JUDr. Juraj Sopoliga, člen Súdnej rady zvolený sudcami 2002-2012, čestný prezident Združenia sudcov Slovenska
Člen vlády skladá do rúk prezidenta Slovenskej republikysľub (čl. 112 ústavy), v ktorom je uvedené aj to, že „budem zachovávať ústavu a ostatné zákony…“
V tejto časti ide o text zhodný s textom ústavného sľubu poslanca národnej rady (čl. 75 ods. 1 ústavy) a obsahovo zhodný so sľubom prezidenta republiky (čl. 104 ods. 1 ústavy).
Inštitút sľubu ústavných činiteľov je významným konektorom (rekurzom) k extralegálnym hodnotám cti a slušnosti, ako to zvýraznil T. Sobek textom „vlastne i moderné ústavy ťažia z toho, že záväznosť sľubu je normatívne fundamentálnejšia, než záväznosť zákona“ (in PL.ÚS 4/2012). Ústavný sľub ústavných činiteľov znamená, že musia konať v zmysle sľubu, ktorý je ústavným príkazom, resp. ich záväzkom (II.ÚS 61/96, III.ÚS 571/2014).
Všetky orgány verejnej moci sú povinné striktne dodržiavať aj judikatúru ústavného súdu. Nerešpektovanie ústavy a jej všeobecne záväznej interpretácie uvedenej v konaní podľa čl. 128 ústavy (výklad ústavy), ale i kľúčových častí odôvodnenia rozhodnutia v konaniach podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (súlad zákonov i všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou) preukazuje minimálne existenciu prvkov svojvôle (resp. svojvoľné konanie) orgánu verejnej moci, pričom zákaz svojvôle je jeden z princípov právneho štátu garantovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015).
V relácii Rádia Expres dňa 4.11.2021 (o súdnej mape) na otázku redaktora (Branislav Závodský) „lebo ja by som sa pýtal tak úplne priamo, že či skorumpovaní sa obávajú a bránia tomu“ ministerka spravodlivosti M. Kolíková odpovedala „no tak samozrejme, že určite aj tí sa bránia, pretože už ten spôsob korupcie bude o to zložitejší …“.
Zo znenia výroku (odpovede) je zrejmé stotožnenie sa ministerky s redaktorom rozhlasu, že sa aj skorumpovaní sudcovia obávajú súdnej mapy a bránia sa tomu.
Slovo „samozrejme“ (časť výroku ministerky) významovo jednoznačne znamená „prirodzene, pravda, zaiste“ (viď Malý synonymický slovník, SNP – 1988).
Označenie časti sudcov (kritikou súdnej mapy) na základe vecnej oponentúry za skorumpovaných sudcov v čase, keď minimálny počet sudcov je trestne stíhaných, ale nie sú právoplatne odsúdení, preukazuje hrubé porušenie ústavného princípu prezumpcie neviny ministerkou spravodlivosti (vyslovila vinu stíhaných sudcov). Nemožno pritom prehliadať, že stíhaní sudcovia sa k návrhu súdnej mapy nevyjadrili, čo je zrejmé z pripomienkového konania.
Nerešpektuje sa zásada, že v demokratickom štáte jednoznačne platí, že súdna moc nemôže (nesmie) doplácať na populizmus a účelové kalkulácie aktérov politického zápasu (napr. PL.ÚS 27/2015).
Takéto nepravdivé a súčasne protiústavné tvrdenie (hodnotiaci úsudok) je nespochybniteľné hrubým osočovaním, ktorý zasahuje do občianskej a profesionálnej cti sudcov (zásah do práva na ochranu osobnosti – čl. 19 ústavy).
Pri zásahu do osobnej cti platí princíp, že zodpovednosť za zásah do ochrany osobnosti sa nemôže nikdy vylúčiť dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu a preukázanie tvrdených skutočností samotným kritikom platí ako európsky ústavný štandard (ÚS ČR I.ÚS 453/03, Zborník III., str. 177, 194, NS ČR 28Cdo 662/2002).
Pre hanlivú (difamačnú) povahu určitého tvrdenia sa zároveň nevyžaduje, aby bolo všeobecne chápané ako hanlivé, ale stačí, ak tvrdenie môže mať účinok len u určitej skupine ľudí, t.j. podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých došlo k tvrdeniu (napr. NS ČR – 30Cdo 4613/2007).
V rámci ústavnej úpravypolitických práv (čl. 26 – 32 ústavy) je zakotvenie ústavnej garancie slobody prejavu (čl. 26 ods. 1, 2) pri súčasnej úprave ústavného obmedzenia slobody prejavu (čl. 26 ods. 4 ústavy).
Obsahovo zhodnú úpravu má Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru) Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach (čl. 19 ods. 2, 3) a Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 4). Sloboda prejavu a vyjadrenia vlastných názorov (čl. 26 ods. 1, 2) ako pojem ústavoprávny pri svojej aplikácii na konkrétny skutkový základ podlieha obvyklým zásadám a pravidlám právnej interpretácie (III.ÚS 359/96-ÚS ČR).
Sloboda spočíva v tom, že človek môže robiť všetko, čo inému neškodí a prejav je správanie človeka, ktorým sa vyjadruje názor, postoj človeka aj k minulým udalostiam.
V zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy obmedzuje sa sloboda prejavu i v záujme ochrany mravnosti, pričom nemravným správaním je uvádzanie nepravdivých (pravdu skresľujúcich) informácií, keďže nepochybne klamstvo sa vždy považuje za nemorálne (nemravné). Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatoval, že „nenachádza presvedčivý dôvod, pre ktorý by šírenie nepravdivých informácií malo požívať ústavnú ochranu“ (PL.ÚS 12/09). Keďže sloboda prejavu so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, podlieha podmienkam a obmedzeniam, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov (II.ÚS 209/08).
Na základe ústavnej úpravy čl. 154c ods. 1 je zrejmé, že súčasťou nášho právneho poriadku pri jeho interpretácii a aplikácii je aj medzinárodný Dohovoro ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor), ktorý podľa čl. 10 ods. 2 upravuje možnosť obmedzenia slobody prejavu aj z iných (ďalších) dôvodov než čl. 26 ods. 4 ústavy, ktorým je aj „zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci“. Zhodná je ústavná úprava s úpravou Dohovoru, že sloboda prejavu sa obmedzuje i v záujme ochrany povesti alebo práv iných osôb.
Keďže Dohovor v čl. 10 ods. 2 výslovne uvádza, ako dôvod na obmedzenie slobody prejavu, aj zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci, v zmysle čl. 154c ústavy je zrejmé, že je súčasťou nášho právneho poriadku uvedené kritérium, keďže v každom právnom štáte je vo verejnom záujme zachovanie autority súdnej moci, ako nevyhnutého prvku efektívneho pôsobenia súdov.
Z judikatúry vyplýva, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, preto ústavný súd prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim vydanú Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), ktorý má výlučnú právomoc na všetky otázky výkladu a aplikácie Dohovoru a jeho protokolov (napr. PL.ÚS 25/01, I. ÚS 5/02, PL.ÚS 5/93, I.ÚS 13/2000, PL.ÚS 15/98).
ESĽP v rámci rozsiahlej judikatúry riešil aj otázku zachovania autority súdnej moci ako dôvodu na obmedzenia slobody prejavu (napríklad Case of The SundayTimes v. The UnitedKingdom. Séria A, 1979, č. 30.; Case of Prager and Oberschlick v. Austria. Séria A, 1995, Č. 313, s. 17, § 34, s. 19, § 38).
Z týchto judikátov vyplýva, že: “ … predmetom ochrany pred neopodstatnenou kritikoupri uplatnení čl. 10 Dohovoru nie je celá súdna moc vo všetkých predstaviteľných aspektoch jej organizácie a činnosti, ale iba autorita súdnej moci, najmä v súvislosti s rozhodovacou činnosťou súdov … pozornosť treba venovať aj osobitnej úlohe súdnictva v spoločnosti. Ako záruka spravodlivosti, ako základná hodnota v právnom štáte, súdnictvo musí, ak má úspešne vykonávať svoje povinnosti, požívať dôveru verejnosti. Preto sa môže ukázať, že treba ochraňovať takúto dôverupred deštruktívnymi útokmi, ktoré sú vo svojej podstate neodôvodnenéalebo ak zmyslom akejkoľvek formy vyjadrenia je urážanie súdu alebo členov súdu, primeraný trest v zásade nie je porušením čl. 10 ods. 2 Dohovoru“.
ESĽP zdôraznil, že čl. 10 Dohovoru nezaručuje úplne neobmedzenú slobodu prejavu a to dokonca ani vtedy, keď ide o spracovanie otázok vážneho verejného záujmu, preto nepodložené obvinenie nezakladá príspevok k formovaniu verejného záujmu, ktorý by bol hodný ochrany v demokratickej spoločnosti (Case of Barford v. Denmark – séria A, 1989, čl. 149, § 31).
Z obsahu slobody prejavu vyplýva, že sa skladá z dvoch prvkov rozdielneho právneho významu, takže platí rozlišovanie medzi faktami (skutkové tvrdenie) a hodnotiacim úsudkom (vyjadruje subjektívny postoj hodnotiteľa).
Existencia faktov (skutkových tvrdení) sa musí preukázať autorom tvrdenia. Hodnotiaci úsudok, vzhľadom na svoj subjektívny charakter, vylučuje dôkaz pravdy, ale musí vychádzať z dostatočného faktického základu (IV.ÚS 302/2010).
Ak ale ide o vyslovenie špecifického názoru (úsudku), t.j. právneho názoru, nie je možné prehliadať, že primeranosť vysloveného názoru je možné skúmať, dokonca je nutné ho testovať, pričom je potrebné prihliadať k vtedajšiemu funkčnému postaveniu autora vyjadrenia …. Občan demokratického právneho štátu od ústavných činiteľov úplne prirodzene očakáva pravdivé informácie a ďalej očakáva, že ústavní činitelia bude zachovávať jednoznačný rešpekt k jednotlivým osobám – členom občianskej spoločnosti. Uvedený princíp je východiskom, od ktorého sa odvíja samotná idea demokratického právneho štátu. Uvádzaný a právom očakávaný rešpekt samozrejme úplne vylučuje difamáciu jednotlivcov štátnou mocou, ktorých reprezentantmi sú ústavní činitelia. Omyly v právnom hodnotení skutku sú v prípade ústavného činiteľa veľmi ťažko tolerovateľné (nález ÚS ČR I.ÚS 1586/09).
Z judikatúry vyplýva, že „… pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto takéto informácie šíri považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne bez toho, aby sa staral, či je pravdivá alebo nie“ (nález ÚS ČR I.ÚS 453/03, IV.ÚS 302/2010).
Spravidla pri prejave dochádza aj k zásahu do osobnej cti občana, preto sa rieši stret aplikácie ústavného práva na slobodu prejavu, ktoré je limitované čl. 26 ods.4 ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru, s ústavnými právami človeka na ochranu osobnosti (zásah do súkromia – čl. 16,19 ústavy, čl. 8 Dohovoru). Účelom práva na súkromie je ochrana jednotlivca pred neoprávnenými zásahmi orgánov verejnej moci do súkromia.
Právo naochranu osobnosti nemožno pritom odňať ani osobám verejného záujmu, keďže ich postavenie, ako verejných činiteľov, ich nevylučuje z možnosti uplatňovania občianskoprávnej prípadne trestnoprávnej ochrany osobnosti.
Ak nemá ústavný činiteľ svoje tvrdenia faktov dôkladne preverené čo do pravdivosti, nie je oprávnený ich zverejniť. Tieto východiská platia tým skôr v prípade tvrdenia faktov, ktoré hroziadifamovaním jednotlivých osôb, aj keď tieto vystupujú vo veciach verejných.
Bez dodržiavania tejto základnej náležitosti nemôže fungovať žiaden štát, ktorý má byť
považovaný za demokratický a právny. Difamácia jednotlivcov predstaviteľmi štátnej moci a z nej vyplývajúca dezinformácia všetkých členov spoločnosti je naopak technikou dobre
známou totalitným režimom. Preto aj skúsenosť z obdobia pred rokom 1989 prikazuje, že je
potrebné veľmi dôsledne trvať na dodržiavaní vyššie uvedených princípov.
Súčasne sa musí dôsledne rešpektovať, že demokracianie je formou vlády iba pre politické strany a politické hnutia. Popretie základných práv a slobôd občanov v mene záujmov politických strán a hnutí je preto zároveň popretím demokracie (PL.ÚS 15/98).
Ústava i Občiansky zákonník poskytuje ochranu proti zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jeho postavenia v spoločnosti, v rodine, na pracovisku, odborných kruhoch, na verejnosti i vo verejných funkciách. Ochrana je založená na objektívne zodpovednostnom princípe. Pre úspešné uplatnenie na ochranu práva je preto postačujúce zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ, takže sa nevyžaduje vyvolávanie následkov (napr. Zborník III. str. 176).
Ochrana sa teda poskytuje najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení (napr. nepravdivé a znižujúce tvrdenie o morálnom profile občana, o jeho vlastnostiach, zmýšľaní, správaní sa), ku ktorému môže dôjsť aj prostredníctvom médií. Do občianskej cti fyzickej osoby je zároveň možné neoprávnene zasiahnuť aj neprípustnými hodnotiacimi úsudkami o osobe, či konaní občana. Je možné konštatovať, že ak vyslovený názor vybočí z medzí pravidiel slušnosti uznávaných všeobecne v demokratickej spoločnosti, stráca charakter korektného stanoviska a spravidla sa musí ocitnúť mimo ochrany v rámci slobody prejavu (viď nález Ústavného súdu ČR č. 95).
O vecnú kritiku nejde predovšetkým tam, kde kritika vychádza z nepravdivých
podkladov a ktorá z týchto nepravdivých podkladov vyvodzuje vlastné hodnotiace úsudky. V takýchto prípadoch, ak je utvorený znevažujúci hodnotiaci úsudok, nie je možné už z tohto dôvodu považovať kritiku za prípustnú. Ak kritike v konkrétnom prípade chýba právnaprípustnosť, netreba uprednostňovať právo na kritiku pred právom na ochranu osobnosti fyzickej osoby (NS ČR 30Cdo 2033/2009).
Pri prekročení dovolených limitov prípustnej kritiky u sudcov, by táto kritika mohla
negatívne vplývať aj na prijímanie všetkých (mnohých) rozhodnutí súdov očami širšej, nielen dotknutej verejnosti (II. ÚS 261/06).
Z ústavnej úpravy čl. 50 ods.2 ústavy vyplýva právo na prezumpciu neviny.
Ústavný súd judikoval, že prezumpcia neviny sa neobmedzuje len na trestné konanie, v ktoromsa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má aj širší dosah. Preto žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných činiteľov) nie je oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (platí právna fikcia o nevine). Inak povedané, sa prezumpcia neviny mimo trestného konania zaručuje v rámci zásad implikovaných v úprave čl. 1 ods.1 Ústavy SR o právnom štáte (má širší dosah).
Povinnosť‚ rešpektovať prezumpciu neviny obvinenej osoby sa preto na národnú radu vzťahuje v rovnakejmiere ako na ktorýkoľvek iný štátny orgán (porovnaj PL.ÚS 12/98, l. ÚS 54/2001).
Nevhodné sú teda výroky, ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu viny trestne stíhanej osoby, najmä pokiaľ by podnietili verejnosť uveriť, že trestná stíhaná osoba je vinná a prejudikoval by hodnotenie faktov kompetentným súdom (napr. PL.ÚS 12/98, I.ÚS 54/2001, III.ÚS 83/01, III.ÚS 116/01).
Uvedené právne názory ústavného súdu sú pritom v plnom rozsahu v súlade s rozhodovacou činnosťou ESĽP, podľa ktorého tiež je treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia, ktoré sú prijateľné (právne nezávadné).
Z uvedených skutočností vyplýva záver, že ak je neprípustné porušovať ústavný princíp prezumpcie neviny voči trestne stíhaným osobám (podľa čl. 50 ods. 2 ústavy), nie je prípustné akceptovať v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, v dôsledku širšieho dosahu prezumpcie neviny v ostatných právnych vzťahoch, verejne prezentovaný názor (verbálny prejav) ústavným činiteľom (ministrom, poslancom národnej rady), ktorý vyjadruje názor, že osoba trestne nestíhaná je vinná zo spáchania trestného činu (napr. korupcie).
Takýto názor (prejav), vo vzťahu k trestne nestíhaným sudcom spĺňa všetky kritériá nielen zásahu do občianskej cti sudcu, ale súčasne aj deštruktívneho útoku na autoritu súdnej moci, ktorá musí požívať dôveru verejnosti, ak má úspešne vykonávať svoje povinnosti garanta spravodlivosti, ktorá je základnou hodnotou v demokratickom a právnom štáte (porušenie obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru).
Z ústavnej úpravy čl. 12 ods. 1, 4 vyplýva záruka slobody a rovnosti v dôstojnosti a v právach ľudí, pri súčasnom priznávaní ústavnej ochrany pred postihom (spôsobením ujmy) za uplatnenie základného práva alebo slobody (napr. PL.ÚS 18/97).
Platí teda, že pri realizácii základného práva ústava nepripúšťa spôsobenie akejkoľvek ujmy, t.j. materiálnej alebo morálnej ujmy, pričom ujma (z hľadiska ústavnej úpravy) znamená vyjadrenie všetkého, čo bude mať negatívny dopad na toho, kto uplatňuje svoje základné právo, alebo ak negatívny dopad bude v príčinnej súvislosti s uplatnením základného práva (ide o porušenie ústavnej zásady rovnosti v právach).
Sudcom bola spôsobená ujma (resp. objektívne mohla byť spôsobená) na ich občianskej a profesionálnej cti tvrdením ministerky (jej súhlasom s redaktorom rozhlasu), že časť sudcov, ktorí nesúhlasia so súdnou mapou, sú korupčníci (t.j. dopustili sa trestnej činnosti).
Týmto vyjadrením jednoznačne oznámila verejnosti aj to, že niektorí sudcovia (predstavitelia súdnej moci v právnom štáte) ako kritici súdnej mapy nespĺňajú zákonné kritériá na výkon súdnictva, t.j. protiprávne spochybnila oprávnenie kritikov naďalej vykonávať ústavnú funkciu sudcu všeobecného súdnictva.
Nepravdivé tvrdenie ministerky spravodlivosti, ktoré porušuje ústavný princíp prezumpcie neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy), implikovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy pri osobách trestne nestíhaných, čím zasahuje do ústavného práva sudcu na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 ústavy) pri súčasnom spôsobení morálnej ujmy za realizáciu základného práva sudcu na slobodu prejavu (čl. 26 ods. 1, 2) preukazuje i porušenie ústavného zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 4 ústavy.
Uvedené správanie sa ministerky spravodlivosti (ústavný činiteľ a politik) poukazuje na reálne možný sledovaný účel zabezpečiť si prípadné zvýšenie svojej popularity oznámením „bombastických“ a na cti utŕhačných a ľudskú dôstojnosť znižujúcich „informácií“ o osobách verejne činných (sudcov – nositeľom súdnej moci), čo musí nevyhnutne oslabiť mieru ochrany jej práv na slobodu prejavu, ba dokonca ju úplne vylúčiť (viď analógia názoru ÚS ČR – I.ÚS 1586/2009).
Pri strete základných práv sudcov na slobodu prejavu realizovanú v legislatívnom procese (v pripomienkovom konaní) podľa platných kritérií a práva ministerky spravodlivosti na slobodu prejavu sa musí (podľa konštantnej judikatúry) vykonať test proporcionality podľa tzv. Alexyho vážiacej formuly, ktorá si vyžaduje odpovede na otázky – kto, o kom, čo, kde a ako konkrétne hovoril (viď IV.ÚS 302/2010, ÚS ČR – ÚS 453/03). Sudcovia, na rozdiel od ministerky, realizovali právo na slobodu prejavu bez porušenia ústavou garantovaných práv. Je preto zrejmé, že podľa tzv. vážiacej formuly výrazne preváži ochrana práva oponentských sudcov nad právom ministerky na slobodu prejavu uvádzaným nepravdivým a znevažujúcim verbálnym prejavom.
Predmetné verejné vyjadrenia ministerky o sudcoch, ktorí sú garantmi spravodlivosti, ktorá si vyžaduje požívanie dôvery vo verejnosti, nevyhnutne preukazuje potrebnú ochranu pred neopodstatnenými (deštruktívnymi) útokmi, čím sa porušuje členom vlády ústavné obmedzenie slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru, čl. 26 ods. 4 ústavy, čl. 154c ods. 1 ústavy.
Konanie orgánu verejnej moci (najmä ústavného činiteľa) musí byť vždy v plnom súlade s ústavným princípom legality štátnej moci (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Aj keď sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy výslovne vzťahuje na štátne orgány, implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava i ďalšie zákony. Tento vzťah ústava jednotne ustanovuje pre všetky práva a slobody zaručené našim ústavným poriadkom (napr. IV.ÚS 115/04, I.ÚS 76/2011, II.ÚS 360/2014).
Platí teda, že nahradenie ústavou alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho orgánu odporuje ústavnej úprave čl. 2 ods. 2 ústavy a je svojvôľou štátneho orgánu (napr. III.ÚS 571/2014).
Prejav ministerky poukazuje i na porušenie princípu legality pre jej svojvoľné konanie, lebo nahradila ústavou ustanovený postup (rešpektovať uvádzané základné práva a slobody občanov) nesprávnou vlastnou úvahou, čo znamená, že ide o správanie sa ústavou nedovoleným spôsobom.
V tejto súvislosti vzniká oprávnená otázka, či je postačujúca občianskoprávna zodpovednosť ministerky spravodlivosti (člena vlády) pre porušenie mnohých článkov ústavy zakotvujúcich ochranu základných práv a slobôd ľudí, ktoré sú neodňateľné a nezrušiteľné, ale aj záväznej judikatúry ústavného súdu a ESĽPalebo by legislatívne v budúcnosti sa nemal zakotviť aj iný spôsob sankcionovania (postihu) člena vlády.
Vhodným sa javí (de legeferenda) aspoň zakotvenie disciplinárnej zodpovednosti člena vlády za urážku iného ústavného činiteľa, ako je to upravené u poslancov národnej rady, ktorí sú rovnocennými ústavnými činiteľmi (§ 139 ods. 1 zák. č. 350/1996 Z.z.).Obmedzenie výkonu slobody prejavu, podľa Dohovoru, totiž nevyhnutne zahŕňa i povinnosti a zodpovednosť, a umožňuje sankcionovanie v záujme ochrany povesti iných osôb alebo zachovania autority súdnej moci.
V záujme objektivity rozhodovania o takejto právnej zodpovednosti (nepolitickej) nemôže rozhodovať politický orgán, ale malo by to byť dané výlučne do kompetencie nezávislého orgánu súdneho typu, t.j. Najvyššieho správneho súdu SR alebo Ústavného súdu SR.
Je potrebné konštatovať, že pri porušení viacerých ustanovení ústavy a Dohovoru členom vlády pre jeho nepravdivé informácie a protiústavný hodnotiaci úsudok o osobách viacerých sudcov všeobecného súdnictva by sa od ústavného činiteľa, ktorý má úplné právnické vzdelanie (t.j. musí byť znalý aj záväznej judikatúry) opodstatnene očakávala verejná satisfakcia(ospravedlnenie) za spôsobenie morálnej ujmy sudcom i deštruktívny útok na dôveru súdnej moci u občanov.
Nie je vylúčené, že odlišný postup člena vlády bude verejnosť vnímať ako dôkaz o popieraní demokracie (t.j. budovanie základov totality) porušovaním ústavou garantovaných základných práv občanov členom vlády, v záujme nezodpovedného presadzovania (nadraďovania) straníckych (politických) záujmov, napriek ústavnému zákazu diskriminácie i zloženiu ústavného sľubu o povinnosti zachovávania ústavy a zákonov.
V Košiciach dňa 18.11.2021