podľa čl. 18 Dohovoru obmedzenia, ktoré tento Dohovor pripúšťa pre uvedené práva a slobody, sa nesmú použiť na iný účel než na ten, na ktorý boli určené.
Porušenie čl. 10 Dohovoru (právo na slobodu prejavu) videla sťažovateľka v tom, že disciplinárne konanie proti nej predstavuje skrytú sankciu za jej verejné vystúpenia, v ktorých kritizovala činnosť Najvyššej súdnej rady a zásahy výkonnej moci do prebiehajúcich súdnych konaní. Namietala účelovosť kontrol vykonaných Inšpektorátom Najvyššej súdnej rady, o čom svedčia úniky informácií z nich do médií a vyhlásenia vedenia Mestského súdu v Sofii.
Pri hodnotení prípadu Miroslava Todorova ESĽP prioritne zohľadňoval celkový kontext a atmosféru doby, v ktorej došlo ku kontrolám bezprieťahovosti trestných konaní vedených sťažovateľkou. Podľa ESĽP bolo aj článkami v bulharskej tlači preukázané prepojenie medzi výkonom slobody prejavu sťažovateľky a disciplinárnymi konaniami vedenými proti nej.
Pri hodnotení primeranosti zásahu do slobody prejavu sťažovateľky ESĽP vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry poskytujúcej zvýšenie ochrany slobody prejavu v oblasti politiky a osobitne, ak ide o verejný záujem spojený s riadnym fungovaním súdnej moci. Ďalej vzal do úvahy aj prísnosť a záväznosť uložených sankcií, ktoré môžu mať odrádzajúci účinok na výkon slobody prejavu nielen sťažovateľky, ale aj ostatných sudcov. Osobitný význam prikladal ESĽP tomu, že sťažovateľka bola predsedníčkou najvýznamnejšieho profesijného združenia sudcov v Bulharsku.
ESĽP vzal do úvahy, že disciplinárne konanie proti sťažovateľke sa začalo na pozadí búrlivých diskusií v spoločnosti o nezávislosti a efektívnosti súdnictva, najmä pokiaľ ide o rozhodovanie prípadov organizovaného zločinu, a že spory viedlo medzi sebou združenie sudcov reprezentované sťažovateľkou na jednej strane a výkonná moc na druhej strane. Predovšetkým minister vnútra v médiách osobne kritizoval jej prácu ako sudkyne. Dôležitým pre rozhodnutie ESĽP bola aj mimoriadna prísnosť sankcie (na veci nič nezmenilo ani jej následné zmiernenie), ktorej neprimeranosť kritizovala nielen odborná verejnosť a médiá, ale aj ministerka spravodlivosti. Aktivity sťažovateľky v rámci Združenia sudcov Bulharska neboli v rozpore so zákonom alebo etickými pravidlami sudcov. Kritické stanoviská smerovali k zabezpečeniu väčšej transparentnosti a k obmedzeniu zásahov exekutívy do nezávislosti súdnej moci. K porušeniu čl. 18 Dohovoru (zákaz zneužitia práva) v spojení s čl. 10 Dohovoru došlo tým, že „hlavným cieľom disciplinárneho konania a uloženia sankcie nebolo zabezpečenie dodržiavania lehôt v súdnom konaní, ale potrestať a zastrašiť sťažovateľku z dôvodu jej kritického postoja voči Najvyššej súdnej rade a výkonnej moci.“
JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.,
Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave
[1] https://rm.coe.int/16807475bb
[2] https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992088/O_slobode_prejavu_2.pdf/5d63c301-c157-4a90-a88f-461139120bc9
[3] Christoph Grabenwarter, European Convention on Human Rights – Commentary, 2014, s. 271.
[4] Loukis G. Loucaides, Essays on the Developing Law of Human Rights, 1995, s. 57; Paul Mahoney, Free speech of civil servants and other public employees, Essays in Honour of Nicholas Bratza, 2012, s. 258.
[5] https://www.ohchr.org/EN/Issues/Judiciary/Pages/ExpressionAndAssociation.aspx (neoficiálny preklad)
6 https://www.ohchr.org/en/NewsEvents/Pages/DisplayNews.aspx?NewsID=24751&LangID=E
(neoficiálny preklad)
[7] Jelinková Dudzíková, D. Sloboda prejavu sudcu v kontexte judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. In Zo súdnej praxe 6/2021, s. 242.
[8] https://hudoc.echr.coe.int/fre#{„languageisocode“:[„FRE“],“appno“:[„40072/13″],“documentcollectionid2“:[„CHAMBER“],“itemid“:[„001- 212376“]}
Svák, J. Disciplinárna zodpovednosť sudcov v Bulharsku. In Justičná revue 1/2022, s. 87,
