Záväzok sudcu voči spoločnosti vymedzený právnym štátom

JUDr. Pat­rik Šte­vík, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II

Zá­vä­zok sud­cu vo­či spo­loč­nos­ti vy­me­dze­ný práv­nym štá­tom

„Sud­ca nie je úrad­ník, kto­rý za­vrie dve­re svo­jej kan­ce­lá­rie a mô­že za­bud­núť. Pra­cov­ným pries­to­rom sud­cu je ži­vot sám. Ži­vot pri­ná­ša­jú­ci neus­tá­ly zá­pas o prav­du a spra­vod­li­vosť. Ten­to zá­pas sud­ca zvá­dza v po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, vo svo­jom do­mo­ve a na ve­rej­nos­ti. Je to je­ho zá­vä­zok vo­či spo­loč­nos­ti za pri­vi­lé­gium vy­ko­ná­vať jed­no z naj­uš­ľach­ti­lej­ších po­vo­la­ní vô­bec.“

Cha­rak­ter, od­va­ha a od­bor­nosť sú zá­klad­né at­ri­bú­ty, kto­rý­mi by mal dis­po­no­vať kaž­dý sud­ca. Byť sud­com zna­me­ná byť sú­čas­ťou jed­nej z mo­cí v štá­te – súd­nej mo­ci, bez kto­rej nie je mož­ný práv­ny štát a te­da ani de­mok­ra­cia. Je to česť a zod­po­ved­nosť zá­ro­veň. Zod­po­ved­nosť za ce­lú kra­ji­nu a za spolu­ob­ča­nov, kto­rí si pl­nia svo­je po­vin­nos­ti na iných po­zí­ciách v štá­te.

Ak má jus­tí­cia pl­niť fun­kciu mo­ci v štá­te, mu­sí byť ne­zá­vis­lá. Na tú­to té­mu bo­li na­pí­sa­né ti­sí­ce kníh od Pla­tó­na cez Mon­tesquieho až po sú­čas­nosť. Do európ­skej praxe ne­vyh­nut­nosť ne­zá­vis­los­ti de­fi­ni­tív­ne za­vied­li anti­ckí Ri­ma­nia. Bo­lo by veľ­mi neo­boz­ret­né ne­chať ochra­nu ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci iba na zá­ko­no­dar­nú moc a exeku­tí­vu, vo­či kto­rým má vy­ko­ná­vať súd­na moc kon­trol­nú prá­vo­moc. Zvlášť, ak z poz­na­nia his­tó­rie vy­plý­va, že vý­kon­ná moc, pod­po­ro­va­ná parla­men­tným zhro­maž­de­ním, má vždy ten­den­ciu za­sa­ho­vať do ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci ale­bo ju do­kon­ca ov­lád­nuť. Súd­na moc je ko­rek­tí­vom zvyš­ných dvoch mo­cí v štá­te, aby neskĺza­li k to­ta­li­te a pri­jí­ma­li zá­ko­ny, kto­ré bu­dú ro­zu­mom bez váš­ne a ne­bu­dú pod­ko­pá­vať prin­cí­py de­mok­ra­tic­ké­ho zria­de­nia.

Byť exeku­tí­vou v de­mok­ra­tic­kej kra­ji­ne je ná­roč­ná úlo­ha. V kaž­dom člo­ve­ku drie­me ur­či­tý to­ta­lit­ný pr­vok vy­plý­va­jú­ci z je­ho ega. Upad­núť do to­ta­lit­né­ho mys­le­nia a ko­na­nia nie je pre­to zlo­ži­té, ak sme ne­mo­rál­ni, nev­zde­la­ní, ne­kul­ti­vo­va­ní a ne­má­me dos­ta­toč­nú se­ba­ref­lexiu a se­baov­lá­da­nie. A ak sa sku­pi­na ľu­dí s ta­ký­mi­to dis­po­zí­cia­mi dos­ta­ne v de­mok­ra­tic­kom štá­te k mo­ci a zly­há­va pri re­gu­lá­cii pri­ro­dze­né­ho na­pä­tia me­dzi jed­not­li­vý­mi si­la­mi, mu­sia sud­co­via ko­nať. Svo­jou ak­ti­vi­tou sa mu­sia pos­ta­viť na če­lo hnu­tia, kto­ré zá­klad­né prin­cí­py de­mok­ra­cie a práv­ne­ho štá­tu ochrá­ni. Le­bo súd­na moc je je­di­ná čis­to od­bor­ná a úlo­hou sud­cu je za­brá­niť pá­du spo­loč­nos­ti do to­ta­li­ty.

Po­zí­cia sud­cu sa vý­raz­ne od­li­šu­je od bež­né­ho úrad­ní­ka, kto­rý ne­má tak­mer žiad­ny ma­név­ro­va­cí pries­tor a pl­ní iba po­li­tic­kú vô­ľu. Nao­pak, sud­ca nes­mie pl­niť po­li­tic­kú vô­ľu a svo­jou od­bor­nos­ťou, cha­rak­te­rom a od­va­hou mu­sí ko­nať iba v zá­uj­me práv­ne­ho štá­tu a v na­šich pod­mien­kach aj de­mok­ra­cie. Mu­sí tak ko­nať v pra­cov­nom, ako aj v súk­rom­nom ži­vo­te. Sud­ca nie je úrad­ník, kto­rý za­vrie dve­re svo­jej kan­ce­lá­rie a mô­že za­bud­núť. Pra­cov­ným pries­to­rom sud­cu je ži­vot sám. Ži­vot pri­ná­ša­jú­ci neus­tá­ly zá­pas o prav­du a spra­vod­li­vosť. Ten­to zá­pas sud­ca zvá­dza v  po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, vo svo­jom do­mo­ve a na ve­rej­nos­ti. Je to je­ho zá­vä­zok vo­či spo­loč­nos­ti za pri­vi­lé­gium vy­ko­ná­vať jed­no z naj­uš­ľach­ti­lej­ších po­vo­la­ní vô­bec. Sud­ca je no­si­te­ľom súd­nej mo­ci, jej ne­zá­vis­los­ti a pred­pok­la­dom fun­go­va­nia práv­ne­ho štá­tu.

Ob­čan – sud­ca nik­dy nes­mie to­le­ro­vať po­ru­šo­va­nie prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu, de­mok­ra­cie a ľud­ských práv, vy­plý­va­jú­ce z ius na­tu­ra­lis. Sud­ca nes­mie byť va­za­lom po­zi­tív­ne­ho prá­va a akej­koľ­vek po­li­tic­kej vô­le. Ak sa sud­ca nev­zo­prie po­li­tic­kým sna­hám ob­me­dzo­vať ne­zá­vis­losť súd­nej mo­ci a ml­čky do­vo­lí schva­ľo­va­nie zá­ko­nov lik­vi­du­jú­cich práv­ny štát ako ga­ran­ta de­mok­ra­cie, spolu­po­die­ľa sa ni­če­ní tých­to hod­nôt. Sud­ca, kto­rý sa šty­li­zu­je do po­zí­cie dob­re pla­te­né­ho úrad­ní­ka, ne­pat­rí na svo­ju sto­lič­ku. Ta­ký­to vy­tes­ňu­jú­ci a ml­čia­ci sud­ca svo­jím ko­na­ním nepl­ní spo­lo­čen­ský účel. Ak sud­ca re­zig­nu­je na sta­tus ochran­cu de­mok­ra­cie a práv­ne­ho štá­tu, po­die­ľa sa na ich roz­kla­de. Ta­ký­to sud­ca svo­jím pos­to­jom priz­ná­va, že ne­má mo­rál­ny prob­lém ak­cep­to­vať sú­de­nie pod­ľa zá­ko­nov, kto­ré mô­žu pri­jať to­ta­lit­ne zmýš­ľa­jú­ci je­din­ci, a kto­ré na­po­kon roz­lo­žia tak kreh­ké zria­de­nie, akým je zria­de­nie de­mok­ra­tic­ké. Sta­čí na to ús­tav­ná väč­ši­na v parla­men­te.

„Cit­li­vosť sud­cu na po­ru­šo­va­nie prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu mu­sí byť vý­raz­ne vy­ššia ako u ob­ča­na s iným vzde­la­ním a pra­cov­ným za­me­ra­ním. Hroz­bu na­pä­tia a to­ho, čo je už nez­ne­si­teľ­né, mu­sí sud­ca iden­ti­fi­ko­vať v pred­sti­hu svo­jou in­te­lek­tuál­nou bys­tros­ťou a za­brá­niť tak ťaž­ko nap­ra­vi­teľ­ným ško­dám.“

Mi­mo­roz­ho­do­va­cia ak­ti­vi­ta sud­cu je dô­le­ži­tá zvlášť v kra­ji­ne akou je Slo­ven­ská re­pub­li­ka, kde si ob­ča­nia ne­mô­žu up­lat­niť vo­leb­né prá­vo v prie­be­hu vo­leb­né­ho ob­do­bia a kde štát ne­vyt­vo­ril pre ob­ča­na mož­nosť účin­ne sa brá­niť pred svoj­vô­ľou štát­nych or­gá­nov. Je tra­gé­dia, ak v kra­ji­ne s prív­las­tkom de­mok­ra­tic­ká, si ne­mô­žu ob­ča­nia up­lat­niť vo­leb­né prá­vo v prie­be­hu vo­leb­né­ho ob­do­bia. A to za prís­ne spl­ni­teľ­ných pod­mie­nok, aby sa z toh­to in­šti­tú­tu nes­ta­lo pra­vid­lo za úče­lom des­ta­bi­li­zá­cie kra­ji­ny. Moc v de­mok­ra­tic­kej kra­ji­ne po­chá­dza z ľu­du a ten­to nás­troj by po­mo­hol za­bez­pe­čiť, aby na to mo­ci­pá­ni ne­za­bú­da­li.

Za­stu­pi­teľ­ská de­mok­ra­cia zna­me­ná, že ob­ča­nia si na zá­kla­de pred­vo­leb­ných sľu­bov zvo­lia do parla­men­tu svo­jich zá­stup­cov. Ak zvo­le­ní zá­stup­co­via svo­je sľu­by nepl­nia, ob­ča­nia mu­sia mať mož­nosť up­lat­niť si vo­leb­né prá­vo aj po­čas vo­leb­né­ho ob­do­bia a mať mož­nosť stiah­nuť ich z obe­hu. Za šty­ri ro­ky sa da­jú na­pá­chať ťaž­ké ško­dy na štá­te a ob­ča­noch. Me­men­tom by nám ma­li byť ús­tav­né zme­ny v ro­ku 2020 a sú­čas­né zá­me­ry vlád­nej mo­ci za­ha­le­né zá­vo­jom zme­ny súd­nej ma­py. Ot­vo­re­ná sna­ha ak­tuál­ne­ho ve­de­nia štá­tu o in­kvi­zič­né pos­tu­py pro­ti vop­red vy­ty­po­va­ným ne­po­hodl­ným oso­bám v oča­ká­va­ní, že  prís­luš­né or­gá­ny ich túž­bu ochot­ne spl­nia, je tiež sil­nou ra­nou pre prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu v Slo­ven­skej re­pub­li­ke.

Ga­ran­tom ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci v Slo­ven­skej re­pub­li­ke má byť Súd­na ra­da SR. V zmys­le Ústa­vy je Súd­na ra­da or­gá­nom le­gi­ti­mi­ty súd­nej mo­ci. Zo slo­ven­skej praxe je však zrej­mé, že Súd­na ra­da ko­ná v roz­po­re s Ústa­vou a ne­ko­ná ako or­gán le­gi­ti­mi­ty súd­nej mo­ci.

Pa­ra­dig­ma­tic­kou sú­čas­ťou le­gi­ti­mi­ty súd­nej mo­ci v práv­nom štá­te je to­tiž jej ne­zá­vis­losť. Ak Súd­na ra­da reali­zu­je po­li­ti­ku vlá­dy a parla­men­tu, ko­ná v roz­po­re s Ústa­vou a ne­mô­že byť or­gá­nom le­gi­ti­mi­ty súd­nej mo­ci a jej ne­zá­vis­los­ti.

Na tú­to sku­toč­nosť so zne­po­ko­je­ním pou­ká­za­la aj Re­zo­lú­cia Európ­skej aso­ciá­cie sud­cov. A to, že v Slo­ven­skej re­pub­li­ke nie je Súd­na ra­da ne­zá­vis­lým ús­tav­ným or­gá­nom súd­nic­tva, ale po­li­tic­kým nás­tro­jom mo­ci, ne­ta­jí ani jej ak­tuál­ny pred­se­da.

V do­be, keď aj sa­mot­ná Európ­ska únia pre­hlia­da des­ta­bi­li­zá­ciu práv­ne­ho štá­tu na Slo­ven­sku, si mu­sí­me po­môcť z vlas­tných zdro­jov. A ob­čan – sud­ca mu­sí náj­sť v se­be od­va­hu a pos­ta­viť sa na če­lo bo­ja za de­mok­ra­ciu a práv­ny štát. Nie však iba vte­dy, ak sú oh­ro­ze­né je­ho pla­to­vé a geog­ra­fic­ké is­to­ty. Vždy. Za se­ba, za ob­ča­nov a štát, kto­ré­mu ad­re­su­je sľub pri pre­be­ra­ní svo­jej fun­kcie.

Pre spo­lo­čen­sky zod­po­ved­né­ho sud­cu je ne­pos­ta­ču­jú­ce prik­rý­vať sa po­zí­ciou Ústav­né­ho sú­du, kto­rý je kreo­va­ný v zá­vis­los­ti od po­li­tic­kej mo­ci. His­to­ric­ká skú­se­nosť za­ra­ďu­je sud­cu me­dzi spo­lo­čen­skú eli­tu. Slo­vo sud­cu ma­lo vá­hu v kaž­dej spo­loč­nos­ti, v kto­rej ne­bol deg­ra­do­va­ný na úro­veň pa­rag­ra­fo­vé­ho úrad­ní­ka. Uni­ver­zál­ne vzde­la­ná osob­nosť sud­cu bo­la jed­nou zo zá­ruk správ­ne­ho hod­no­to­vé­ho sme­ro­va­nia pos­po­li­tos­ti. Sta­ros­tli­vosť o du­šu by ma­la mať pre sud­cu pred­nosť pred sta­ros­tli­vos­ťou o svoj ma­je­tok. Iba ucho­pe­nie slo­bo­dy ve­dú­cej k pla­tón­skej sta­ros­tli­vos­ti o du­šu uro­bí zo sud­cu člo­ve­ka sku­toč­ne slo­bod­né­ho bez stra­chu a zá­vis­los­ti v hra­nič­ných si­tuáciách. Schop­nosť sú­diť a od­bor­nosť sú bez slo­bo­dy du­cha a zdra­vé­ho cha­rak­te­ru pre spo­loč­nosť ne­že­la­nou prí­ťa­žou.

Cit­li­vosť sud­cu na po­ru­šo­va­nie prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu mu­sí byť vý­raz­ne vy­ššia ako u ob­ča­na s iným vzde­la­ním a pra­cov­ným za­me­ra­ním. Hroz­bu na­pä­tia a to­ho, čo je už nez­ne­si­teľ­né, mu­sí sud­ca iden­ti­fi­ko­vať v pred­sti­hu svo­jou in­te­lek­tuál­nou bys­tros­ťou a za­brá­niť tak ťaž­ko nap­ra­vi­teľ­ným ško­dám. Inak bu­de svo­ji­mi roz­hod­nu­tia­mi slú­žiť to­ta­li­te rov­na­ko ako kto­rý­koľ­vek mo­rál­ne za­ned­ba­ný po­li­tik.

V zdra­vej de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti je sud­ca stráž­com dodr­žia­va­nia prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu, de­mok­ra­tic­ké­ho zria­de­nia a ľud­ských práv. Re­zig­ná­cia súd­nej mo­ci na tú­to po­vin­nosť pri­ná­ša množ­stvo sa­moz­va­ných ochran­cov a stráž­nych psov, kto­rí čas­to ve­dú spo­loč­nosť do to­ta­lit­nej bu­dúc­nos­ti. A to pod zá­ster­kou dob­re zne­jú­cich slo­ga­nov, kto­rým ob­čan uve­rí, le­bo sud­ca ml­čí.