Rímsky unikát Bratislava

46 prečítaní

Patrik Števík, sudca Okresného súdu Bratislava II.

Výbor svetového dedičstva na svojom zasadnutí rozhodol, že do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pribudli dňa 30. júla 2021 dva rímske vojenské tábory (kastely) nachádzajúce sa na Slovensku. Okrem známej Gerulaty v Rusovciach bol do zoznamu zapísaný aj kastel Kelemantia v Iži neďaleko Komárna, kde nedávno archeológovia urobili unikátny objav v podobe pozostatkov rímskeho mosta cez rieku Dunaj. Tento objav podporuje záver, že je nesprávne nazývať celé územie Slovenskej republiky barbarikom a otázkou iba ostáva, do akej miery a v akom rozsahu územie dnešného Slovenska participovalo na záujmoch Rímskej ríše. V prípade Slovenska ide o ôsmy zápis v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

V 1. st. pred Kr., v období okolo roku 40, sa v priestore dnešnej Bratislavy vytvorilo mocenské vákuum. Ríša dáckeho kráľa Burebistu, ktorá siahala až k dnešnej Bratislave, sa po jeho smrti v roku 44 pred Kr. rozpadla a Dákovia sa stiahli do oblastí súčasného stredného a východného Slovenska, kde sa časť z nich usadila. Keltskí Bójovia, ktorých Dákovia porazili okolo roku 59 pred Kr. likvidačným spôsobom (podľa tvrdení starovekých historikov Strabóna a Plinia st.), síce na území dnešnej Bratislavy žili naďalej, ale bez reálneho mocenského vplyvu.

    Keltskí Norikovia boli v tomto období spojencami Ríma a Regnum Noricum sa končilo Viedenskou panvou. Bratislava bola teda mimo sféry mocenského vplyvu Norikov. Germánske kmene Kvádov sa začali na našom území etablovať až okolo roku 10 pred Kr. a Rimania už boli s najväčšou pravdepodobnosťou okolo roku 40 pred Kr. pri dnešnej Bratislave. Práve vďaka tomuto mocenskému vákuu mohli Rimania využiť ponúknutú možnosť a dostať sa až k Dunaju. Neexistujúca mocenská protiváha im umožnila prekročiť Dunaj a postaviť na mieste Bratislavského oppida svoje sídlo. Tento fakt umocňuje aj strategická poloha hradného vrchu, ktorý ležal priamo nad jednou z vetiev frekventovanej jantárovej cesty.

    Nie je žiaden dôvod myslieť si, že Rimania sa pozerali z pravej strany Dunaja na toto strategické miesto a neobsadili ho, keď v tomto priestore nemali súpera. Tento záver podporujú aj archeologické nálezy nájdené na bratislavskom hradnom vrchu, na ktorom sa našla rímska architektúra pochádzajúca z 1. st. pred Kr. Na hradnom vrchu sa v roku 2008 našli viaceré pozostatky rímskej architektúry z uvedeného obdobia: rímska mozaiková dlažba impozantných rozmerov, zvyšky základov rímskej siene s ôsmimi dvojicami pilierov, 16,5 metra dlhý rímsky opevňovací múr a množstvo ďalších menších nálezov.

    Niektorí historici síce vyslovili názor, že Rimania stavali pre keltskú aristokraciu, no v širších súvislostiach tento názor neobstojí. Rimania boli už vtedy veľmoc a svoje stavby nestavali a rímsku architektúru neposkytovali kadekomu a pre nič za nič. Robili tak len vtedy, ak cítili ohrozenie, alebo keď z toho mohli mať úžitok. Neviem si predstaviť, ako by rímski remeselníci mohli bez vedomia rímskych úradov vyvážať Rím do barbarika. A v období okolo roku 40 pred Kr. Rimania nemali dôvod stavať pre Keltov na Bratislavskej akropole. Bójovia žijúci v priestore dnešnej Bratislavy už neboli pre Rimanov reálnym nebezpečenstvom a mocenská aktivita Norikov preukázaná nebola. Norikum sa končilo Viedenskou panvou a svoje hlavné mesto mali od dnešnej Bratislavy ďaleko.

    Aj keby územie dnešnej Bratislavy na určité obdobie obsadili, nemali dôvod, aby tu na okraji sféry svojho vplyvu začínali nejaké veľké projekty, uvedomujúc si postup Rimanov k Dunaju. Poklad keltských mincí, ktorý sa našiel na hradnom vrchu a ktorý je základným argumentom zástancov teórie, že Rimania stavali pre Keltov, nedokazuje existenciu bohatého norického sídla. Poklad mincí je súbor hnuteľných vecí a ten sa mohol dostať na hradnú akropolu v ktoromkoľvek období.

    Je vylúčené, aby nájdená rímska architektúra pochádzala z prelomu 2. a 1. storočia pred Kr. do roku 60, keď keltské oppidum v Bratislave prežívalo svoj vrchol. V tomto období Rimania nemohli stavať pre seba, lebo vtedy ešte neboli pri Bratislave a územie severne za Dunajom im bolo známe iba pod názvom Hercynský les. Navyše nemali ešte konkrétnu predstavu o svojej sfére vplyvu v tomto kraji. Nemohli teda stavať ani pre bójskych Keltov, ktorí v tom čase zažívali vrchol svojej moci – neboli pre Rimanov priamym súperom.

    Udalosti okolo roku 59 pred Kr. som už spomínal.

    Dácky kráľ Burebista porazil keltských Bójov a ich spojencov Tauriskov vedených Kritosirom a zničil ich panstvo, čím Bójovia stratili reálnu moc aj nad územím vtedajšej Bratislavy. Treba zároveň dodať, že Burebistova ríša, hlavne na mimodáckych okrajoch ríše, nepredstavovala silný centralizovaný mocenský útvar. Závislosť od Burebistu sa prejavovala v zahraničnej politike, pri platení poplatkov a v poskytovaní vojakov. Pravdepodobne aj preto porazení Kelti ostali žiť na území dnešnej Bratislavy, ale bez mocenského vplyvu. Aktívne pôsobenie Dákov na území dnešnej Bratislavy doteraz nebolo preukázané. Rimania teda nemohli reálne stavať ani pre Dákov.

    V čase, keď sa už schyľovalo k zrážke Iulia Caesara a Burebistu, boli obaja v roku 44 pred Kr. zavraždení (paradoxne z tých istých dôvodov) a cesta k bratislavskej časti Dunaja sa pre Rimanov otvorila dokorán. Z východu pominula hrozba Dákov, na západe bolo spriaznené poloromanizované Regnum Noricum, zo severu ešte Germáni nedorazili a na juhu stáli Rimania pred bránami súčasnej Bratislavy. Prekročili Dunaj, vkročili na územie dnešnej Bratislavy a postavili okolo roku 40 pred Kr. medzi zdecimovanými Keltmi najstaršie rímske sídlo na strednom toku Dunaja.

    Že sa o tejto dejinnej udalosti nezachovala žiadna písomná zmienka?

    Tak ako všetky staroveké národy, aj Rimania si potrpeli na zaznamenávanie najmä vojenských udalostí. Preto o vojenských výpravách Marca Vinicia proti novej vlne dáckych útokov tesne pred zmenou letopočtov a Tiberiovho ťaženia proti Marobudovi tesne po zmene letopočtov, pri ktorých obaja prekročili Dunaj, písomné pramene nemlčia. Obsadenie územia dnešnej Bratislavy Rimanmi sa udialo bez boja, lebo nebolo s kým bojovať. Nápis z Tuscula pochádzajúci z roku 10 pred Kr., na ktorom sa spomína výprava Marca Vinicia, nám prezrádza dôležitú okolnosť: Marcus Vinicius svojou úspešnou vojenskou výpravou, pri ktorej ako prvý prekročil Dunaj, priviedol porazených späť do područia Augusta a rímskeho národa.

    Ak má byť tento nápis dôkazom, že Rimania prvýkrát prekročili Dunaj a vstúpili na územie Slovenska, tak potom musí byť aj dôkazom, že už pred rokom 10 pred Kr. bolo územie Slovenska – alebo jeho časť – pod rímskym vplyvom. Je viac ako pravdepodobné, že tvrdenie z nápisu, že Marcus Vinicius ako prvý prenikol za Dunaj, si treba vykladať ako prvú vojenskú kampaň za Dunajom.

    Teda nie v Budapešti, v ktorej sa našlo známe Aquincum, nie v rakúskom Carnunte, v niekdajšom hlavnom meste provincie Pannonia, ba ani nie vo Viedni, ktorá doteraz držala primát vďaka Vindobone, založenej v roku 15 pred Kr., ale v Bratislave stálo najstaršie rímske sídlo na strednom toku Dunaja, založené pravdepodobne už okolo roku 40 pred Kr.

    Oblasť Bratislavy bola dôležitou križovatkou dvoch veľkých starovekých obchodných ciest (Jantárovej cestyDunajskej cesty). Na území Bratislavy existovali tri významné rímske urbanizačné projekty. Najstarší bol už spomínaný na hradnej akropole, pochádzajúci z 1. st. pred Kr. Išlo o rímske sídlo pravdepodobne vojensko-obchodného charakteru. Ďalším bol kastel Gerulata s priľahlou civilnou osadou vicus a rímske sídlo existovalo aj v Devíne, kde sa z rímskych čias našiel najstarší kresťanský kostol severne od Dunaja (4. st.).

    Početné rímske pamiatky objavili aj v bratislavskom Starom Meste. Podľa rakúskeho historika Aloisa Stuppnera sú rímske nálezy na Devíne dôkazom, že rímska posádka tam bola už v posledných desaťročiach pred Kr. A slovenský historik Titus Kolník bol názoru, že sotva možno pripustiť, že by tak strategické miesto ako hradný vrch v Bratislave, zostalo Rimanmi nekontrolované. Nemecký humanistický historik Johannes Aventinus spomína rímsku hraničnú pevnosť Pisonium na mieste dnešnej Bratislavy a nie je dôvod o tom pochybovať. Nieslo rímske sídlo v Bratislave názov Pisonium už od svojho vzniku (okolo roku 40 pred Kr.), alebo sa na Pisonium premenovalo až neskôr? Zahrňovalo iba rímsku Bratislavu alebo aj rímsky Devín?

    Na našom území sa na prelome letopočtov etablovali germánske kmene. Rimania ich napriek viacerým konfliktom držali na dištanc účinnými prostriedkami, akými boli najmä klientske kráľovstvá a ich králi Vannius, Vangio, Sido, neznámy rex quadis datus, Furtius a mnohí ďalší známi aj neznámi, a udržiavanie limitného pásma.

    Integrálnou súčasťou Rímskej ríše bola nielen dnešná Bratislava, ale aj časť územia južného Slovenska nachádzajúca sa na ľavom brehu Dunaja. Na našom území existovali rôzne stupne účasti na záujmoch Rímskej ríše. Limitné pásmo na ľavom brehu rieky Dunaj bolo územie s plnoprávnou participáciou na impériu. Oblasti mimo limitného pásma boli v jednotlivých obdobiach územia s väčším alebo menším vplyvom Ríma.

    Napríklad rímsky historik Cassius Dio uvádza, že za čias markomanských vojen prenikli rímske vojská hlboko do vnútrozemia dnešného Slovenska a zakladali tam vojenské tábory s 20 000 vojakmi. Neboli to tábory na niekoľko dní. Boli to tábory so všetkým komfortom pre posádku vrátane kúpeľov. Pravdivosť týchto slov potvrdzujú objavené rímske vojenské tábory v Mušove a Olomouci na Morave, ktorá mala podobný osud. Aj na Slovensku sa našli hlboko vo vnútrozemí rímske objekty v Stupave, Cíferi či Milanovciach. Nápis na trenčianskej skale je dôkazom nielen rímskeho vplyvu, ale aj rímskej prítomnosti. A sám cisár Marcus Aurelius uviedol vo svojom filozofickom diele Myšlienky k sebe, že prvú kapitolu písal pri Hrone (najpravdepodobnejšie v okolí Šároviec).

    Známe sú i ďalšie rímske kamenné pamiatky z rôznych období, ako je napríklad kenotaf centuriona Quinta Atilia Prima v Boldogu. V obci Virt pri Komárne bol nájdený rímsky míľnik z 3. storočia, ktorý nám oznamuje, že rímsky cisár Gordianus dal obnoviť cesty a mosty 5 míľ od Brigetionu. Pri konverzii rímskych míľ na kilometre a pri vzdialenosti obce Virt od časti Komáromu Szőny, kde stálo Brigetio, je nesporné, že míľnik sa našiel na mieste, kde ho osadili Rimania. Rovnako ako míľnik, ktorého kópia stojí v Podunajských Biskupiciach v Bratislave. Ten bol osadený za vlády cisára Alexandra Severa tiež v 3. storočí a informuje, že stojí vo vzdialenosti 16 míľ od Carnunta, čo zodpovedá skutočnosti. Prečo by teda Rimania stavali časti infraštruktúry na území, ktoré by nepovažovali za svoje? Toto všetko sú dostatočné dôkazy pre záver, že limitné pásmo na ľavom brehu Dunaja Rimania považovali za súčasť svojej ríše.

    Všetko nasvedčuje tomu, že dotknuté územie dnešného Slovenska bolo pripravované na vytvorenie novej rímskej provincie Markomania, resp. Sarmatia. Po smrti cisára Marca Aurelia jeho syn Commodus nepokračoval vo vojnách s Germánmi a s de facto porazeným protivníkom uzavrel mier, ktorý zaväzoval Rimanov stiahnuť sa zo všetkých oblastí za hranicou 7,5 kilometrov od ľavého brehu Dunaja. Táto skutočnosť dokazuje, že fortifikačný systém limes Romanus nebol hranicou impéria, ale iba istotou, keď zlyhajú všetky ostatné prostriedky na udržanie rímskeho vplyvu na sever od Dunaja.

    Ako príklad sa nám núka Hadriánov val v Británii a neskôr severnejšie postavený Antonínov val. Limes Romanus netvorili rímske oporné body iba na pravom brehu Dunaja, ale v spojení s nimi aj na ľavom brehu, ktorý potrebovali mať Rimania neustále pod kontrolou. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj publikácia belgického historika Joëla Koteka L’Europe et ses villes-frontières, v ktorej uvádza, že Bratislava tvorila rímsky oporný bod Pisonium a bola súčasťou limes Romanus.

Vyzývam slovenských historikov, aby otvorili problematiku postavenia územia dnešného Slovenska v čase existencie Rímskej ríše a prehodnotili zaužívané postupy a postoje v komplexnosti archeologických nálezov a historických súvislostí. Lebo iba sebavedomý národ sa dokáže prihlásiť k tomu, čo mu prirodzene patrí až do momentu, kým sa nepreukáže opak.

Pridaj komentár

Your email address will not be published.

Predošlý článok

TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č.102/22

Ďalší článok

TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č.105/22

Latest from Články

Tlačové vyhlásenie

Sudnamoc.sk:  Schválená súdna mapa naráža na problémy praktickej implementácie Prvého januára 2023 vstúpia do účinnosti zákony