Recentná judikatúra Súdneho dvora v oblasti azylu, migrácie a zaistenia – právne vety
Autor: Jelinková Dudzíková, D.
- Rozsudok Súdneho dvora C-69/21 z 22. novembra 2022, ECLI:EU:C:2022:913
1. Článok 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkami 1 a 4 Charty základných práv Európskej únie, ako aj s článkom 19 ods. 2 tejto Charty sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni tomu, aby bolo prijaté rozhodnutie o návrate alebo opatrenie na vyhostenie voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu a ktorý trpí vážnou chorobou, ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutý štátny príslušník bude v prípade návratu v tretej krajine, do ktorej bude vyhostený, vystavený skutočnému riziku výrazného, nezvratného a náhleho zvýšenia bolesti, a to z dôvodu, že v tejto krajine je zakázaná analgetická liečba, ktorá je ako jediná účinná. Členský štát nemôže stanoviť pevnú lehotu, počas ktorej musí dôjsť k takémuto zvýšeniu, aby sa mohlo zabrániť vydaniu tohto rozhodnutia o návrate alebo tohto opatrenia na vyhostenie.
2. Článok 5 a článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115 v spojení s článkami 1 a 4 Charty základných práv, ako aj s článkom 19 ods. 2 tejto Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby príslušný vnútroštátny orgán zohľadnil dôsledky samotného opatrenia na vyhostenie na zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny len na účely preskúmania, či je tento štátny príslušník schopný cestovať.
3. Smernica 2008/115 v spojení s článkom 7, ako aj s článkami 1 a 4 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že:
– neukladá členskému štátu, na území ktorého sa štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene zdržiava, aby mu udelil povolenie na pobyt, ak voči nemu nemožno vydať rozhodnutie o návrate ani opatrenie na vyhostenie z dôvodu, že existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že bude v krajine, do ktorej má byť navrátený, vystavený skutočnému riziku náhleho, výrazného a nezvratného zvýšenia bolesti spôsobenej vážnou chorobou, ktorou trpí,
– príslušný vnútroštátny orgán musí pri posudzovaní, či právo na rešpektovanie súkromného života tohto štátneho príslušníka bráni tomu, aby sa voči nemu vydalo rozhodnutie o návrate alebo opatrenie na vyhostenie, zohľadniť zdravotný stav tohto štátneho príslušníka a starostlivosť, ktorá sa mu poskytuje na tomto území z dôvodu tejto choroby, spolu so všetkými ostatnými relevantnými skutočnosťami,
– prijatie takéhoto rozhodnutia alebo opatrenia neporušuje toto právo len z dôvodu, že v prípade návratu do cieľovej krajiny by bol tento štátny príslušník vystavený riziku zhoršenia svojho zdravotného stavu, ak takéto riziko nedosahuje hranicu závažnosti požadovanú článkom 4 Charty.
- Rozsudok Súdneho dvora C-159/21 z 22.septembra 2022, ECLI:EU:C:2022:708
1. Článok 23 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v spojení s článkom 45 ods. 4 tejto smernice a pri zohľadnení všeobecnej zásady práva Únie týkajúcej sa riadnej správy vecí verejných a článku 47 Charty základných práv Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak sa rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo o odňatí takejto ochrany zakladá na informáciách, ktorých sprístupnenie by ohrozilo národnú bezpečnosť dotknutého členského štátu, dotknutá osoba alebo jej poradca môžu mať prístup k týmto informáciám len v prípade, že sa im udelí povolenie na tento účel, pričom sa nemôžu oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa takéto rozhodnutia zakladajú, a v žiadnom prípade nemôžu informácie, ku ktorým mohli mať prístup, použiť na účely správneho alebo súdneho konania.
2. Článok 4 ods. 1 a 2, článok 10 ods. 2 a 3, článok 11 ods. 2, ako aj článok 45 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 14 ods. 4 písm. a) a článkom 17 ods. 1 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je v prípade, že orgány poverené špecializovanými úlohami týkajúcimi sa národnej bezpečnosti v neodôvodnenom stanovisku konštatovali, že osoba predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, rozhodujúci orgán systematicky povinný na základe tohto stanoviska vylúčiť poskytnutie doplnkovej ochrany tejto osobe alebo odňať jej medzinárodnú ochranu, ktorá jej bola predtým poskytnutá.
3. Článok 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby bol žiadateľ podľa tohto ustanovenia vylúčený z poskytnutia doplnkovej ochrany na základe príslušným orgánom už známeho odsúdenia za trestný čin, ak tieto orgány priznali tomuto žiadateľovi v predchádzajúcom konaní postavenie utečenca, ktoré mu bolo neskôr odňaté.
- Rozsudok Súdneho dvora C-72/22 PPU z 30.júna 2022, ECLI:EU:C:2022:505
- Článok 6 a článok 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej v prípade vyhlásenia vojnového stavu či výnimočného stavu alebo v prípade vyhlásenia mimoriadnej situácie z dôvodu hromadného prílevu cudzincov sú štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa na území tohto členského štátu zdržiavajú neoprávnene, fakticky na tomto území zbavení možnosti prístupu ku konaniu o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu.
- Článok 8 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej v prípade vyhlásenia vojnového stavu či výnimočného stavu alebo v prípade vyhlásenia mimoriadnej situácie z dôvodu hromadného prílevu cudzincov môže byť žiadateľ o azyl zaistený len z dôvodu, že sa neoprávnene zdržiava na území tohto členského štátu.
- Rozsudok Súdneho dvora C-231/21 z 31.marca 2022, ECLI:EU:C:2022:237
Článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „uväznenie“ uvedený v tomto ustanovení sa nevzťahuje na nedobrovoľné umiestnenie žiadateľa o azyl na psychiatrickom oddelení nemocnice schválené súdnym rozhodnutím z dôvodu, že táto osoba v dôsledku duševnej choroby predstavuje závažné nebezpečenstvo pre seba alebo pre spoločnosť.
- Rozsudok Súdneho dvora C-519/20 z 10.marca 2022, ECLI:EU:C:2022:178
1. Článok 16 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že osobitný útvar väzenského zariadenia, ktorý má síce na jednej strane vlastného riaditeľa, ale je podriadený vedeniu tohto zariadenia a podlieha právomoci ministra, ktorý má právomoc rozhodovať o väzenských zariadeniach, a v ktorom sú na druhej strane štátni príslušníci tretích krajín zaistení na účely odsunu v osobitných budovách s vlastným zariadením, ktoré je oddelené od iných budov tohto útvaru, v ktorých sú umiestené odsúdené osoby, možno považovať za „špecializované zariadenie určené na zaistenie“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ podmienky zaistenia vzťahujúce sa na týchto štátnych príslušníkov v čo najväčšej možnej miere bránia tomu, aby sa zaistenie tohto štátneho príslušníka podobalo uväzneniu vo väzenskom prostredí, a sú nastavené tak, aby sa dodržiavali základné práva zaručené Chartou základných práv Európskej únie, ako aj práva zakotvené v článku 16 ods. 2 až 5 a článku 17 tejto smernice.
2. Článok 18 smernice 2008/115 v spojení s článkom 47 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý má v rámci svojej právomoci nariadiť zaistenie alebo predĺženie zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vo väzenskom zariadení na účely odsunu, musí mať možnosť overiť dodržanie podmienok, ktorými tento článok 18 podmieňuje možnosť členského štátu stanoviť, že tento štátny príslušník tretej krajiny bude zaistený vo väzenskom zariadení.
3. Článok 16 ods. 1 smernice 2008/115 v spojení so zásadou prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí vylúčiť uplatnenie právnej úpravy členského štátu, ktorá dočasne umožňuje, aby štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu, boli na účely ich odsunu zaistení vo väzenských zariadeniach, oddelene od riadnych väzňov, pokiaľ podmienky, ktorými článok 18 ods. 1 a článok 16 ods. 1 druhá veta tejto smernice podmieňujú súlad takejto právnej úpravy s právom Únie, nie sú splnené alebo už nie sú splnené.
- Rozsudok Súdneho dvora C-483/20 z 22.februára 2022, ECLI:EU:C:2022:103
Článok 33 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v spojení s článkom 7 a článkom 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát využil možnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľovi už bolo priznané postavenie utečenca v inom členskom štáte, pokiaľ je týmto žiadateľom otec maloletého dieťaťa bez sprievodu, ktoré získalo doplnkovú ochranu v prvom členskom štáte, avšak bez toho, aby bolo dotknuté uplatnenie článku 23 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany.
- Rozsudok Súdneho dvora C-349/20 z 3.marca 2022, ECLI:EU:C:2022:151
1. Článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či ochrana alebo pomoc agentúry Organizácie Spojených národov (pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe) (UNRWA) zanikla, takže osoba môže mať ipso facto nárok na „postavenie utečenca“ v zmysle tohto ustanovenia, treba v rámci individuálneho posúdenia zohľadniť relevantné okolnosti, ktoré nastali nielen v okamihu, keď táto osoba opustí oblasť pôsobenia UNRWA, ale aj v okamihu, keď príslušné správne orgány skúmajú žiadosť o priznanie postavenia utečenca alebo dotknuté súdne orgány rozhodnú o odvolaní podanom proti rozhodnutiu o odmietnutí priznania postavenia utečenca.
2. Článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2004/83 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci analýzy na účely určenia, či ochrana alebo pomoc agentúry Organizácie Spojených národov (pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe) (UNRWA) zanikla, takže osoba môže mať ipso facto nárok na „postavenie utečenca“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ dotknutá osoba preukáže, že bola nútená opustiť oblasť pôsobenia UNRWA z dôvodov, ktoré nemohla ovplyvniť a ktoré sú nezávislé od jej vôle, prináleží členskému štátu, ak sa domnieva, že sa táto osoba už môže vrátiť do tejto oblasti a využívať túto ochranu alebo pomoc, aby preukázal, že ide o takýto prípad.
3. Článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2004/83 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či ochrana alebo pomoc agentúry Organizácie Spojených národov (pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe) (UNRWA) zanikla v zmysle tohto ustanovenia, takže osoba, ktorá požiadala o priznanie medzinárodnej ochrany, bola nútená opustiť oblasť pôsobenia tejto agentúry, nie je potrebné preukázať, že UNRWA alebo štát, na území ktorého pôsobí, mal úmysel spôsobiť tejto osobe škodu alebo ju zbaviť pomoci konaním alebo opomenutím. Na účely tohto ustanovenia stačí preukázať, že pomoc alebo ochrana UNRWA skutočne zanikla z akéhokoľvek dôvodu, takže táto agentúra už z objektívnych dôvodov alebo v súvislosti s individuálnou situáciou uvedenej osoby nie je schopná zabezpečiť jej životné podmienky, ktoré sú v súlade s poslaním, ktoré jej bolo zverené.
4. Článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2004/83 v spojení s článkom 1 D Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951, sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci posúdenia podmienok vyžadovaných na overenie, či došlo k zániku ochrany alebo pomoci agentúry Organizácie Spojených národov (pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe) (UNRWA), takže osoba môže mať ipso facto nárok na „postavenie utečenca“ v zmysle tohto ustanovenia smernice 2004/83, treba zohľadniť pomoc poskytovanú tejto osobe aktérmi občianskej spoločnosti, ako sú mimovládne organizácie, za predpokladu, že UNRWA s nimi udržiava formálny vzťah spolupráce stabilnej povahy, v rámci ktorého tieto subjekty pomáhajú UNRWA pri plnení jej mandátu.
- Rozsudok Súdneho dvora C-91/20 z 9.novembra 2021, ECLI:EU:C:2021:898
Článok 3 a článok 23 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát na základe priaznivejších vnútroštátnych ustanovení odvodene a na účely zachovania celistvosti rodiny priznal postavenie utečenca maloletému dieťaťu štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorému bolo toto postavenie priznané na základe uplatnenia režimu zavedeného touto smernicou, vrátane prípadu, keď sa dieťa narodilo na území tohto členského štátu a vďaka svojmu druhému rodičovi je štátnym príslušníkom iného tretieho štátu, v ktorom by mu nehrozilo prenasledovanie, pod podmienkou, že na toto dieťa sa nevzťahuje žiadny z dôvodov vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 2 uvedenej smernice a že toto dieťa nemá na základe svojej štátnej príslušnosti alebo inej okolnosti charakterizujúcej jeho osobné právne postavenie právo na lepšie zaobchádzanie v tomto členskom štáte, než je zaobchádzanie vyplývajúce z priznania postavenia utečenca. V tejto súvislosti nie je relevantná otázka, či je pre uvedené dieťa a jeho rodičov možné a odôvodnene prijateľné usadiť sa v tomto treťom štáte.
- Rozsudok Súdneho dvora C-36/20 PPU z 25.júna 2020, ECLI:EU:C:2020:495
1. Článok 6 ods. 1 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že vyšetrujúci sudca, ktorý rozhoduje o zaistení neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho vyhostenia alebo vrátenia, patrí medzi „iné orgány“ uvedené v tomto ustanovení, ktorým by mohli byť adresované žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné pre ich registráciu.
2. Článok 6 ods. 1 druhý a tretí pododsek smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že vyšetrujúci sudca musí ako „iný orgán“ v zmysle tohto ustanovenia jednak informovať neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín o spôsoboch predloženia žiadosti o medzinárodnú ochranu, a jednak, ak štátny príslušník prejavil svoju vôľu podať takúto žiadosť, odovzdať spis príslušnému orgánu na účely registrácie uvedenej žiadosti, aby sa tomuto štátnemu príslušníkovi mohli poskytnúť materiálne podmienky prijímania a zdravotná starostlivosť, ktoré sú stanovené v článku 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu.
3. Článok 26 smernice 2013/32 a článok 8 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý prejavil svoju vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu pred „iným orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 druhého pododseku smernice 2013/32, možno zaistiť len z dôvodov stanovených v článku 8 ods. 3 smernice 2013/33.
- Rozsudok Súdneho dvora C-18/20 z 9.septembra 2021, ECLI:EU:C:2021:710
1. Článok 40 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „nové skutočnosti alebo zistenia“, ktoré „sa objavili alebo boli žiadateľom predložené“, v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa skutočnosti alebo zistenia, ktoré vyšli najavo po právoplatnom ukončení konania týkajúceho sa predchádzajúcej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako aj skutočnosti alebo zistenia, ktoré existovali už pred ukončením konania, ale žiadateľ ich neuviedol.
2. Článok 40 ods. 3 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že vecné preskúmanie následnej žiadosti o medzinárodnú ochranu možno uskutočniť v rámci opätovného začatia konania, ktorého predmetom bola prvá žiadosť, pokiaľ pravidlá uplatňujúce sa na toto opätovné začatie konania sú v súlade s kapitolou II smernice 2013/32 a podanie tejto žiadosti nepodlieha dodržaniu prekluzívnych lehôt.
3. Článok 40 ods. 4 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje členskému štátu, ktorý neprijal osobitné akty preberajúce toto ustanovenie, odmietnuť na základe všeobecných pravidiel vnútroštátneho správneho konania vecne preskúmať následnú žiadosť, pokiaľ nové skutočnosti alebo zistenia uvádzané na podporu tejto žiadosti existovali v konaní, ktorého predmetom bola predchádzajúca žiadosť, a neboli v rámci tohto konania predložené z dôvodu zavinenia pripísateľného žiadateľovi.
- Rozsudok Súdneho dvora C-949/19 z 10.marca 2021, ECLI:EU:C:2021:186
1. Článok 21 ods. 2a Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, a bol zmenený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013, sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bolo zamietnuté udelenie dlhodobého víza.
2. Právo Únie, najmä článok 34 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/801 z 11. mája 2016 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely výskumu, štúdia, odborného vzdelávania, dobrovoľníckej služby, výmenných programov žiakov alebo vzdelávacích projektov a činnosti aupair, sa má s ohľadom na článok 47 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť upraviť konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam o zamietnutí udelenia víza na účely štúdia v zmysle tejto smernice, ktorého podrobnosti sa riadia právnym poriadkom každého členského štátu pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity, pričom toto konanie musí zaručiť v určitom štádiu možnosť súdneho preskúmania. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či žiadosť o udelenie dlhodobého národného víza na účely štúdia, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, patrí do pôsobnosti tejto smernice.
- Rozsudok Súdneho dvora C-924/19 PPU a C‑925/19 PPU z 14.mája 2020, ECLI:EU:C:2020:367
1. Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny môže proti zmene vykonanej správnym orgánom, pokiaľ ide o cieľovú krajinu uvedenú v skoršom rozhodnutí o návrate, odvolať len prostredníctvom opravného prostriedku podaného na správny orgán bez toho, aby bolo zaručené neskoršie súdne preskúmanie rozhodnutia tohto orgánu. V takomto prípade sa zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku, ktorým sa z hľadiska práva Únie napáda zákonnosť rozhodnutia o návrate spočívajúceho v takejto zmene cieľovej krajiny, vyžadujú, aby vyhlásil, že má právomoc o tomto opravnom prostriedku rozhodnúť.
2. Článok 33 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia v zmysle vnútroštátneho ustanovenia preberajúceho článok 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany.
3. Smernica 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty základných práv Európskej únie a so zásadou lojálnej spolupráce vyplývajúcou z článku 4 ods. 3 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak bola žiadosť o azyl predmetom zamietavého rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené právoplatným súdnym rozhodnutím predtým, ako bol konštatovaný rozpor uvedeného rozhodnutia o zamietnutí s právom Únie, rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 nie je povinný túto žiadosť z úradnej moci posúdiť. Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že existencia rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje, že s právom Únie nie je zlučiteľná vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany, predstavuje novú skutočnosť týkajúcu sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle tohto ustanovenia. Okrem toho uvedené ustanovenie nie je uplatniteľné na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) tejto smernice v prípade, keď rozhodujúci orgán konštatuje, že právoplatné zamietnutie skoršej žiadosti je v rozpore s právom Únie. Od uvedeného orgánu sa takéto konštatovanie nevyhnutne vyžaduje v prípade, keď tento rozpor vyplýva z rozsudku Súdneho dvora alebo ak ho incidenčne konštatoval vnútroštátny súd.
4. Smernica 2008/115 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny natrvalo sa zdržiavať v tranzitnom priestore, ktorého obvod je ohraničený a uzatvorený, vnútri ktorého je pohyb tohto štátneho príslušníka obmedzený a monitorovaný a z ktorého tento štátny príslušník nemôže legálne odísť v žiadnom smere, je zrejmým odňatím slobody, ktoré je charakteristickým znakom „zaistenia“ v zmysle uvedených smerníc.
5. Článok 43 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že nedovoľuje zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v tranzitnom priestore na obdobie dlhšie ako štyri týždne.
6. Články 8 a 9 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia po prvé tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený len z dôvodu, že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby k tomuto zaisteniu došlo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby sa preskúmala nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, a po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie tohto žiadateľa. Naopak článok 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť stanoviť maximálnu dobu zaistenia, pokiaľ ich vnútroštátne právo zaručí, že zaistenie potrvá len po dobu trvania dôvodu tohto zaistenia a že správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu sa vykoná s náležitou starostlivosťou.
7. Článok 15 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni po prvé tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený len z dôvodu, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate a že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby sa toto zaistenie uskutočnilo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby bola preskúmaná nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie, a po štvrté tomu, aby toto predmetné zaistenie mohlo trvať viac ako osemnásť mesiacov a aby sa v ňom pokračovalo, aj keď prípravy na odsun už neprebiehajú alebo sa už nevykonávajú s náležitou starostlivosťou.
8. Zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu vyžadujú, aby v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu alebo štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, vyhlásil, že má právomoc o zákonnosti takéhoto zaistenia rozhodnúť, a tento súd oprávňujú na bezodkladné prepustenie dotknutých osôb, ak sa domnieva, že toto umiestnenie predstavuje zaistenie odporujúce právu Únie.
Článok 26 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorého zaistenie sa skončilo a bolo posúdené ako protiprávne, mohol na súde s právomocou podľa vnútroštátneho práva uplatniť svoje právo na získanie buď finančného príspevku, ktorý mu umožní ubytovať sa, alebo ubytovania v materiálnej forme, pričom tento súd má na základe práva Únie možnosť nariadiť predbežné opatrenia do času vydania jeho konečného rozhodnutia.
Zásada prednosti práva Únie a právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie práva na ubytovanie v zmysle článku 17 smernice 2013/33, vyžadujú, aby vnútroštátny súd vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku, ktorým sa má takéto právo zaručiť.
- Rozsudok Súdneho dvora C-921/19 z 10.júna 2021, ECLI:EU:C:2021:478
1. Článok 40 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v spojení s článkom 4 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa akýkoľvek dokument predložený žiadateľom o medzinárodnú ochranu na podporu následnej žiadosti automaticky považuje za dokument, ktorý nepredstavuje „novú skutočnosť alebo zistenie“ v zmysle tohto ustanovenia, ak nemožno preukázať pravosť tohto dokumentu alebo ak nemožno objektívne overiť jeho zdroj.
2. Článok 40 smernice 2013/32 v spojení s článkom 4 ods. 1 a 2 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak posúdenie dôkazov predložených na podporu žiadosti o medzinárodnú ochranu sa nemôže líšiť v závislosti od toho, či ide o prvú žiadosť alebo o následnú žiadosť, a jednak členský štát je povinný spolupracovať so žiadateľom na účely posúdenia príslušných náležitostí jeho následnej žiadosti, ak tento žiadateľ na podporu tejto žiadosti predložil dokumenty, ktorých pravosť nie je možné preukázať.
14. Rozsudok Súdneho dvora C-901/19 z 10.júna 2021, ECLI:EU:C:2021:472
1. Článok 15 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorej v prípade, že osoba civilista nie je špecificky dotknutá z dôvodu okolností vlastných jej osobnej situácii, je konštatovanie existencie vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby civilistu z dôvodu „všeobecného násilia v situáciách ozbrojeného konfliktu“ v zmysle tohto ustanovenia podmienené tým, že pomer počtu obetí v dotknutej oblasti k celkovému počtu osôb v populácii na tomto území dosiahne určitú minimálnu hodnotu.
2. Článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že na určenie existencie „vážneho a individuálneho ohrozenia“ v zmysle tohto ustanovenia sa vyžaduje komplexné zohľadnenie všetkých okolností konkrétneho prípadu, najmä tých, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žiadateľa.
- Rozsudok Súdneho dvora C-897/19 PPU z 2. apríla 2020, ECLI:EU:C:2020:262
Právo Únie, predovšetkým článok 36 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 a článok 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ bola členskému štátu, do ktorého sa premiestnil štátny príslušník členského štátu Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO), ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a s ktorým Európska únia uzatvorila dohodu o vydávaní, doručená žiadosť o vydanie zo strany tretieho štátu podľa Európskeho dohovoru o vydávaní podpísaného v Paríži 13. decembra 1957, a pokiaľ bol tomuto štátnemu príslušníkovi udelený azyl týmto štátom EZVO pred nadobudnutím štátneho občianstva daného štátu práve z dôvodu stíhaní vedených proti nemu v štáte, ktorý požiadal o jeho vydanie, príslušný orgán dožiadaného členského štátu musí overiť, že vydanie neporuší práva stanovené v článku 19 ods. 2 Charty základných práv, pričom udelenie azylu predstavuje osobitne závažnú skutočnosť v rámci tohto overenia. Pred zvážením vykonania žiadosti o vydanie je dožiadaný členský štát v každom prípade povinný informovať daný štát EZVO a prípadne mu odovzdať, pokiaľ o to požiada, tohto štátneho príslušníka, v súlade s ustanoveniami dohody o vydávaní, pokiaľ má daný štát EZVO podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc stíhať tohto štátneho príslušníka za skutky spáchané mimo jeho štátneho územia.
16. Rozsudok Súdneho dvora C-768/19 z 9.septembra 2021, ECLI:EU:C:2021:709
1. Článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa žiadateľ o azyl, ktorý vstúpil na územie prijímajúceho členského štátu, na ktorom sa nachádza jeho maloleté nezosobášené dieťa, snaží odvodiť z postavenia osoby s doplnkovou ochranou, ktoré bolo tomuto dieťaťu priznané, právo na azyl na základe právnej úpravy tohto členského štátu, ktorá takéto právo priznáva osobám, na ktoré sa vzťahuje článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice 2011/95, je na posúdenie, či je osoba s touto ochranou „maloletá“ v zmysle tohto ustanovenia na účely rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej týmto žiadateľom o azyl, relevantný dátum, keď tento žiadateľ podal, prípadne aj neformálne, svoju žiadosť o azyl.
2. Článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice 2011/95 v spojení s jej článkom 23 ods. 2 a článkom 7 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „rodinný príslušník“ nevyžaduje skutočné obnovenie rodinného života medzi rodičom osoby s postavením medzinárodnej ochrany a jeho dieťaťom.
3. Článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice 2011/95 v spojení s jej článkom 23 ods. 2 sa má vykladať v tom zmysle, že práva, ktoré rodinní príslušníci osoby s doplnkovou ochranou odvodzujú z postavenia doplnkovej ochrany priznanej ich dieťaťu, najmä výhody stanovené v jej článkoch 24 až 35, pretrvávajú aj po dosiahnutí plnoletosti uvedenej osoby s doplnkovou ochranou počas obdobia platnosti povolenia na pobyt, ktoré im bolo udelené v súlade s článkom 24 ods. 2 tejto smernice.
17.Rozsudok Súdneho dvora C-673/19 z 24.februára 2021, ECLI:EU:C:2021:127
Články 3, 4, 6 a 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát vykonal administratívne zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, na účely núteného presunu tohto štátneho príslušníka do iného členského štátu, v ktorom má uvedený štátny príslušník postavenie utečenca, ak tento istý štátny príslušník odmietol vyhovieť výzve, aby odišiel do tohto iného členského štátu a ak nemožno voči nemu prijať rozhodnutie o návrate.
18. Rozsudok Súdneho dvora C-546/19 z 3.júna 2021, ECLI:EU:C:2021:432
1. Článok 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na zákaz vstupu a pobytu uložený členským štátom, ktorý nevyužil možnosť stanovenú v článku 2 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na jeho území a voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejnej bezpečnosti a verejného poriadku na základe predchádzajúceho odsúdenia v trestnom konaní.
2. Smernica 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni zachovaniu platnosti zákazu vstupu a pobytu uloženého členským štátom voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na jeho území a voči ktorému bolo vydané právoplatné rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejnej bezpečnosti a verejného poriadku na základe predchádzajúceho odsúdenia v trestnom konaní, pokiaľ bolo rozhodnutie o návrate prijaté voči tomuto štátnemu príslušníkovi uvedeným členským štátom zrušené, hoci sa toto rozhodnutie o vyhostení stalo právoplatné.
19. Rozsudok Súdneho dvora C-441/19 zo 14.januára 2021,ECLI:EU:C:2021:9
1. Článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s jej článkom 5 písm. a) a článkom 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že pred prijatím rozhodnutia o návrate maloletej osoby bez sprievodu musí dotknutý členský štát vykonať celkové a dôkladné posúdenie situácie tejto maloletej osoby, pričom náležite zohľadní najlepší záujem dieťaťa. V tejto súvislosti sa tento členský štát musí uistiť, že pre dotknutú maloletú osobu bez sprievodu je v štáte návratu zabezpečené primerané prijatie.
2. Článok 6 ods. 1 smernice 2008/115 v spojení s jej článkom 5 písm. a) a s ohľadom na článok 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže rozlišovať medzi maloletými osobami bez sprievodu na základe jediného kritéria ich veku s cieľom overiť existenciu primeraného prijatia v štáte návratu.
3. Článok 8 ods. 1 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa členský štát po prijatí rozhodnutia o návrate maloletej osoby bez sprievodu a potom, ako sa v súlade s článkom 10 ods. 2 tejto smernice ubezpečil, že táto osoba bude vrátená členovi jej rodiny, ustanovenému opatrovníkovi alebo do primeraného prijímacieho zariadenia v štáte návratu, následne zdržal uskutočnenia jej odsunu až do dosiahnutia veku 18 rokov.
20. Rozsudok Súdneho dvora C-402/19 z 30. septembra 2020, ECLI:EU:C:2020:759
Články 5, 13 a 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 7 a článkom 19 ods. 2, ako aj s článkami 21 a 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje zabezpečenie základných potrieb štátneho príslušníka tretej krajiny, v rámci možností, pokiaľ:
– podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o návrate, ktoré bolo voči nemu prijaté,
– plnoleté dieťa tohto štátneho príslušníka tretej krajiny trpí vážnou chorobou,
– prítomnosť uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny pri tomto plnoletom dieťati je pre neho nevyhnutná a
– proti rozhodnutiu o návrate, ktoré bolo voči nemu prijaté a ktorého výkon môže toto dieťa vystaviť vážnemu riziku podstatného a nenapraviteľného zhoršenia jeho zdravotného stavu, bol podaný opravný prostriedok v mene uvedeného plnoletého dieťaťa a
– ten istý štátny príslušník tretej krajiny nie je schopný zabezpečiť si tieto potreby sám.
21. Rozsudok Súdneho dvora C-238/19 z 19.novembra 2020, ECLI:EU:C:2020:945
1. Článok 9 ods. 2 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v prípade, že právna úprava štátu pôvodu neupravuje možnosť odmietnuť vykonávanie vojenskej služby, sa toto odmietnutie konštatovalo v situácii, keď dotknutá osoba svoje odmietnutie neformalizovala v súlade s príslušným postupom a utiekla zo svojej krajiny pôvodu, pričom sa neprihlásila vojenskej správe.
2. Článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že pre osobu podliehajúcu brannej povinnosti, ktorá v čase konfliktu odmieta vykonanie svojej vojenskej služby, no nemá informácie o svojej budúcej oblasti vojenského nasadenia, v kontexte rozšírenej občianskej vojny charakterizovanej opakovaným a systematickým páchaním trestných činov alebo aktov stanovených v článku 12 ods. 2 tejto smernice armádou, ktorá nasadzuje osoby podliehajúce brannej povinnosti, by vojenská služba priamo alebo nepriamo zahŕňala účasť na spáchaní takých trestných činov alebo aktov bez ohľadu na oblasť vojenského nasadenia.
3. Článok 9 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že musí existovať spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 tejto smernice a stíhaním a potrestaním uvedenými v článku 9 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice.
4. Ustanovenia článku 9 ods. 2 písm. e) v spojení s článkom 9 ods. 3 smernice 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že existencia spojenia medzi dôvodmi uvedenými v článku 2 písm. d), ako aj v článku 10 tejto smernice, a stíhaním a potrestaním z dôvodu odmietnutia vykonania vojenskej služby uvedenými v článku 9 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice sa nemôže považovať za preukázanú len na základe skutočnosti, že toto stíhanie a potrestanie nadväzujú na toto odmietnutie. Existuje však silná domnienka, že odmietnutie vykonania vojenskej služby sa za podmienok spresnených v článku 9 ods. 2 písm. e) tej istej smernice viaže na jeden z piatich dôvodov pripomenutých v jej článku 10. Príslušným vnútroštátnym orgánom prináleží, aby vzhľadom na všetky predmetné okolnosti overili pravdepodobnosť tohto spojenia.
22. Rozsudok Súdneho dvora C-233/19 z 30. septembra 2020, ECLI:EU:C:2020:757
Články 5 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore v oblasti sociálnej pomoci, ktorého výsledok závisí od prípadného pozastavenia účinkov rozhodnutia o návrate prijatého voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny trpiaceho vážnou chorobou, musí vychádzať z toho, že žaloba o neplatnosť a o pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia má automaticky za následok pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia, aj keď také pozastavenie z uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy nevyplýva, pokiaľ:
– táto žaloba obsahuje argumentáciu, ktorá má preukázať, že výkon tohto rozhodnutia by tohto štátneho príslušníka tretej krajiny vystavil vážnemu riziku podstatného a nenapraviteľného zhoršenia jeho zdravotného stavu, a ktorá sa nezdá byť zjavne nedôvodná, a
– táto právna úprava nestanovuje iné opravné prostriedky, ktoré sú upravené presnými, jasnými a predvídateľnými pravidlami, a s ktorými je spojený automatický odklad výkonu takéhoto rozhodnutia.
23. Rozsudok Súdneho dvora C-194/19 z 15.apríla 2021, ECLI:EU:C:2021:270
Článok 27 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, s prihliadnutím na odôvodnenie 19 tohto nariadenia, ako aj článok 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že súd rozhodujúci o žalobe o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu o odovzdaní nemôže v rámci preskúmania tohto opravného prostriedku zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí tohto nariadenia a ktoré sú rozhodujúce na účely správneho uplatnenia tohto nariadenia, okrem prípadov, že táto právna úprava stanovuje osobitný opravný prostriedok zahrňujúci ex nunc preskúmanie situácie dotknutej osoby, ktorého výsledky sú pre príslušné orgány záväzné, ktorý možno podať hneď po tom, ako nastanú takéto okolnosti, a ktorý predovšetkým nie je podmienený tým, že táto osoba je pozbavená slobody, ani tým, že uvedené rozhodnutie má byť bezprostredne vykonané.
24. Rozsudok Súdneho dvora C-133/19, C‑136/19 a C‑137/19 zo 16.júla 2020, ECLI:EU:C:2020:577
1. Článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny sa má vykladať v tom zmysle, že dátumom, z ktorého treba vychádzať pri určení toho, či je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá nie je v manželskom zväzku, maloletým dieťaťom v zmysle tohto ustanovenia, je dátum podania žiadosti o vstup a pobyt maloletých detí na účely zlúčenia rodiny a nie dátum rozhodnutia príslušných orgánov členského štátu o tejto žiadosti, prípadne rozhodnutia po podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí takej žiadosti.
2. Článok 18 smernice 2003/86 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny v prospech maloletého dieťaťa zamietol ako neprípustný len z dôvodu, že dieťa sa v priebehu súdneho konania stalo plnoletým.
25. Rozsudok Súdneho dvora C-18/19 z 2. júla 2020, ECLI:EU:C:2020:511
Článok 16 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny vo väzenskom zariadení na účely odsunu oddelene od riadnych väzňov z dôvodu, že predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti alebo vnútornú či vonkajšiu bezpečnosť dotknutého členského štátu.
26. Rozsudok Súdneho dvora C-806/18 zo 17.septembra 2020, ECLI:EU:C:2020:724
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a najmä jej článok 11, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že trest odňatia slobody možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má nelegálny pobyt a voči ktorému bolo konanie o návrate podľa tejto smernice ukončené, uložiť bez toho, aby dotknutá osoba skutočne opustila územie členských štátov, ak je trestne stíhané konanie definované ako nelegálny pobyt s vedomím o zákaze vstupu, ktorý bol uložený najmä z dôvodu, že dotknutá osoba má záznam v registri trestov alebo z dôvodu hrozby, ktorú predstavuje pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť, pod podmienkou, že trestne stíhané konanie nie je definované vzhľadom na porušenie tohto zákazu vstupu a že táto právna úprava je dostatočne dostupná, presná a predvídateľná, aby sa zabránilo akémukoľvek nebezpečenstvu svojvôle, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
27. Rozsudok Súdneho dvora C-706/18 z 20.novembra 2019, ECLI:EU:C:2019:993
Smernica Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej príslušné vnútroštátne orgány v prípade nevydania rozhodnutia v rámci lehoty šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti o zlúčenie rodiny musia žiadateľovi ex offo vydať povolenie na pobyt, a to bez toho, aby bolo predtým nevyhnutne konštatované, že tento žiadateľ skutočne spĺňa podmienky na pobyt v hostiteľskom členskom štáte v súlade s právom Únie.
28. Rozsudok Súdneho dvora C-519/18 z 12.decembra 2019, ECLI:EU:C:2019:1070
Článok 10 ods. 2 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát povolil zlúčenie rodiny pre sestru utečenca len vtedy, ak z dôvodu jej zdravotného stavu nie je schopná zabezpečiť svoje vlastné potreby, ak:
– je na jednej strane pri preskúmaní uvedenej práceneschopnosti zohľadnená osobitná situácia, v ktorej sa nachádzajú utečenci, a ide o individuálne posúdenie zohľadňujúce všetky relevantné skutočnosti, a
– na druhej strane možno tiež s prihliadnutím na osobitnú situáciu, v ktorej sa nachádzajú utečenci, a po individuálnom posúdení zohľadňujúcom všetky relevantné skutočnosti preukázať, že hmotnú podporu dotknutej osoby skutočne zabezpečuje utečenec alebo že utečenec sa javí byť rodinným príslušníkom, ktorý môže najlepšie zabezpečiť požadovanú hmotnú podporu.
29. Rozsudok Súdneho dvora C-406/18 z 19.marca 2020,ECLI:EU:C:2020:216
1. Článok 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá súdom priznáva len právomoc zrušiť rozhodnutia orgánov príslušných v oblasti medzinárodnej ochrany s vylúčením právomoci ich zmeniť. V prípade vrátenia spisu príslušnému správnemu orgánu je však potrebné, aby sa v krátkom čase prijalo nové rozhodnutie a aby bolo v súlade s posúdením obsiahnutým v rozsudku o zrušení. Ak navyše vnútroštátny súd po posúdení všetkých relevantných skutkových a právnych okolností predložených žiadateľom o medzinárodnú ochranu v plnom rozsahu a ex nunc zistí, že podľa kritérií stanovených v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany musí byť dotknutému žiadateľovi poskytnutá takáto ochrana z dôvodu, ktorý uviedol na podporu svojej žiadosti, ale správny orgán následne prijal opačné rozhodnutie bez toho, aby v tejto súvislosti preukázal, že sa objavili nové skutočnosti, ktoré opodstatňujú nové posúdenie potreby medzinárodnej ochrany dotknutého žiadateľa, tento súd musí v prípade, že mu vnútroštátne právo neposkytuje žiadny prostriedok, ktorý by mu umožnil vynútiť si rešpektovanie svojho rozsudku, zmeniť toto rozhodnutie, ktoré nie je v súlade s jeho predchádzajúcim rozsudkom, a nahradiť ho svojím vlastným rozhodnutím, pokiaľ ide o žiadosť o medzinárodnú ochranu, pričom podľa potreby neuplatní vnútroštátne právo, ktoré by mu zakazovalo postupovať týmto spôsobom.
2. Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa súdu rozhodujúcemu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu stanovuje lehota 60 dní na rozhodnutie, pod podmienkou, že tento súd môže v takejto lehote zabezpečiť účinné uplatňovanie hmotnoprávnych predpisov a procesných záruk, ktoré žiadateľovi priznáva právo Únie. V opačnom prípade je uvedený súd povinný neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu stanovujúcu lehotu na rozhodnutie a po uplynutí tejto lehoty vydať svoj rozsudok čo najskôr.
30. Rozsudok Súdneho dvora C-297/17,C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 z 19.marca 2019, ECLI:EU:C:2019:219
1. Článok 52 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu stanoviť okamžité uplatňovanie vnútroštátneho ustanovenia, ktorým sa preberá odsek 2 písm. a) článku 33 tejto smernice, na žiadosti o azyl, o ktorých ešte nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a ktoré boli podané pred 20. júlom 2015 a pred nadobudnutím účinnosti tohto vnútroštátneho ustanovenia. Tento článok 52 prvý pododsek s prihliadnutím najmä na uvedený článok 33, naopak, však bráni takémuto okamžitému uplatneniu v situácii, v ktorej tak žiadosť o azyl, ako aj dožiadanie o prijatie späť boli podané pred nadobudnutím účinnosti smernice 2013/32 a v súlade s článkom 49 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, v plnom rozsahu ešte patria do pôsobnosti nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov.
2. V takej situácii, o akú ide vo veciach C‑297/17, C‑318/17 a C‑319/17, sa má článok 33 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom zamietnuť žiadosť o azyl ako neprípustnú podľa odseku 2 písm. a) tohto článku 33 bez toho, aby tieto štáty museli prioritne uplatniť konania týkajúce sa prevzatia alebo prijatia späť upravené v nariadení č. 604/2013.
3. Článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby členský štát využil možnosť ponúkanú týmto ustanovením zamietnuť žiadosť o priznanie postavenia utečenca ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľovi už bola priznaná doplnková ochrana iným členským štátom, ak predvídateľné životné podmienky, ktorým bude uvedený žiadateľ vystavený ako osoba požívajúca doplnkovú ochranu v tomto inom členskom štáte, ho nevystavujú vážnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie. Okolnosť, že osoby požívajúce takúto doplnkovú ochranu nedostávajú v uvedenom členskom štáte nijaké peňažné dávky na pokrytie životných potrieb alebo takéto dávky síce dostávajú, no ich výška je oveľa nižšia než výška takýchto dávok v iných členských štátoch, avšak nezaobchádza sa s nimi v tomto ohľade inak ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, môže viesť k záveru, že tento žiadateľ v ňom bude vystavený takémuto riziku len v prípade, že by táto okolnosť mala za následok, že by sa tento žiadateľ vzhľadom na svoju mimoriadnu zraniteľnosť, nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu ocitol v situácii ťažkej materiálnej deprivácie.
Článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby členský štát využil túto istú možnosť v prípade, že azylové konanie v inom členskom štáte, ktorý priznal žiadateľovi doplnkovú ochranu, vedie bez skutočného posúdenia k systematickému zamietaniu priznávania postavenia utečenca žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorí spĺňajú podmienky stanovené v kapitolách II a III smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany.
31. Rozsudok Súdneho dvora C-381/18, C‑382/18 z 12.decembra 2019, ECLI:EU:C:2019:1072
1. Súdny dvor má na základe článku 267 ZFEÚ právomoc podať výklad článku 6 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny v situácii, v ktorej má súd rozhodnúť o žiadosti o vstup a pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý nevyužil svoje právo na voľný pohyb, ak bolo toto ustanovenie vyhlásené za priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na takúto situáciu na základe vnútroštátneho práva.
2. Článok 6 ods. 1 a 2 smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej môžu príslušné orgány z dôvodov verejného poriadku jednak zamietnuť žiadosť o vstup a pobyt podľa tejto smernice na základe odsúdenia v trestnom konaní, ku ktorému došlo v rámci skoršieho pobytu na území dotknutého členského štátu, a jednak odňať povolenie na pobyt podľa uvedenej smernice alebo odmietnuť jeho obnovenie, ak bol žiadateľovi uložený dostatočne prísny trest vzhľadom na dĺžku pobytu, pokiaľ sa táto prax uplatňuje len vtedy, keď sa trestný čin, ktorý je dôvodom predmetného odsúdenia v trestnom konaní, vyznačuje závažnosťou, ktorá je dostatočná na účely stanovenia, že je potrebné vylúčiť pobyt tohto žiadateľa, a tieto orgány vykonávajú individuálne posúdenie stanovené v článku 17 tej istej smernice, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
32. Rozsudok Súdneho dvora C-720/17 z 23.mája 2019, ECLI:EU:C:2019:448
Článok 19 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany v spojení s jej článkom 16 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát musí zrušiť doplnkovú ochranu, pokiaľ ju priznal, hoci neboli splnené predpoklady na jej priznanie, na základe skutočností, ktoré sa následne ukázali byť nesprávne, a hoci dotknutej osobe nemožno vytýkať, že uvedený členský štát pri tejto príležitosti uviedla do omylu.
33. Rozsudok Súdneho dvora C-713/17 z 21.novembra 2018, ECLI:EU:C:2018:929
1. Článok 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách na oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že utečencom s právom na pobyt na dobu určitú v členskom štáte sa priznávajú dávky sociálnej pomoci v nižšej výške než dávky poskytované štátnym príslušníkom tohto členského štátu a utečencom s právom na trvalý pobyt v uvedenom členskom štáte.
2. Utečenec sa môže na vnútroštátnych súdoch odvolávať na nezlučiteľnosť takej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, s článkom 29 ods. 1 smernice 2011/95 s cieľom zrušiť obmedzenie jeho práv, ktoré obsahuje táto právna úprava.
34. Rozsudok Súdneho dvora C-661/17 z 23.januára 2019, ECLI:EU:C:2019:53
1. Článok 17 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že členský štát určený za „zodpovedný“ v zmysle tohto nariadenia oznámil svoj zámer vystúpiť z Európskej únie podľa článku 50 ZEÚ, nezaväzuje členský štát, ktorý pristúpil k tomuto určeniu, aby sám preskúmal predmetnú žiadosť o ochranu na základe ustanovenia o práve vlastného uváženia upraveného v tomto článku 17 ods. 1.
2. Nariadenie č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá povinnosť, aby určenie zodpovedného členského štátu podľa kritérií definovaných týmto nariadením a uplatňovanie ustanovenia o práve vlastného uváženia stanoveného v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia zabezpečoval ten istý vnútroštátny orgán.
3. Článok 6 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že členskému štátu, ktorý na základe kritérií uvedených v tomto nariadení nie je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, neukladá povinnosť, aby zohľadnil najlepší záujem dieťaťa a sám preskúmal túto žiadosť na základe článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia.
4. Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá povinnosť stanoviť opravný prostriedok proti rozhodnutiu nevyužiť možnosť stanovenú v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, čo však nemá vplyv na skutočnosť, že toto rozhodnutie by mohlo byť napadnuté v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.
5. Článok 20 ods. 3 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, toto ustanovenie stanovuje domnienku, podľa ktorej je v najlepšom záujme dieťaťa posudzovať jeho situáciu neoddeliteľne od situácie jeho rodičov.
35. Rozsudok Súdneho dvora C-662/17 z 18. októbra 2018, ECLI:EU:C:2018:847
Článok 46 ods. 2 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že postavenie osoby s doplnkovou ochranou priznané právnou úpravou členského štátu, o akú ide vo veci samej, neposkytuje v zmysle tohto ustanovenia „tie isté práva a výhody, ako sú práva a výhody vyplývajúce z postavenia utečenca na základe práva Únie a vnútroštátneho práva“, takže súd tohto členského štátu nemôže opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu považujúcemu žiadosť za neopodstatnenú, pokiaľ ide o priznanie postavenia utečenca, ale poskytujúcemu doplnkovú ochranu z dôvodu nedostatočného záujmu zo strany žiadateľa na pokračovaní v konaní, zamietnuť ako neprípustný, ak sa preukáže, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy nie sú tieto práva a výhody, ktoré vyplývajú z týchto dvoch postavení medzinárodnej ochrany, skutočne totožné.
Takýto opravný prostriedok nemožno zamietnuť ako neprípustný, aj keď sa z hľadiska konkrétnej situácie žiadateľa zistí, že priznanie postavenia utečenca mu nebude môcť poskytnúť viac práv a výhod ako priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou, keďže žiadateľ neuplatňuje alebo ešte neuplatňuje práva, ktoré sa priznajú na základe postavenia utečenca, ale sa nepriznajú alebo sa priznajú len v menšej miere na základe postavenia osoby s doplnkovou ochranou.
36. Rozsudok Súdneho dvora C-582/17 a C‑583/17 z 2. apríla 2019, ECLI:EU:C:2019:280
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v prvom členskom štáte, potom opustil tento členský štát a následne podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v druhom členskom štáte:
– sa v zásade nemôže v rámci opravného prostriedku, ktorý podal na základe článku 27 ods. 1 tohto nariadenia v tomto druhom členskom štáte proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní, dovolávať kritéria zodpovednosti stanoveného v článku 9 uvedeného nariadenia,
– sa výnimočne môže v rámci takéhoto opravného prostriedku dovolávať tohto kritéria zodpovednosti v situácii, na ktorú sa vzťahuje článok 20 ods. 5 toho istého nariadenia, pokiaľ tento štátny príslušník tretej krajiny predložil príslušnému orgánu žiadajúceho členského štátu dôkazy, ktoré jasne preukazujú, že sa má považovať za členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti podľa uvedeného kritéria zodpovednosti.
37. Rozsudok Súdneho dvora C-517/17 zo 16.júla 2020, ECLI:EU:C:2020:579
Články 14 a 34 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej porušenie povinnosti poskytnúť žiadateľovi o medzinárodnú ochranu príležitosť na osobný pohovor pred prijatím rozhodnutia o neprípustnosti založeného na článku 33 ods. 2 písm. a) tejto smernice nemá za následok zrušenie tohto rozhodnutia a vrátenie veci rozhodujúcemu orgánu, pokiaľ táto právna úprava tomuto žiadateľovi neumožňuje v rámci konania o opravnom prostriedku proti takémuto rozhodnutiu vyjadriť osobne všetky svoje tvrdenia proti uvedenému rozhodnutiu pri vypočutí, ktoré by spĺňalo uplatniteľné základné podmienky a záruky uvedené v článku 15 uvedenej smernice, pričom tieto tvrdenia musia byť spôsobilé viesť k zmene rovnakého rozhodnutia.
38. Rozsudok Súdneho dvora C-444/17 z 19. marca 2019, ECLI:EU:C:2019:220
Článok 2 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 32 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na situáciu štátneho príslušníka tretej krajiny zadržaného v bezprostrednej blízkosti vnútornej hranice členského štátu, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, aj keď tento členský štát obnovil podľa článku 25 tohto kódexu kontrolu na tejto hranici z dôvodu závažného ohrozenia verejného poriadku alebo vnútornej bezpečnosti tohto členského štátu.
39. Rozsudok Súdneho dvora C-369/17 z 13. septembra 2018, ECLI:EU:C:2018:713
Článok 17 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, na základe ktorej sa žiadateľ o doplnkovú ochranu považuje za osobu, ktorá „sa dopustila závažného trestného činu“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorú možno vylúčiť z oprávnenia na túto ochranu len na základe trestu uloženého za daný trestný čin podľa práva tohto členského štátu. Príslušnému orgánu alebo súdu rozhodujúcemu o žiadosti o doplnkovú ochranu prislúcha posúdiť závažnosť dotknutého trestného činu tak, že v plnom rozsahu preskúma všetky okolnosti týkajúce sa dotknutého individuálneho prípadu.
V Bratislave, dňa 23.januára 2023
