Autor: Patrik Števík
Demokracia ako vláda ľudu vznikla v starovekých Aténach, kde sa vygenerovala skupina slobodných občanov, ktorí spoločne rozhodovali o záležitostiach obce.
Za otca aténskej demokracie považujeme politika Kleisthena žijúceho v 6. storočí pred Kristom, ktorý nastavil parametre demokracie. Tej demokracie, na ktorú sa neustále odvolávajú všetky európske odborné autority z rôznych oblastí spoločenského života, a s ktorou sa neustále konfrontujeme a bijeme sa do hrude, že sme lepší a uvedomelejší ako ľudia pred 2500 rokmi.
Túto neopodstatnenú nadradenosť súčasného človeka som spochybnil vo svojich knihách a dovolím si ju spochybniť aj v tomto článku.
Ostrakizmus bolo črepinové hlasovanie, ktoré zaviedol Kleisthenes na ochranu mladej aténskej demokracie. Toto hlasovanie slúžilo na potieranie odporcov demokracie z radov aristokracie. Spočívalo v tom, že ľudové zhromaždenie malo možnosť vyhostiť z Atén kohokoľvek nepohodlného bez riadneho súdu.
Išlo o nedemokratický inštitút, o spochybňovaní ktorého sa zachovali mnohé dobové pramene, a ktorý bol terčom rôznych vtipov a posmeškov vtedy žijúcich Aténčanov.
Ostrakizmus je vo svojej podstate nástroj sociálnej kontroly človeka tým, že ho násilným spôsobom vyčleníme z kolektívu. Je to druh trestu a nátlaku. Bez riadneho súdneho konania.
Na obranu Kleisthena možno napísať, že v jeho dobe bola demokracia celosvetová novinka a viedla ťažký zápas o svoju existenciu s protidemokratickými silami. Preto sa dá inštitút ostrakizmu v 6. storočí pred Kristom pochopiť.
Úplne nepochopiteľné je však uplatňovanie ostrakizmu v 21. storočí, v spoločnosti hrdo nosiacej prívlastok demokratická. Dokonca často označovaná za najdemokratickejšiu spoločnosť v dejinách.
A predsa orgány súdnej moci v Slovenskej republike ostrakizujú niektorých sudcov za to, že sa cítia ohrození na ľudských právach a rozhodli sa brániť a nerešpektovať niektoré nariadenia, ktoré považujú za odporujúce zákonu a ústave. Ide o klasický príklad ostrakizmu, kedy sa mocenské orgány súdnictva snažia vytlačiť zo sudcovskej komunity názorovo nepohodlných sudcov a trestať ich bez súdneho procesu.
Ako barličku si zobrali zásadu prezumpcia ústavnosti, ktorú však vykladajú zavádzajúco a účelovo. Ano, zásada prezumpcie ústavnosti existuje a v právnom štáte má nezastupiteľné miesto. Jej rešpektovanie má zabrániť chaosu, ktorý by v štáte nastal, ak by sa ktokoľvek a kedykoľvek rozhodol nerešpektovať ústavným spôsobom schválené právne predpisy. Kým nerozhodne Ústavný súd o ich osude.
Lenže orgány súdnej moci v Slovenskej republike opomenuli alebo úmyselne zatajili skutočnosť, že v demokratickom, právnom štáte zásada prezumpcie ústavnosti neplatí vtedy, ak prijaté právne predpisy sú v zjavnom rozpore s ústavou alebo porušujú ústavou chránené ľudské práva a slobody. V tomto prípade platí zásada prezumpcie slobody. Je to tak preto, lebo kým rozhodne Ústavný súd, môže dôjsť v dôsledku prijatia sporných právnych predpisov k nezvratným poškodeniam. Je to tak aj preto, lebo dodržiavanie ľudských práv a slobôd je základnou esenciou a predpokladom demokratickej spoločnosti a právneho štátu. A to aj v krízových obdobiach.
Tento postup orgánov súdnej moci je neprijateľný o to viac, že občanom SR a teda aj sudcom, bola v rozpore s právnym štátom odňatá možnosť brániť sa v riadnom súdnom konaní, keď majú pocit, že sú v čase koronakrízy porušované ich ľudské práva a slobody prijatými právnymi predpismi. Pričom v mnohých krajinách EU majú toto právo občania garantované v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach a závermi Benátskej komisie.
Som občan – sudca okresného súdu a pojednávam v rúšku. Ale priečia sa mi perzekúcie ľudí s opačným názorom zahalené zásterkou verejného zdravia alebo očisty justície.
