Rímske právo

528 prečítaní

Z knihy Patrika Števíka: Zrodenie Európy

   Význam rímskeho práva pre európsku kultúru a civilizáciu je nedozerný. Ovplyvnilo vývoj európskeho práva natoľko, že dodnes sa vyučuje na všetkých právnických fakultách. Bez pochopenia rímskeho práva nie je možné v dostatočnej miere pochopiť európske právo v jeho hĺbke a jeho filozofiu. Oboznámením sa s princípmi rímskeho práva pochopíme odlišnosť ostatných svetových právnych systémov, ktoré stoja na iných zásadách ako rímskych. Rímske právo dalo Európe odlišné vnímanie práva a poriadku od toho, ktoré sa vyvinulo v ostatných kultúrnych okruhoch. Rimania dominantným spôsobom ovplyvnili najmä oblasť súkromného práva, ktoré v období Rímskej ríše dospelo k dokonalosti. Táto dokonalosť spočívala v organizácii súdnictva, v systéme zmlúv a žalôb, v precíznej terminológii a v zásadách, na ktorých rímske právo stálo. Vznik právnickej profesie je takisto plodom Rimanov.

     Rímske súkromné právo sa vyvinulo z obyčajového práva, v rámci ktorého sa postupne vytvorila sústava princípov. Tento súbor princípov bol časom spresňovaný a dostával právne formy. Idea rímskeho práva spočívala v tom, že predpokladalo vývoj, ale nemalo byť vystavované častým a neočakávaným zmenám a nemalo podliehať ľubovôli kohokoľvek. To vnieslo do života obyvateľov ríše väčšiu právnu istotu a schopnosť plánovať vlastný život na dlhšie obdobie.

     Prvá kodifikácia obyčajového práva bola prijatá v roku 450 pred Kr. Zákon dvanástich tabúľ stabilizoval a spresnil dovtedy platné obyčajové právo. Okrem obyčajového práva, ktoré získalo časom formu zákona, rozširovali obsahovú náplň rímskeho práva uznesenia senátu, ktoré mali v určitom období moc zákona. Na tvorbu práva v starovekom Ríme vplývali tiež nariadenia magistrátov (edictum), právna veda (iurisprudentia) a cisárske nariadenia, ktoré v období dominátu platili ako zákon.

     Najmä jurisprudencia sa zaslúžila o rozvoj rímskeho súkromného práva. Po pontifikálnej jurisprudencii, ktorá súvisela s náboženským zameraním rímskej spoločnosti a trvala do 3 st. pred Kr., prišla jurisprudencia laických právnikov. Títo na základe žiadosti o pomoc v právnych veciach poskytovali dotyčnému radu a na súde už vystupoval rečník schopný vec presadiť. Ak bol právnik zároveň aj brilantný rečník, nič mu nebránilo hájiť záujem aj na súde. Právnici často poskytovali dobrozdania. V neskoršom období začali vyvíjať literárnu odbornú činnosť. Písali komentáre k zákonom, teoretické spisy alebo učebnice. Tým sa začalo klasické obdobie rímskej právnej vedy.

     V období principátu začali významní právnici dostávať právo verejne udeľovať dobrozdania v mene cisára. Cisár Hadrianus zaviedol, že zhodné dobrozdania vybraných právnikov mali silu zákona. Principát priniesol aj vznik právnických smerov prokuliánov a sabiniánov, ktoré riešili niektoré právne otázky rozdielne. Mená ako Papinianus, Gaius, Ulpianus, Paulus či Modestinus sa stali pojmami aj v obdobiach po ich smrti. Úpadok právnej vedy od 3. storočia sa pokúsili riešiť cisári Theodosius II. a Valentinianus III. V roku 426 vydali citačný zákon, ktorým zriadili tzv. senát mŕtvych. Podľa tohto zákona bolo možné používať v právnej praxi len názory horeuvedených právnikov podľa určeného kľúča. Významné právnické školy existovali v Ríme, Alexandrii, Antiochii alebo v Konštantínopole. Citačný zákon ani ďalšie pokusy systematicky zozbierať poznatky prevažne o cisárskom práve nepriniesli želaný efekt oživenia rímskeho práva.

     Až cisár Iustinianus I. sa rozhodol urobiť niečo neuskutočniteľné – zhrnúť celé rímske cisárske aj jurisprudenčné právo. Úlohu hlavného koordinátora zveril osvedčenému právnikovi Tribonianovi. Prvou úlohou jeho tímu bolo vypracovať zbierku cisárskych nariadení, ktorú po dokončení nazvali Codex Iustinianus. Potom pristúpili k systematickému a komplexnému spracovaniu rímskeho práva, vytvoreného právnou vedou.

     Po troch rokoch prác bola zbierka hotová a dostala názov Digesta (všetko obsahujúca). Po jej uvedení do praxe sa prestali používať spisy jednotlivých právnikov a Iustinianus dokonca zakázal voľný výklad zbierky. Až jedna tretina Digesty pochádza z tvorby Domitia Ulpiana. Digesta zachytáva vývoj rímskej jurisprudencie od 1. st. pred Kr. až po Iustiniana. Digesta ovplyvňuje právnické myslenie do dnešných dní a poskytuje databázu riešení na mnohé problémy právnej praxe. Treťou časťou kodifikačnej činnosti bola učebnica práva Institutiones. Všetky tri zbierky nesú od 16. storočia spoločný názov Corpus iuris civilis.

     Právom (ius) Rimania nazývali právny poriadok, čiže súhrn právnych noriem (objektívne právo), ako aj oprávnenie jednotlivca na niečo (subjektívne právo). Objektívne právo rozdelili na verejné a súkromné. Verejné právo chápali ako súhrn predpisov, ktoré sa vzťahujú na štát a jeho majetok, a súkromné právo vzťahujúce sa na záujem jednotlivca. Toto rozdelenie ostalo až po dnešok. Súkromné právo Ulpianus rozdelil na občianske právo (ius civile), cudzinecké právo (ius gentium) a prirodzené právo (ius naturale). Občianske právo platilo iba pre rímskych občanov, cudzinecké právo pre spory iných ako Rimanov alebo pre spory Rimanov s cudzincami a prirodzené právo platilo pre všetkých ľudí bez rozdielu, dokonca aj pre zvieratá. Základnou paradigmou prirodzeného práva je to, čo od prírody spája, nie to, čo rozdeľuje. Základné princípy rímskeho práva boli: rovnosť pred zákonom, prezumpcia neviny, pri pochybnostiach v prospech obžalovaného a neznalosť zákona neospravedlňuje.

     Systém súdnej ochrany práv v Rímskej ríši výrazným spôsobom ovplyvnil dnešné súdnictvo. Aj v antickom Ríme riešili obyvatelia svoje spory najskôr svojpomocou. Intervencia štátnych orgánov do riešenia sporov medzi občanmi bola výsledkom dlhého obdobia. Štát sa spočiatku zameriaval hlavne na ochranu celoštátnych záujmov. Až pontifikálna jurisprudencia začala regulovať svojpomocné riešenie sporov v súkromnej oblasti.

     Pontifikovia boli náboženskými autoritami v spoločnosti a odporúčali žalobcovi spôsoby riešenia sporu, čím nepriamo posilňovali jeho pozíciu. Nie každý žalovaný bol ochotný podriadiť sa. Nespokojní žalobcovia sa začali postupne obracať na iné orgány štátnej moci, disponujúce väčšou donucovacou kompetenciou.

     V období Rímskej ríše rozoznávame tri systémy súdneho procesu, ktoré sa v určitých obdobiach vzájomne prelínali. Formulový proces dlho existoval popri legisakčnom, až ho nahradil. Rovnako bol formulový proces nahradený procesom kogničným, ktorý isté obdobie fungoval popri ňom. Legisakčný a formulový proces prebiehali v dvoch etapách. Magistrát zobral tvrdenia sporových strán na vedomie a buď sám rozhodol, alebo vec postúpil sudcovi. Ak žalovaný žalobe odporoval alebo vec ostala sporná, predložil vec súkromnému sudcovi, na ktorom sa sporové strany zhodli. V prípade, že sa zhodnúť nedokázali, bol im pridelený posledný sudca na zozname, ktorý im bol poskytnutý.

     Rozdiel medzi obidvomi procesmi spočíval v tom, že vo formulovom procese hral magistrát aktívnejšiu úlohu. Mohol so stranami diskutovať, vymedziť v spolupráci s nimi predmet a rozsah sporu a až potom vec predložil sudcovi. Ďalšou výhodou formulového procesu oproti legisakčnému bolo, že formulový proces sa sprístupnil nielen rímskym občanom, ale aj cudzincom. Magistrátnu funkciu v sporoch plnili najmä prétori a miestodržitelia, ktorí súdnu agendu vybavovali často prostredníctvom poverených osôb. Súkromnú zložku súdneho procesu tvorili sudcovia, ktorí však nemuseli mať právnické schopnosti.

     Rímski právnici sa stávali sudcami len veľmi zriedka. Častejšie vystupovali v úlohe poradcov sudcu. Právna ochrana v legisakčnom a formulovom procese bola v zásade bezplatná, lebo ako orgány sporu vystupovali osoby s určitým spoločenským postavením, pre ktoré bola táto funkcia otázkou cti a prestíže. Obmedzené kompetencie magistráta a sudcu a upadajúca autorita magistrátov spôsobili, že do popredia sa dostala nová forma súdneho procesu.

     Kogničný proces bol založený na zásade administratívneho konania. Nedelil sa na dve štádiá, ale od začiatku až do konca prebiehal pred orgánom na to určeným. Úradník-sudca viedol celý spor so súčinnosťou sporových strán. Sudca poskytoval súčinnosť už pri predvolaní žalovaného. Ak sa žalovaný nedostavil na súd, hoci bol riadne predvolaný, súd žalobe vyhovel. Rozsudok bol vyhlasovaný ústne a vypracovávaný písomne. Proti rozsudku bolo prípustné odvolanie a exekúciu povoľoval sudca, ktorý vo veci rozhodol. Kogničný proces sa stal základom a inšpiráciou pre civilné procesné poriadky v novodobej Európe.

Pridaj komentár

Your email address will not be published.

Predošlý článok

Pripomienky k návrhu novely Trestného poriadku

Ďalší článok

Tlačové komuniké č. 71/21

Latest from Články

Tlačové vyhlásenie

Sudnamoc.sk:  Schválená súdna mapa naráža na problémy praktickej implementácie Prvého januára 2023 vstúpia do účinnosti zákony