PL. ÚS 3/2024
Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2024
- V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k uzneseniu ústavného súdu
vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2024 odlišné stanovisko. Nestotožňujem sa s väčšinou pléna
ústavného súdu o úplnom pozastavení účinnosti novely Trestného zákona (hmotnoprávna
časť). Uvedomujem si, že je neštandardné do procesu odlišným stanoviskom vstupovať už
v tejto fáze, no berúc do úvahy vážnosť spoločenskej situácie a prebiehajúci spoločenský
diskurz, dospel som k záveru, že je namieste uviesť zopár poznámok z pozície sudcu
spravodajcu už teraz. - Plénum ústavného súdu zvolilo prístup pozastavenia účinnosti právneho predpisu v časti
trestného zákona ako celku. Uvedomujem si, že je bezpochyby procesne jednoduchšie
pozastavenie účinnosti právneho predpisu en bloc ako vyťahovanie konkrétnych skutkových
podstát a uvádzanie vyčerpávajúcich výpočtov, a teda čiastočné pozastavenie účinnosti, ku
ktorému som sa ja prikláňal. No súčasne si myslím, že procesná zložitosť (aj napriek časovým
súvislostiam rozhodovania o predbežnom prerokovaní posudzovanej veci) nemôže byť
prekážkou. V záujme ústavnosti je potrebné voliť vždy ten najmenej intenzívny postup, aj
keď pôjde o postup zložitejší a značne komplikovanejší. - Ústavný súd by teda v rámci otázky pozastavenia účinnosti nemal byť pasívny (pozastaviť
účinnosť mal), no mal byť aktívny pri otázke, v ktorej časti uvedený procesný postup mal
aplikovať (mal zvoliť komplikovanejšie riešenie výberu problematických ustanovení napr.
o premlčaní). Podľa môjho názoru je aj pri pozastavovaní účinnosti potrebné aplikovať
princíp proporcionality a využívať tento inštitút len ako prostriedok ultima ratio. Som toho
názoru, že všetky kľúčové obavy navrhovateľov bolo možné vtesnať do užšieho rámca a tomu
prispôsobiť pozastavenie účinnosti. - Bolo by z mojej strany nekonzistentné, keby som teraz na tejto platforme kritizoval
znižovanie trestných sadzieb, keď som už na rôznych fórach, no najmä v textoch mojich
odlišných stanovísk (k tomu pozri napríklad odlišné stanovisko vo veci sp. zn.
III. ÚS 412/2020) formuloval kritiku smerom k zákonodarcovi ohľadne vysokých trestov,
ktoré sú v nejednom prípade označiteľné aj prívlastkom „drakonické“. - Nepovažoval som za adekvátne pozastavovať účinnosť pri takých trestných činoch ako
napríklad (vyberám exemplifikatívne) neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla
[§ 216 a § 217 Trestného zákona (ďalej aj ,,TZ“)], neoprávnené vyrobenie a používanie
platobného prostriedku (§ 219 TZ), nepovolená prevádzka lotérií a iných podobných hier
(§ 230 TZ), neoprávnené zamestnávanie (§ 251a TZ), neoprávnené obchodovanie
s devízovými hodnotami a poskytovanie devízových služieb (§ 252 TZ), porušovanie práv
k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a obchodnému menu (§ 281 TZ),
porušovanie priemyselných práv (§ 282 TZ) alebo porušovanie autorského práva (§ 283 TZ). - Ďalej osobitne poukazujem aj na niekoľko paradoxov, ktoré uznesenie ústavného súdu
prináša. Rozhodnutím ústavného súdu dochádza k pozastaveniu účinnosti ustanovení
o ochrannom liečení (ide prakticky o prevzatie obsahu novely od bývalého ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky Viliama Karasa) a o detencii, ako aj k pozastaveniu
účinnosti novozavedených paragrafov, ktoré majú modifikovať trestnú politiku v súvislosti
s drogovými trestnými činmi, čo je spoločenskou požiadavkou už dlhšie obdobie. Taktiež sa
pozastavuje zavedenie novej poľahčujúcej okolnosti v navrhovanom § 36 písm. q) Trestného
zákona, a to predovšetkým v kontexte rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva.
V tomto zmysle má byť poľahčujúcou okolnosťou spáchanie trestného činu, pre ktorý bolo
trestné stíhanie vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať
páchateľovi alebo jeho obhajcovi. Rovnako je paradoxné aj napríklad pozastavenie účinnosti
novelizácie § 58 TZ (trest prepadnutia majetku), kde ide o reakciu na nedávne rozhodnutie
ústavného súdu (PL. ÚS 1/2021). - K otázke pozastavenia účinnosti uvádzam, že ako dominantný argument v prospech
pozastavenia účinnosti som vnímal problematiku aplikácie pravej retroaktivity v trestnom
práve v súvislosti s novelizáciou Trestného zákona (napríklad novej právnej úpravy
premlčania). Mám na mysli existenciu hrozby jej aplikácie v prípade, ak napadnutá novo-
prijatá právna norma nadobudne účinnosť, hoci len na pár minút. V tejto súvislosti uvádzam,
že pravá retroaktivita v prospech páchateľa je garantovaná čl. 50 ods. 6 ústavy, pričom
v demokratickom a právnom štáte je aplikácia pravej retroaktivity možná len v prípade,
pokiaľ pôsobí v prospech subjektu práva, a teda v tomto prípade v prospech obvineného.
Uvedené i. a. predpokladá aj Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 11, ale aj Rímsky
štatút Medzinárodného trestného súdu v čl. 22 a 23. Pre kontext je vhodné uviesť, že keďže
prípustnosť retroaktivity v prospech páchateľa je ústavný princíp, nie je podľa môjho názoru
ju možné zákonom vylúčiť alebo modifikovať. - Súhlasím s väčšinou pléna v tom, že skutočne bolo odôvodnené zvažovať a potenciálne aj
pozastaviť účinnosť tých častí právnych predpisov, ktorých aplikácia by mohla spôsobiť
aplikačné problémy a niekoho zvýhodniť, resp. znevýhodniť. - V súvislosti s otázkou premlčania som si spomenul na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. Pl. ÚS 19/93, ktorý česká právna veda označuje za „metodologicky silný“
(k tomu pozri Wagnerová, E., a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. 2. doplněné
a aktualizované vydání. Praha : Wolters Kluwer ČR, 2023. 1076 s., str. 938) „Nezbytnou
součástí pojmu promlčení trestně-právního stíhání je vůle, snaha a ochota státu trestný čin
stíhat. Bez tohoto předpokladu nemůže být naplněn ani obsah pojmu promlčení ani smysl
tohoto právního institutu. Teprve dlouhodobé vzájemné působení dvou prvků: vůle a snahy
státu pachatele potrestat a trvalého rizika pachatele, že může být potrestán, zakládá smysl
promlčení. Pokud stát určité trestné činy a určité pachatele stíhat nechce, je promlčení
zbytečné: v těchto případech běh promlčecí lhůty ve skutečnosti neexistuje a promlčení samo
o sobě je fiktivní. Psané právo je zbaveno možností své aplikace. Aby promlčení trestného
činu mohlo nastat, musel by probíhat proces jeho promlčování, tj. doba, během níž stát usiluje
o trestní stíhání. Promlčení je dovršeno teprve tehdy, jestliže kontinuální úsilí státu
o postižení trestného činu na konci promlčecí lhůty zůstane marným.“. V kontexte s otázkou
premlčania trestných činov, ako je znásilnenie alebo napríklad úkladná vražda, je
z ústavnoprávneho hľadiska potrebné dodať, že problematická nemusí byť len novozavedená
právna úprava, ale dokonca aj tá, ktorá bola dlhé roky účinná. Keďže túto právnu úpravu
dosiaľ nikto nenapadol v konaní podľa čl. 125 ústavy a súčasne platí prezumpcia ústavnosti
právneho predpisu až do momentu prípadného preukázania opaku, nemal ústavný súd
možnosť sa zaoberať otázkou jej súladu s ústavou. - Vo verejnej debate taktiež rezonovala ochrana poškodených trestnými činmi, čo
jednoznačne nie je bagateľná téma a určite by som ju z hľadiska verejného diskurzu
nepodceňoval. Na druhej strane by som ale rád poukázal na skutočnosť, že aj keby došlo
alebo v budúcnosti dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu premlčania v dôsledku
novely právneho predpisu, predošlé trestného stíhanie (v prípade, ak si poškodený uplatnil
škodu) vytváralo prekážku litispendencie v súvislosti s civilným sporom o náhradu škody.
Nie je teda pravdou, že premlčaním trestného stíhania sa navždy znemožní odškodnenie. - Žiada sa mi pre kontext uviesť, že z hľadiska trestného práva hmotného, ale aj trestného
práva procesného neplatí, resp. je otázne, či sa trest v podobe odsúdenia páchateľa na vysoký
trest odňatia slobody premietne do nejakého „zisku“ či kompenzácie pre obeť alebo
poškodeného. Trest odňatia slobody totiž nemá na obeť, resp. poškodeného priamy vplyv
okrem potenciálnej morálnej satisfakcie, ktorá je však in genere otázna (nemálo skutkov sa
reparovať nedá žiadnym spôsobom a neexistuje taký trest, ktorý by poškodený vnímal ako
dostatočný). Celkom opačne funguje civilný proces, kde ak žalobca spor vyhrá, získa plnenie
priamo od žalovaného. V civilnom práve funguje reciprocita, ktorá je cudzia pre trestné
právo, keďže trestom pre páchateľa obeť trestného činu priamo nezískava nič, ešte, inak
povedané, trest odňatia slobody nemá kompenzačný alebo recipročný účinok pre obeť, resp.
poškodeného. Súhlasím, že v trestnom konaní je možné priznanie škody v tzv. adhéznom
konaní, no nie je to pravidlom, ale práve naopak. Štandardom je odkaz poškodeného
na uplatnenie si náhrady škody v civilnom konaní zo strany trestného súdu, ktorý častokrát
nemá záujem o dokazovanie smerom k výške škody, ktoré by proces predĺžilo. - Súčasne by som chcel poukázať aj na argument navrhovateľov o odstrašujúcom účinku
trestov, pričom podľa môjho návrhu trest nemá v 21. storočí plniť primárne túto funkciu.
Odstrašenie ostatných na príklade jedného je prístup, ktorý nie je v súlade s morálnym
statusom konkrétneho jednotlivca a tvrdí, že na jednotlivcov platia len hrozby; navyše
empirické fakty vyvrátili, že kriminalita sa odstrašujúcimi trestami znižuje, naopak,
odstrašujúci účinok sankcií nemá na kriminalitu vplyv. K tomu odkazujem na bod 12 nálezu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011: „Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť
optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia
výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim
v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale
potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením
represie potlačený moment prevencie. Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje moment represie (zabránenie páchaniu trestnej
činnosti) a individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu), jednak voči ďalším
jednotlivcom, potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej
prevencie (výchovné pôsobenie trestov na ostatných členov spoločnosti).“ - Uvedomujem si, že disentované rozhodnutie pléna vyvolá viaceré interpretačné otázniky
(napr. ten, ako by mali postupovať súdy v kauzách, kde by mala byť aplikovaná právna
úprava, ktorá je pozastavená, či majú čakať na meritórne rozhodnutie, čo môže trvať dlhší
čas, alebo majú rozhodovať bez ohľadu na bežiace konanie na ústavnom súde). V závere
uvádzam, že motiváciou priloženia tohto odlišného stanoviska nebolo vopred avizovať môj
meritórny postoj. Totiž až po meritórnom prieskume a zabezpečení stanovísk všetkých
relevantných subjektov bude reálne možné komplexne formulovať stanovisko smerom
k meritu veci. Súčasne ale nemôžem nenapísať, že nádeje, ktoré časť spoločnosti vložila
do ústavného súdu a boli sčasti vypočuté (keďže účinnosť napadnutých noriem sčasti
pozastavil), môžu vyústiť až do nekritickej formulácie ďalších širokých očakávaní.
Opakujem, že aktuálne ešte nejde o meritórny úspech (pozastavenie účinnosti je len dočasné
opatrenie) a v prípade eventuálneho neželaného výsledku konania (ktorý je rovnako
pravdepodobný ako úspech podania) sa očakávanie môže zmeniť na spoločenskú skepsu.
Ústavný súd nie je inštitúcia, ktorej je vlastný politický boj a nebojuje ani za koalíciu, ani
za opozíciu a ani za žiadneho z oprávnených navrhovateľov v konaní podľa čl. 125 ústavy.
Ústavný súd rozhoduje bez ohľadu na politické rozloženie síl a jeho jedinou úlohou je
ochrana ústavnosti, tak ako to ustanovuje čl. 124 ústavy. V závere sa mi žiada pripomenúť
starú poučku ústavného práva, ktorá sa verejnosti niekedy ťažko vysvetľuje: to, že sa časti
spoločnosti niečo na právnej úprave nepáči, nepovažuje to za vhodné, vidí lepšie a krajšie
riešenia, ešte nemusí znamenať, že to musí byť protiústavné. Nesúlad s ústavou a osobný
nesúhlas s konkrétnou politikou štátu a právnou úpravou sú totiž zásadne odlišné svety, hoci
sa to nemusí tak apriórne javiť.
V Košiciach 28. februára 2024
Peter Straka
sudca
