slub

Ústavný sľub člena vlády a nerešpektovanie ústavného obmedzenia slobody prejavu ústavným činiteľom

72 prečítaní

JUDr. Ju­raj So­po­li­ga, člen Súd­nej ra­dy zvo­le­ný sud­ca­mi 2002-2012, čest­ný pre­zi­dent Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska

Člen vlá­dy skla­dá do rúk pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­kysľub (čl. 112 ús­ta­vy), v kto­rom je uve­de­né aj to, že „bu­dem za­cho­vá­vať ús­ta­vu a os­tat­né zá­ko­ny…“

V tej­to čas­ti ide o text zhod­ný s textom ús­tav­né­ho sľu­bu pos­lan­ca ná­rod­nej ra­dy (čl. 75 ods. 1 ús­ta­vy) a ob­sa­ho­vo zhod­ný so sľu­bom pre­zi­den­ta re­pub­li­ky (čl. 104 ods. 1 ús­ta­vy).

In­šti­tút sľu­bu ús­tav­ných či­ni­te­ľov je vý­znam­ným ko­nek­to­rom (re­kur­zom) k extra­le­gál­nym hod­no­tám cti a sluš­nos­ti, ako to zvý­raz­nil T. So­bek textom „vlas­tne i mo­der­né ús­ta­vy ťa­žia z to­ho, že zá­väz­nosť sľu­bu je nor­ma­tív­ne fun­da­men­tál­nej­šia, než zá­väz­nosť zá­ko­na“ (in  PL.ÚS 4/2012). Ústav­ný sľub ús­tav­ných či­ni­te­ľov zna­me­ná, že mu­sia ko­nať v zmys­le sľu­bu, kto­rý je ús­tav­ným prí­ka­zom, resp. ich zá­väz­kom (II.ÚS 61/96, III.ÚS 571/2014).

Všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci sú po­vin­né strik­tne dodr­žia­vať aj ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du. Ne­reš­pek­to­va­nie ús­ta­vy a jej všeo­bec­ne zá­väz­nej inter­pre­tá­cie uve­de­nej v ko­na­ní pod­ľa čl. 128 ús­ta­vy (vý­klad ús­ta­vy), ale i kľú­čo­vých čas­tí od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia v ko­na­niach pod­ľa čl. 125 ods. 1 ús­ta­vy (sú­lad zá­ko­nov i všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov s ús­ta­vou) preu­ka­zu­je mi­ni­mál­ne exis­ten­ciu pr­vkov svoj­vô­le (resp. svoj­voľ­né ko­na­nie) or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, pri­čom zá­kaz svoj­vô­le je je­den z prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu ga­ran­to­va­né­ho v čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015).

V re­lá­cii Rá­dia Expres dňa 4.11.2021 (o súd­nej ma­pe) na otáz­ku re­dak­to­ra (Bra­nis­lav Zá­vod­ský) „le­bo ja by som sa pý­tal tak úpl­ne pria­mo, že či sko­rum­po­va­ní sa obá­va­jú a brá­nia to­mu“ mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti M. Ko­lí­ko­vá od­po­ve­da­la „no tak sa­moz­rej­me, že ur­či­te aj tí sa brá­nia, pre­to­že už ten spô­sob ko­rup­cie bu­de o to zlo­ži­tej­ší …“.

Zo zne­nia vý­ro­ku (od­po­ve­de) je zrej­mé sto­tož­ne­nie sa mi­nis­ter­ky s re­dak­to­rom roz­hla­su, že sa aj sko­rum­po­va­ní sud­co­via obá­va­jú súd­nej ma­py a brá­nia sa to­mu.

Slo­vo „sa­moz­rej­me“ (časť vý­ro­ku mi­nis­ter­ky) vý­zna­mo­vo jed­noz­nač­ne zna­me­ná „pri­ro­dze­ne, prav­da, za­is­te“ (viď Ma­lý syn­ony­mic­ký slov­ník, SNP – 1988).

Ozna­če­nie čas­ti sud­cov (kri­ti­kou súd­nej ma­py) na zá­kla­de vec­nej opo­nen­tú­ry za sko­rum­po­va­ných sud­cov v ča­se, keď mi­ni­mál­ny po­čet sud­cov je tres­tne stí­ha­ných, ale nie sú prá­vop­lat­ne od­sú­de­ní, preu­ka­zu­je hru­bé po­ru­še­nie ús­tav­né­ho prin­cí­pu pre­zum­pcie ne­vi­ny mi­nis­ter­kou spra­vod­li­vos­ti (vy­slo­vi­la vi­nu stí­ha­ných sud­cov). Ne­mož­no pri­tom pre­hlia­dať, že stí­ha­ní sud­co­via sa k návr­hu súd­nej ma­py ne­vy­jad­ri­li, čo je zrej­mé z pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia.

Ne­reš­pek­tu­je sa zá­sa­da, že v de­mok­ra­tic­kom štá­te jed­noz­nač­ne pla­tí, že súd­na moc ne­mô­že (nes­mie) dop­lá­cať na po­pul­izmus a úče­lo­vé kal­ku­lá­cie ak­té­rov po­li­tic­ké­ho zá­pa­su (napr. PL.ÚS 27/2015).

Ta­ké­to nep­rav­di­vé a sú­čas­ne proti­ús­tav­né tvr­de­nie (hod­no­tia­ci úsu­dok) je nes­po­chyb­ni­teľ­né hru­bým oso­čo­va­ním, kto­rý za­sa­hu­je do ob­čian­skej a pro­fe­sio­nál­nej cti sud­cov (zá­sah do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti – čl. 19 ús­ta­vy).

Pri zá­sa­hu do osob­nej cti pla­tí prin­cíp, že zod­po­ved­nosť  za zá­sah do ochra­ny osob­nos­ti sa ne­mô­že nik­dy vy­lú­čiť dô­ka­zom tzv. os­pra­vedl­ni­teľ­né­ho omy­lu a preu­ká­za­nie tvr­de­ných sku­toč­nos­tí sa­mot­ným kri­ti­kom pla­tí ako európ­sky ús­tav­ný štan­dard (ÚS ČR I.ÚS 453/03, Zbor­ník III., str. 177, 194, NS ČR 28Cdo 662/2002).

Pre han­li­vú (di­fa­mač­nú) po­va­hu ur­či­té­ho tvr­de­nia sa zá­ro­veň ne­vy­ža­du­je, aby bo­lo všeo­bec­ne chá­pa­né ako han­li­vé, ale sta­čí, ak tvr­de­nie mô­že mať úči­nok len u ur­či­tej sku­pi­ne ľu­dí, t.j. pod­ľa cel­ko­vé­ho doj­mu s pri­hliad­nu­tím na všet­ky sú­vis­los­ti a okol­nos­ti, za kto­rých doš­lo k tvr­de­niu (napr. NS ČR – 30Cdo 4613/2007).

V rám­ci ús­tav­nej úp­ra­vy­po­li­tic­kých práv (čl. 26 – 32 ús­ta­vy) je za­kot­ve­nie ús­tav­nej ga­ran­cie slo­bo­dy pre­ja­vu (čl. 26 ods. 1, 2) pri sú­čas­nej úp­ra­ve ús­tav­né­ho ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu (čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy).

Ob­sa­ho­vo zhod­nú úp­ra­vu má Do­ho­vor o ochra­ne  ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (čl. 10 ods. 1, 2 Do­ho­vo­ru) Me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach (čl. 19 ods. 2, 3) a Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd (čl. 17 ods. 1, 4). Slo­bo­da pre­ja­vu a vy­jad­re­nia vlas­tných ná­zo­rov (čl. 26 ods. 1, 2) ako po­jem ús­ta­vop­ráv­ny pri svo­jej ap­li­ká­cii na kon­krét­ny skut­ko­vý zá­klad po­dlie­ha ob­vyk­lým zá­sa­dám a pra­vid­lám práv­nej inter­pre­tá­cie (III.ÚS 359/96-ÚS ČR).

Slo­bo­da spo­čí­va v tom, že člo­vek mô­že ro­biť všet­ko, čo iné­mu neš­ko­dí a pre­jav je sprá­va­nie člo­ve­ka, kto­rým sa vy­jad­ru­je ná­zor, pos­toj člo­ve­ka aj k mi­nu­lým uda­los­tiam.

V zmys­le čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy ob­me­dzu­je sa slo­bo­da pre­ja­vu i v zá­uj­me ochra­ny mrav­nos­ti, pri­čom nem­rav­ným sprá­va­ním je uvá­dzanie nep­rav­di­vých (prav­du skres­ľu­jú­cich) in­for­má­cií, keď­že ne­po­chyb­ne klam­stvo sa vždy po­va­žu­je za ne­mo­rál­ne (nem­rav­né). Z uve­de­né­ho dô­vo­du ús­tav­ný súd kon­šta­to­val, že „ne­na­chá­dza pres­ved­či­vý dô­vod, pre kto­rý by ší­re­nie nep­rav­di­vých in­for­má­cií ma­lo po­ží­vať ús­tav­nú ochra­nu“ (PL.ÚS 12/09). Keď­že slo­bo­da pre­ja­vu so se­bou pri­ná­ša i po­vin­nos­ti a zod­po­ved­nosť, po­dlie­ha pod­mien­kam a ob­me­dzeniam, kto­ré sú ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti na ochra­nu de­fi­no­va­ných le­gi­tím­nych zá­uj­mov (II.ÚS 209/08).

Na zá­kla­de ús­tav­nej úp­ra­vy čl. 154c ods. 1 je zrej­mé, že sú­čas­ťou náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku pri je­ho inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii je aj me­dzi­ná­rod­ný Do­ho­voro ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (Do­ho­vor), kto­rý pod­ľa čl. 10 ods. 2 up­ra­vu­je mož­nosť ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu aj z iných (ďal­ších) dô­vo­dov než čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy, kto­rým je aj „za­cho­va­nie auto­ri­ty a nes­tran­nos­ti súd­nej mo­ci“. Zhod­ná je ús­tav­ná úp­ra­va s úp­ra­vou Do­ho­vo­ru, že slo­bo­da pre­ja­vu sa ob­me­dzu­je i v zá­uj­me ochra­ny po­ves­ti ale­bo práv iných osôb.

Keď­že Do­ho­vor v čl. 10 ods. 2 vý­slov­ne uvá­dza, ako dô­vod na ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu, aj za­cho­va­nie auto­ri­ty a nes­tran­nos­ti súd­nej mo­ci, v zmys­le čl. 154c ús­ta­vy je zrej­mé, že je sú­čas­ťou nášho práv­ne­ho po­riad­ku uve­de­né kri­térium, keď­že v kaž­dom práv­nom štá­te je vo ve­rej­nom zá­uj­me za­cho­va­nie auto­ri­ty súd­nej mo­ci, ako ne­vyh­nu­té­ho pr­vku efek­tív­ne­ho pô­so­be­nia sú­dov.

Z ju­di­ka­tú­ry vy­plý­va, že zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy pod­ľa ús­ta­vy je pot­reb­né vy­kla­dať a up­lat­ňovať v zmys­le a du­chu me­dzi­ná­rod­ných zmlúv o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, pre­to ús­tav­ný súd pri­hlia­da pri vy­me­dze­ní ob­sa­hu zá­klad­ných práv a slo­bôd aj na zne­nie tých­to zmlúv a prís­luš­nú ju­di­ka­tú­ru k nim vy­da­nú Európ­skym sú­dom pre ľud­ské prá­va (ESĽP), kto­rý má vý­luč­nú prá­vomoc na všet­ky otáz­ky vý­kla­du a ap­li­ká­cie Do­ho­vo­ru a je­ho pro­to­ko­lov (napr. PL.ÚS 25/01, I. ÚS 5/02, PL.ÚS 5/93, I.ÚS 13/2000, PL.ÚS 15/98).

ESĽP v rám­ci roz­sia­hlej ju­di­ka­tú­ry rie­šil aj otáz­ku za­cho­va­nia auto­ri­ty súd­nej mo­ci ako dô­vo­du na ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu (nap­rík­lad Ca­se of The Sun­day­Ti­mes v. The Uni­ted­Kin­gdom. Sé­ria A, 1979, č. 30.; Ca­se of Pra­ger and Oberschlick v. Aus­tria. Sé­ria A, 1995, Č. 313, s. 17, § 34, s. 19, § 38).

Z tých­to ju­di­ká­tov vy­plý­va, že: “ … pred­me­tom ochra­ny pred neo­pod­stat­ne­nou kri­ti­koup­ri up­lat­ne­ní čl. 10 Do­ho­vo­ru nie je ce­lá súd­na moc vo všet­kých pred­sta­vi­teľ­ných as­pek­toch jej or­ga­ni­zá­cie a čin­nos­ti, ale iba auto­ri­ta súd­nej mo­ci, naj­mä v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou sú­dov … po­zor­nosť tre­ba ve­no­vať aj oso­bit­nej úlo­he súd­nic­tva v spo­loč­nos­ti. Ako zá­ru­ka spra­vod­li­vos­ti, ako zá­klad­ná hod­no­ta v práv­nom štá­te, súd­nic­tvo mu­sí, ak má ús­peš­ne vy­ko­ná­vať svo­je povin­nos­ti, po­ží­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­tiPre­to sa mô­že uká­zať, že tre­ba ochra­ňo­vať ta­kú­to dô­ve­rupred deš­truk­tív­ny­mi útok­mi, kto­ré sú vo svo­jej pod­sta­te neo­dô­vod­ne­néale­bo ak zmys­lom akej­koľ­vek for­my vy­jad­re­nia je urá­ža­nie sú­du ale­bo čle­nov sú­du, pri­me­ra­ný trest v zá­sa­de nie je po­ru­še­ním čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru“.

ESĽP zdô­raz­nil, že čl. 10 Do­ho­vo­ru ne­za­ru­ču­je úpl­ne neob­me­dze­nú slo­bo­du pre­ja­vu a to do­kon­ca ani vte­dy, keď ide o spra­co­va­nie otá­zok váž­ne­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu, pre­to ne­pod­lo­že­né ob­vi­ne­nie ne­zak­la­dá prís­pe­vok k for­mo­va­niu ve­rej­né­ho zá­uj­mu, kto­rý by bol hod­ný ochra­ny v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti (Ca­se of Bar­ford v. Den­mark – sé­ria A, 1989, čl. 149, § 31).

Z ob­sa­hu slo­bo­dy pre­ja­vu vy­plý­va, že sa skla­dá z dvoch pr­vkov roz­diel­ne­ho práv­ne­ho vý­zna­mu, tak­že pla­tí roz­li­šo­va­nie me­dzi fak­ta­mi (skut­ko­vé tvr­de­nie) a hod­no­tia­cim úsud­kom (vy­jad­ru­je sub­jek­tív­ny pos­toj hod­no­ti­te­ľa).

Exis­ten­cia fak­tov (skut­ko­vých tvr­de­ní) sa mu­sí preu­ká­zať auto­rom tvr­de­nia. Hod­no­tia­ci úsu­dok, vzhľa­dom na svoj sub­jek­tív­ny cha­rak­ter, vy­lu­ču­je dô­kaz prav­dy, ale mu­sí vy­chá­dzať z dos­ta­toč­né­ho fak­tic­ké­ho zá­kla­du (IV.ÚS 302/2010).     

Ak ale ide o vy­slo­ve­nie špe­ci­fic­ké­ho ná­zo­ru (úsud­ku), t.j. práv­ne­ho ná­zo­ru, nie je mož­né pre­hlia­dať, že pri­me­ra­nosť vy­slo­ve­né­ho ná­zo­ru je mož­né skú­mať, do­kon­ca je nut­né ho tes­to­vať, pri­čom je pot­reb­né pri­hlia­dať k vte­daj­šie­mu fun­kčné­mu pos­ta­ve­niu auto­ra vy­jad­re­nia …. Ob­čan de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu od ús­tav­ných či­ni­te­ľov úpl­ne pri­ro­dze­ne oča­ká­va prav­di­vé in­for­má­cie a ďa­lej oča­ká­va, že ús­tav­ní či­ni­te­lia bu­de za­cho­vá­vať jed­noz­nač­ný reš­pekt k jed­not­li­vým oso­bám – čle­nom ob­čian­skej spo­loč­nos­ti. Uve­de­ný prin­cíp je vý­cho­dis­kom, od kto­ré­ho sa od­ví­ja sa­mot­ná idea de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu. Uvá­dza­ný a prá­vom oča­ká­va­ný reš­pekt sa­moz­rej­me úpl­ne vy­lu­ču­je di­fa­má­ciu jed­not­liv­cov štát­nou mo­cou, kto­rých rep­re­zen­tan­tmi sú ús­tav­ní či­ni­te­lia. Omy­ly v práv­nom hod­no­te­ní skut­ku sú v prí­pa­de ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa veľ­mi ťaž­ko to­le­ro­va­teľ­né (ná­lez ÚS ČR I.ÚS 1586/09).

Z ju­di­ka­tú­ry vy­plý­va, že „… pri zve­rej­ne­ní in­for­má­cií di­fa­mač­né­ho cha­rak­te­ru ne­mož­no sprá­va­nie to­ho, kto ta­ké­to in­for­má­cie ší­ri po­va­žo­vať za le­gi­tím­ne v prí­pa­de, že ten­to nep­reu­ká­že, že mal ro­zum­né dô­vo­dy spo­lie­hať sa na prav­di­vosť di­fa­mač­nej in­for­má­cie, kto­rú ší­ril, a ďa­lej ak preu­ká­že, že pod­ni­kol dos­tup­né kro­ky k to­mu, aby si overil prav­di­vosť in­for­má­cie, a to v mie­re a in­ten­zi­te, kto­rej mu bo­lo ove­re­nie prís­tup­né, a ko­neč­ne po­kiaľ sám ne­mal dô­vod ne­ve­riť, že di­fa­mač­ná in­for­má­cia je nep­rav­di­vá. Le­gi­ti­mi­tu zve­rej­ne­nej in­for­má­cie ne­mož­no vy­vo­diť zo sku­toč­nos­ti, že mo­tí­vom bo­lo poš­ko­diť oso­bu in­for­má­ciou, kto­rej sám ší­ri­teľ ne­ve­ril, po­kiaľ ju pos­ky­tol bez­oh­ľad­ne bez to­ho, aby sa sta­ral, či je prav­di­vá ale­bo nie“ (ná­lez ÚS ČR I.ÚS 453/03, IV.ÚS 302/2010).

Spra­vid­la pri pre­ja­ve do­chá­dza aj k zá­sa­hu do osob­nej cti ob­ča­na, pre­to sa rie­ši stret ap­li­ká­cie ús­tav­né­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu, kto­ré je li­mi­to­va­né čl. 26 ods.4 ús­ta­vy a čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru, s ús­tav­ný­mi prá­va­mi člo­ve­ka na ochranu osob­nos­ti (zá­sah do súk­ro­mia – čl. 16,19 ús­ta­vy, čl. 8 Do­ho­vo­ru). Úče­lom prá­va na súk­ro­mie je ochra­na jed­not­liv­ca pred neop­ráv­ne­ný­mi zá­sah­mi or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci do súk­ro­mia.

Prá­vo naochra­nu osob­nos­ti ne­mož­no pri­tom od­ňať ani oso­bám ve­rej­né­ho zá­uj­mu, keď­že ich pos­ta­ve­nie, ako ve­rej­ných či­ni­te­ľov, ich ne­vy­lu­ču­je z mož­nos­ti up­lat­ňo­va­nia ob­čian­skop­ráv­nej prí­pad­ne tres­tnop­ráv­nej ochra­ny osob­nos­ti.

Ak ne­má ús­tav­ný či­ni­teľ svo­je tvr­de­nia fak­tov dôk­lad­ne pre­ve­re­né čo do prav­di­vos­ti, nie je op­ráv­ne­ný ich zve­rejniť. Tie­to vý­cho­dis­ká pla­tia tým skôr v prí­pa­de tvr­de­nia fak­tov, kto­ré hro­zia­di­fa­mo­vaním jed­not­li­vých osôb, aj keď tie­to vy­stu­pu­jú vo ve­ciach ve­rej­ných.

Bez dodr­žia­va­nia tej­to zá­klad­nej ná­le­ži­tos­ti ne­mô­že fun­go­vať žia­den štát, kto­rý má byť
po­va­žo­va­ný za de­mok­ra­tic­ký a práv­ny. Di­fa­má­cia jed­not­liv­cov pred­sta­vi­teľ­mi štát­nej mo­ci a z nej vy­plý­va­jú­ca de­zin­for­má­cia všet­kých čle­nov spo­loč­nos­ti je nao­pak tech­ni­kou dob­re
zná­mou totalit­ným re­ži­mom. Pre­to aj skú­se­nosť z ob­do­bia pred ro­kom 1989 pri­ka­zu­je, že je
pot­reb­né veľ­mi dôs­led­ne tr­vať na dodr­žia­va­ní vy­ššie uve­de­ných prin­cí­pov.

Sú­čas­ne sa mu­sí dôs­led­ne reš­pek­to­vať, že de­mok­ra­cia­nie je for­mou vlá­dy iba pre po­li­tic­ké stra­ny a po­li­tic­ké hnu­tia. Pop­re­tie zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov v me­ne zá­uj­mov po­li­tic­kých strán a hnu­tí je pre­to zá­ro­veň pop­re­tím de­mok­ra­cie (PL.ÚS 15/98).

Ústa­va i Ob­čian­sky zá­kon­ník pos­ky­tu­je ochra­nu pro­ti zá­sa­hu, kto­rý je neop­ráv­ne­ný a kto­rý je spô­so­bi­lý pri­vo­diť uj­mu fy­zic­kej oso­be  z hľa­dis­ka je­ho pos­ta­ve­nia v spo­loč­nos­ti, v ro­di­ne, na pra­co­vis­ku, od­bor­ných kru­hoch, na ve­rej­nos­ti i vo ve­rej­ných fun­kciách. Ochra­na je za­lo­že­ná na ob­jek­tív­ne zod­po­ved­nos­tnom prin­cí­pe. Pre ús­peš­né up­lat­ne­nie na ochra­nu prá­va je pre­to pos­ta­ču­jú­ce zis­te­nie, že zá­sah bol ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lý na­ru­šiť ale­bo oh­ro­ziť prá­va chrá­ne­né us­ta­no­ve­ním § 11 OZ, tak­že sa ne­vy­ža­du­je vy­vo­lá­va­nie nás­led­kov (napr. Zbor­ník III. str. 176).

Ochra­na sa te­da pos­ky­tu­je naj­mä pro­ti roz­ši­ro­va­niu nep­rav­di­vých tvr­de­ní (napr. nep­rav­di­vé a zni­žu­jú­ce tvr­de­nie o mo­rál­nom pro­fi­le ob­ča­na, o je­ho vlas­tnos­tiach, zmýš­ľa­ní, sprá­va­ní sa), ku kto­ré­mu mô­že dôjsť aj pros­tred­níc­tvom mé­dií. Do ob­čian­skej cti fy­zic­kej oso­by je zá­ro­veň mož­né neop­ráv­ne­ne za­siah­nuť aj nep­rí­pus­tný­mi hod­no­tia­ci­mi úsud­ka­mi o oso­be, či ko­na­ní ob­ča­na. Je mož­né kon­šta­to­vať, že ak vy­slo­ve­ný ná­zor vy­bo­čí z me­dzí pra­vi­diel sluš­nos­ti uz­ná­va­ných všeo­bec­ne v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, strá­ca cha­rak­ter ko­rek­tné­ho sta­no­vis­ka a spra­vid­la sa mu­sí ocit­núť mi­mo ochra­ny v rám­ci slo­bo­dy pre­ja­vu (viď ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR č. 95).

O vec­nú kri­ti­ku nej­de pre­dov­šet­kým tam, kde kri­ti­ka vy­chá­dza z nep­rav­di­vých
pod­kla­dov a kto­rá z tých­to nep­rav­di­vých pod­kla­dov vy­vo­dzu­je vlas­tné hod­no­tia­ce úsud­ky. V takých­to prí­pa­doch, ak je ut­vo­re­ný zne­va­žu­jú­ci hod­no­tia­ci úsu­dok, nie je možné už z tohto dô­vo­du po­va­žo­vať kriti­ku za prí­pus­tnú. Ak kri­ti­ke v kon­krét­nom prí­pade chýba práv­nap­rí­pus­tnosť, net­re­ba up­red­nos­tňo­vať prá­vo na kri­ti­ku pred prá­vom na ochra­nu osob­nos­ti fy­zic­kej oso­by (NS ČR 30Cdo 2033/2009).

Pri prek­ro­če­ní do­vo­le­ných li­mi­tov prí­pus­tnej kri­ti­ky u sud­cov, by tá­to kri­ti­ka moh­la
ne­ga­tív­ne vplý­vať aj na pri­jí­ma­nie všet­kých (mno­hých) roz­hod­nu­tí sú­dov oča­mi šir­šej, nie­len dot­knu­tej ve­rej­nos­ti (II. ÚS 261/06).

Z ús­tav­nej úp­ra­vy čl. 50 ods.2 ús­ta­vy vy­plý­va prá­vo na pre­zum­pciu ne­vi­ny.

Ústav­ný súd ju­di­ko­val, že pre­zum­pcia ne­vi­ny sa neob­me­dzu­je len na tres­tné ko­na­nie, v kto­romsa má roz­hod­núť o vi­ne to­ho, pro­ti ko­mu sa ko­na­nie ve­die, ale má aj šir­ší do­sah. Pre­to žiad­ny štát­ny or­gán (vrá­ta­ne je­ho ús­tav­ných či­ni­te­ľov) nie je op­ráv­ne­ný vy­slo­viť, či roz­hod­núť o vi­ne oso­by, pro­ti kto­rej sa ve­die tres­tné ko­na­nie, eš­te pred­tým, ako ju vy­slo­vil prís­luš­ný súd prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom (pla­tí práv­na fik­cia o ne­vi­ne). Inak po­ve­da­né, sa pre­zum­pcia ne­vi­ny mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia za­ru­ču­je v rám­ci zá­sad im­pli­ko­va­ných v úp­ra­ve čl. 1 ods.1 Ústa­vy SR o práv­nom štá­te (má šir­ší do­sah).

Po­vin­nosť‚ reš­pek­to­vať pre­zum­pciu ne­vi­ny ob­vi­ne­nej oso­by sa pre­to na ná­rod­nú ra­du vzťa­hu­je v rov­na­kej­mie­re ako na kto­rý­koľ­vek iný štát­ny or­gán (po­rov­naj PL.ÚS 12/98, l. ÚS 54/2001).

Nev­hod­né sú te­da vý­ro­ky, kto­ré by sa v pod­sta­te rov­na­li vy­slo­ve­niu vi­ny tres­tne stí­ha­nej oso­by, naj­mä po­kiaľ by pod­nie­ti­li ve­rej­nosť uve­riť, že tres­tná stí­ha­ná oso­ba je vin­ná a pre­ju­di­ko­val by hod­no­te­nie fak­tov kom­pe­ten­tným sú­dom (napr. PL.ÚS 12/98, I.ÚS 54/2001, III.ÚS 83/01, III.ÚS 116/01).

Uve­de­né práv­ne ná­zo­ry ús­tav­né­ho sú­du sú pri­tom v pl­nom roz­sa­hu v sú­la­de s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESĽP, pod­ľa kto­ré­ho tiež je tre­ba ro­biť roz­diel me­dzi vý­rok­mi, kto­ré od­rá­ža­jú ale­bo vy­jad­ru­jú ná­zor, že dot­knu­tá oso­ba je vin­ná a vý­rok­mi, kto­ré iba vy­jad­ru­jú stav po­doz­re­nia, kto­ré sú pri­ja­teľ­né (práv­ne ne­zá­vad­né).

Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí vy­plý­va zá­ver, že ak je nep­rí­pus­tné po­ru­šo­vať ús­tav­ný prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny vo­či tres­tne stí­ha­ným oso­bám (pod­ľa čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy), nie je prí­pus­tné ak­cep­to­vať v zmys­le čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy, v dôs­led­ku šir­šie­ho do­sa­hu pre­zum­pcie ne­vi­ny v os­tat­ných práv­nych vzťa­hoch, ve­rej­ne pre­zen­to­va­ný ná­zor (ver­bál­ny pre­jav) ús­tav­ným či­ni­te­ľom (mi­nis­trom, pos­lan­com ná­rod­nej ra­dy), kto­rý vy­jad­ru­je ná­zor, že oso­ba tres­tne nes­tí­ha­ná je vin­ná zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (napr. ko­rup­cie).

Ta­ký­to ná­zor (pre­jav), vo vzťa­hu k tres­tne nes­tí­ha­ným sud­com spĺňa všet­ky kri­té­riá nie­len zá­sa­hu do ob­čian­skej cti sud­cu, ale sú­čas­ne aj deš­truk­tív­ne­ho úto­ku na auto­ri­tu súd­nej mo­ci, kto­rá mu­sí po­ží­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti, ak má ús­peš­ne vy­ko­ná­vať svo­je po­vin­nos­ti ga­ran­ta spra­vod­li­vos­ti, kto­rá je zá­klad­nou hod­no­tou v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te (po­ru­še­nie ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu pod­ľa  čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru).

Z ús­tav­nej úp­ra­vy čl. 12 ods. 1, 4 vy­plý­va zá­ru­ka slo­bo­dy a rov­nos­ti v dôs­toj­nos­ti a v prá­vach ľu­dí, pri sú­čas­nom priz­ná­va­ní ús­tav­nej ochra­ny pred pos­ti­hom (spô­so­be­ním uj­my) za up­lat­ne­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (napr. PL.ÚS 18/97).

Pla­tí te­da, že pri reali­zá­cii zá­klad­né­ho prá­va ús­ta­va nep­ri­púš­ťa spô­so­be­nie akej­koľ­vek uj­my, t.j. ma­te­riál­nej ale­bo mo­rál­nej uj­my, pri­čom uj­ma (z hľa­dis­ka ús­tav­nej úp­ra­vy) zna­me­ná vy­jad­re­nie všet­ké­ho, čo bu­de mať ne­ga­tív­ny do­pad na to­ho, kto up­lat­ňu­je svo­je zá­klad­né prá­vo, ale­bo ak ne­ga­tív­ny do­pad bu­de v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s up­lat­ne­ním zá­klad­né­ho prá­va (ide o po­ru­še­nie ús­tav­nej zá­sa­dy rov­nos­ti v prá­vach).

Sud­com bo­la spô­so­be­ná uj­ma (resp. ob­jek­tív­ne moh­la byť spô­so­be­ná) na ich ob­čian­skej a pro­fe­sio­nál­nej cti tvr­de­ním mi­nis­ter­ky (jej súh­la­som s re­dak­to­rom roz­hla­su), že časť sud­cov, kto­rí ne­súh­la­sia so súd­nou ma­pou, sú ko­rup­ční­ci (t.j. do­pus­ti­li sa tres­tnej čin­nos­ti).

Tým­to vy­jad­re­ním jed­noz­nač­ne ozná­mi­la ve­rej­nos­ti aj to, že niek­to­rí sud­co­via (pred­sta­vi­te­lia súd­nej mo­ci v práv­nom štá­te) ako kri­ti­ci súd­nej ma­py nespĺňa­jú zá­kon­né kri­té­riá na vý­kon súd­nic­tva, t.j. proti­práv­ne spo­chyb­ni­la op­ráv­ne­nie kri­ti­kov na­ďa­lej vy­ko­ná­vať ús­tav­nú fun­kciu sud­cu všeo­bec­né­ho súd­nic­tva.

Nep­rav­di­vé tvr­de­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti, kto­ré po­ru­šu­je ús­tav­ný prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny (čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy), im­pli­ko­va­né­ho v čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy pri oso­bách tres­tne nes­tí­ha­ných, čím za­sa­hu­je do ús­tav­né­ho prá­va sud­cu na za­cho­va­nie osob­nej cti a dob­rej po­ves­ti (čl. 19 ods. 1 ús­ta­vy) pri sú­čas­nom spô­so­be­ní mo­rál­nej uj­my za reali­zá­ciu zá­klad­né­ho prá­va sud­cu na slo­bo­du pre­ja­vu (čl. 26 ods. 1, 2) preu­ka­zu­je i po­ru­še­nie ús­tav­né­ho zá­ka­zu dis­kri­mi­ná­cie pod­ľa čl. 12 ods. 4 ús­ta­vy.

Uve­de­né sprá­va­nie sa mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti (ús­tav­ný či­ni­teľ a po­li­tik) pou­ka­zu­je na  reál­ne mož­ný sle­do­va­ný účel za­bez­pe­čiť si prí­pad­né zvý­še­nie svo­jej po­pu­la­ri­ty ozná­me­ním „bom­bas­tic­kých“ a na cti utŕhač­ných a ľud­skú dôs­toj­nosť zni­žu­jú­cich „in­for­má­cií“ o oso­bách ve­rej­ne čin­ných (sud­cov – no­si­te­ľom súd­nej mo­ci), čo mu­sí ne­vyh­nut­ne os­la­biť mie­ru ochra­ny jej práv na slo­bo­du pre­ja­vu, ba do­kon­ca ju úpl­ne vy­lú­čiť (viď ana­ló­gia ná­zo­ru ÚS ČR – I.ÚS 1586/2009).

Pri stre­te zá­klad­ných práv sud­cov na slo­bo­du pre­ja­vu reali­zo­va­nú v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se (v pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní) pod­ľa plat­ných kri­té­rií a prá­va mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti na slo­bo­du pre­ja­vu sa mu­sí (pod­ľa kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry) vy­ko­nať test pro­por­cio­na­li­ty pod­ľa tzv. Alexyho vá­žia­cej for­mu­ly, kto­rá si vy­ža­du­je od­po­ve­de na otáz­ky – kto, o kom, čo, kde a ako kon­krét­ne ho­vo­ril (viď IV.ÚS 302/2010, ÚS ČR – ÚS 453/03). Sud­co­via, na roz­diel od mi­nis­ter­ky, reali­zo­va­li prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu bez po­ru­še­nia ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných práv. Je pre­to zrej­mé, že pod­ľa tzv. vá­žia­cej for­mu­ly vý­raz­ne pre­vá­ži ochra­na prá­va opo­nent­ských sud­cov nad prá­vom mi­nis­ter­ky na slo­bo­du pre­ja­vu uvá­dza­ným nep­rav­di­vým a zne­va­žu­jú­cim ver­bál­nym pre­ja­vom.

Pred­met­né ve­rej­né vy­jad­re­nia mi­nis­ter­ky o sud­coch, kto­rí sú ga­ran­tmi spra­vod­li­vos­ti, kto­rá si vy­ža­du­je po­ží­va­nie dô­ve­ry vo ve­rej­nos­ti, ne­vyh­nut­ne preu­ka­zu­je pot­reb­nú ochra­nu pred neo­pod­stat­ne­ný­mi (deš­truk­tív­ny­mi) útok­mi, čím sa po­ru­šu­je čle­nom vlá­dy ús­tav­né ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu pod­ľa čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru, čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy, čl. 154c ods. 1 ús­ta­vy.

Ko­na­nie or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci (naj­mä ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa) mu­sí byť vždy v pl­nom sú­la­de s ús­tav­ným prin­cí­pom le­ga­li­ty štát­nej mo­ci (čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy).

Aj keď sa us­ta­no­ve­nie čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy vý­slov­ne vzťa­hu­je na štát­ne or­gá­ny, im­pli­ko­va­ne sa tý­ka aj práv­ne­ho pos­ta­ve­nia ob­ča­nov, kto­rým za­ru­ču­je, že kaž­dý ob­čan má prá­vo na to, aby sa všet­ky štát­ne or­gá­ny vo­či ne­mu sprá­va­li len spô­so­bom, kto­rý im do­vo­ľu­je ús­ta­va i ďal­šie zá­ko­ny. Ten­to vzťah ús­ta­va jed­not­ne us­ta­no­vu­je pre všet­ky prá­va a slo­bo­dy za­ru­če­né na­šim ús­tav­ným po­riad­kom (napr. IV.ÚS 115/04, I.ÚS 76/2011, II.ÚS 360/2014).

Pla­tí te­da, že nah­ra­de­nie ús­ta­vou ale­bo zá­ko­nom us­ta­no­ve­né­ho pos­tu­pu vlas­tnou úva­hou štát­ne­ho or­gá­nu od­po­ru­je ús­tav­nej úp­ra­ve čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy a je svoj­vô­ľou štát­ne­ho or­gá­nu (napr. III.ÚS 571/2014).

Pre­jav mi­nis­ter­ky pou­ka­zu­je i na po­ru­še­nie prin­cí­pu le­ga­li­ty pre jej svoj­voľ­né ko­na­nie, le­bo nah­ra­di­la ús­ta­vou us­ta­no­ve­ný pos­tup (reš­pek­to­vať uvá­dza­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy ob­ča­nov) nes­práv­nou vlas­tnou úva­hou, čo zna­me­ná, že ide o sprá­va­nie sa ús­ta­vou ne­do­vo­le­ným spô­so­bom.

V tej­to sú­vis­los­ti vzni­ká op­ráv­ne­ná otáz­ka, či je pos­ta­ču­jú­ca ob­čian­skop­ráv­na zod­po­ved­nosť mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti (čle­na vlá­dy) pre po­ru­še­nie mno­hých člán­kov ús­ta­vy za­kot­vu­jú­cich ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd ľu­dí, kto­ré sú neod­ňa­teľ­né a nez­ru­ši­teľ­né, ale aj zá­väz­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du a ESĽPale­bo by le­gis­la­tív­ne v bu­dúc­nos­ti sa ne­mal za­kot­viť aj iný spô­sob san­kcio­no­va­nia (pos­ti­hu) čle­na vlá­dy.

Vhod­ným sa ja­ví (de le­ge­fe­ren­da) as­poň za­kot­ve­nie dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti čle­na vlá­dy za uráž­ku iné­ho ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa, ako je to up­ra­ve­né u pos­lan­cov ná­rod­nej ra­dy, kto­rí sú rov­no­cen­ný­mi ús­tav­ný­mi či­ni­teľ­mi (§ 139 ods. 1 zák. č. 350/1996 Z.z.).Ob­me­dzenie vý­ko­nu slo­bo­dy pre­ja­vu, pod­ľa Do­ho­vo­ru, to­tiž ne­vyh­nut­ne za­hŕňa i po­vin­nos­ti a zod­po­ved­nosť, a umož­ňu­je san­kcio­no­va­nie v zá­uj­me ochra­ny po­ves­ti iných osôb ale­bo za­cho­va­nia auto­ri­ty súd­nej mo­ci.

V zá­uj­me ob­jek­ti­vi­ty roz­ho­do­va­nia o ta­kej­to práv­nej zod­po­ved­nos­ti (ne­po­li­tic­kej) ne­mô­že roz­ho­do­vať po­li­tic­ký or­gán, ale ma­lo by to byť da­né vý­luč­ne do kom­pe­ten­cie ne­zá­vis­lé­ho or­gá­nu súd­ne­ho ty­pu, t.j. Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du SR ale­bo Ústav­né­ho sú­du SR.

Je pot­reb­né kon­šta­to­vať, že pri po­ru­še­ní via­ce­rých us­ta­no­ve­ní ús­ta­vy a Do­ho­vo­ru čle­nom vlá­dy pre je­ho nep­rav­di­vé in­for­má­cie a proti­ús­tav­ný hod­no­tia­ci úsu­dok o oso­bách via­ce­rých sud­cov všeo­bec­né­ho súd­nic­tva by sa od ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa, kto­rý má úpl­né práv­nic­ké vzde­la­nie (t.j. mu­sí byť zna­lý aj zá­väz­nej ju­di­ka­tú­ry) opod­stat­ne­ne oča­ká­va­la ve­rej­ná sa­tis­fak­cia(os­pra­vedl­ne­nie) za spô­so­be­nie mo­rál­nej uj­my sud­com i deš­truk­tív­ny útok na dô­ve­ru súd­nej mo­ci u ob­ča­nov.

Nie je vy­lú­če­né, že od­liš­ný pos­tup čle­na vlá­dy bu­de ve­rej­nosť vní­mať ako dô­kaz o po­pie­ra­ní de­mok­ra­cie (t.j. bu­do­va­nie zá­kla­dov to­ta­li­ty) po­ru­šo­va­ním ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných práv ob­ča­nov čle­nom vlá­dy, v zá­uj­me ne­zod­po­ved­né­ho pre­sa­dzo­va­nia (nad­ra­ďo­va­nia) stra­níc­kych (po­li­tic­kých) zá­uj­mov, na­priek ús­tav­né­mu zá­ka­zu dis­kri­mi­ná­cie i zlo­že­niu ús­tav­né­ho sľu­bu o po­vin­nos­ti za­cho­vá­va­nia ús­ta­vy a zá­ko­nov.

V Ko­ši­ciach dňa 18.11.2021

Pridaj komentár

Your email address will not be published.

Predošlý článok

Beseda zástupcov komunikačnej platformy sudcov Sudnamoc.sk so študentami Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Ďalší článok

Je generálny prokurátor Slovenskej republiky naozaj súčasťou výkonnej moci?

Latest from Články

Rímsky unikát Bratislava

Patrik Števík, sudca Okresného súdu Bratislava II. Výbor svetového dedičstva na svojom zasadnutí rozhodol, že do