K pochybnému návrhu stanoviska Súdnej rady SR ohľadne uznesenia generálneho prokurátora

Zdroj : právne listy

JUDr. Peter Šamko
sudca Krajského súdu v Bratislave

 K po­chyb­né­mu návr­hu sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy SR oh­ľad­ne uz­ne­se­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra

Na za­sad­nu­tie Súd­nej ra­dy SR, kto­ré sa má ko­nať dňa 23.09.2021 bol na schvá­le­nie pred­lo­že­ný „Návrh sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy SR k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom pod sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021“ (ďa­lej v texte len návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy). Ide o návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rým bo­lo v zmys­le § 363 a nasl. Tr. por. zru­še­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v tres­tnej ve­ci pá­na Pčo­lin­ské­ho.

Kom­plet­né zne­nie návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy mož­no náj­sť tu:

https://za­sad­nu­tia.sud­na­ra­da.sk/navrh-sta­no­vis­ka-sud­nej-ra­dy-slo­ven­skej-re­pub­li­ky-k-uz­ne­se­niu-ge­ne­ral­ne­ho-pro­ku­ra­to­ra-v-za­stu­pe­ni-je­ho-na­mes­tni­kom-pod-sp-zn-iv3-pz-2220211000-zo-dna-31082021/

Ten­to ma­te­riál by z hľa­dis­ka od­bor­né­ho vô­bec nes­tál za po­zor­nosť, ak by ne­bol pred­lo­že­ný do súd­nej ra­dy a ne­mal am­bí­ciu stať sa ofi­ciál­nym sta­no­vis­kom súd­nej ra­dy. Je sí­ce správ­ne, že zve­rej­ne­né uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra je ot­vo­re­né od­bor­nej dis­ku­sii a mož­no ho kri­ti­zo­vať, či schva­ľo­vať, cel­kom ur­či­te by však ma­te­riál pred­lo­že­ný súd­nej ra­de mal mať as­poň mi­ni­mál­nu od­bor­nú úro­veň. Návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy ob­sa­hu­je to­tiž ab­so­lút­ne nes­práv­nu práv­nu ar­gu­men­tá­ciu a do­vo­lím si tvr­diť, že ten kto ho kon­ci­po­val preu­ká­zal až po­zo­ru­hod­nú nez­na­losť tres­tnop­ráv­nych pred­pi­sov. Prá­ve pre­to by som chcel niž­šie v texte upo­zor­niť na niek­to­ré vy­slo­ve­ne chyb­né ar­gu­men­ty, kto­ré sa v návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy vy­skyt­li.

1/ návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy kon­šta­tu­je, že

„zá­sa­hom do le­gi­ti­mi­ty roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov je aj ta­ké roz­hod­nu­tie iné­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci (ro­zu­mej v da­nom prí­pa­de uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra), kto­rým sa de fac­to roz­hod­ne o otáz­kach, kto­ré pa­tria do vý­luč­nej prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov. Ku ta­kým otáz­kam pat­rí aj roz­ho­do­va­nie tres­tných sú­dov o vi­ne. Vý­klad § 363 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­mô­že viesť k to­mu, aby sa je­ho ap­li­ká­ciou fak­tic­ky od­ňa­la tres­tné­mu sú­du prá­vo­moc roz­hod­núť o vi­ne oso­by, kto­rá je dô­vod­ne tres­tne stí­ha­ná, na­vy­še za pou­ži­tia zá­sa­dy tres­tné­ho pro­ce­su in du­bio pro reo, kto­rú je op­ráv­ne­ný a po­vin­ný pou­žiť vý­luč­ne trest­ný súd. Pre­to je roz­hod­nu­tie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vy­da­né v roz­po­re s člán­kom 2 ods. 2 Ústa­vy SR, pod­ľa kto­ré­ho štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ve­ní zá­kon“ (text bol zvý­raz­ne­ný v návr­hu sta­no­vis­ka).

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ide o šo­ku­jú­ce tvr­de­nie. Nik­to pred­sa zru­šu­jú­cim uz­ne­se­ním vy­da­ným pod­ľa § 363 Tr. por. ne­roz­ho­do­val o vi­ne ob­vi­ne­né­ho (a neuk­la­dal trest). Iš­lo o čis­to ka­sač­né uz­ne­se­nie vy­da­né v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­rým sa len ru­ši­li niek­to­ré prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní s prí­ka­zom, aby vo ve­ci opä­tov­ne ko­na­li a roz­hod­li. Neš­lo te­da ani o ne­ja­ké de­fi­ni­tív­ne roz­hod­nu­tie o „ne­vi­ne“ ob­vi­ne­né­ho a už vô­bec nie o roz­hod­nu­tie s účin­ka­mi za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.

Ak tu má návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy na mys­li „vý­ro­kom o vi­ne“ aj mož­ný vý­rok o „ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho“ (v tom sme­re, že zru­šu­jú­ce uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra mož­no chá­pať ako roz­hod­nu­tie o ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho, aj keď mož­no iba do­čas­né), tak ide o ne­po­cho­pe­nie kom­pe­ten­cií sú­dov a or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia v tres­tnom pro­ce­se. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že aj po­li­ti­ci po­mer­ne čas­to, v sú­vis­los­ti s us­ta­no­ve­ním § 363 Tr. por., pou­ží­va­jú ar­gu­men­tá­ciu, že „len sú­dy sú op­ráv­ne­né roz­ho­do­vať o vi­ne, a tým pá­dom aj o ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho“.

Pod­ľa člán­ku 50 ods. 1 Ústa­vy SR len súd roz­ho­du­je o vi­ne a tres­te za tres­tné či­ny.

Po­zor­ný či­ta­teľ zis­tí, že nik­de v uve­de­nom us­ta­no­ve­ní Ústa­vy sa ne­pí­še o tom, že len súd by bol op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať o ne­vi­ne, pres­nej­šie o opa­ku vi­ny. Na tej­to sa­moz­rej­mos­ti je pri­tom vy­sta­va­ný ce­lý trest­ný pro­ces v SR, na­koľ­ko „o ne­vi­ne“ ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní roz­ho­du­je len a vý­hra­de pro­ku­rá­tor. Tak nap­rík­lad uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, či uz­ne­se­nie o pos­tú­pe­ní ve­ci na pries­tu­pok sú uz­ne­se­nia, kto­rých účin­ky sa rov­na­jú os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku, pre­to­že ni­mi prá­vop­lat­ne kon­čí tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho so zá­ve­rom, že ob­vi­ne­ný je „ne­vin­ný“(t. j. nie je vin­ný).

Ak by sme te­da pri­ja­li uve­de­nú ar­gu­men­tá­ciu návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy, mu­se­li by sme zá­ro­veň dos­pieť k zá­ve­ru, že kaž­dým jed­ným uz­ne­se­ním o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, či pos­tú­pe­ní ve­ci, kto­ré vy­dá pro­ku­rá­tor v príp­rav­nom ko­na­ní, sa re­čou návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy „de fac­to roz­hod­ne o otáz­kach, kto­ré pa­tria do vý­luč­nej prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov“, čo je sa­moz­rej­me nez­mys­le­né. Sám zá­ko­no­dar­ca us­ta­no­vil pro­ku­rá­to­ra do po­zí­cie pá­na príp­rav­né­ho ko­na­nia, v kto­rom je len a vý­hra­de ve­cou pro­ku­rá­to­ra, či po dôs­led­nom vy­hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov roz­hod­ne sám o „ne­vi­ne“ ob­vi­ne­né­ho (nap­rík­lad o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, na­koľ­ko sku­tok nie je tres­tným či­nom, nes­pá­chal ho ob­vi­ne­ný a po­dob­ne), ale­bo je ná­zo­ru, že má dos­ta­toč­né množ­stvo dô­ka­zov na preu­ká­za­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho a pre­to po­dá ob­ža­lo­bu.

Pro­ku­rá­tor má do­kon­ca v príp­rav­nom ko­na­ní tak sil­né pos­ta­ve­nie, že mu zá­ko­no­dar­ca zve­ril do rúk aj roz­ho­do­va­nie „o ma­lej vi­ne“, pre­to­že mô­že nap­rík­lad vy­dať uz­ne­se­nie o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré do­kon­ca po os­ved­če­ní sa ob­vi­ne­né­ho v skú­šob­nej do­be má účin­ky pre­káž­ky ve­ci roz­hod­nu­tej a evi­du­je sa aj v od­pi­se re­gis­tra tres­tov. Aj to­to po­va­žu­je zos­ta­vo­va­teľ návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy za za­sa­ho­va­nie do vý­luč­nej kom­pe­ten­cii sú­dov?

Zá­ko­no­dar­ca pro­ku­rá­to­ro­vi ako pá­no­vi príp­rav­né­ho ko­na­nia zve­ru­je v príp­rav­nom ko­na­ní aj vý­luč­nú kom­pe­ten­ciu roz­hod­núť, či je kon­krét­na oso­ba stí­ha­ná zá­kon­ným spô­so­bom, res­pek­tí­ve, či exis­tu­je na jej ob­vi­ne­nie dos­ta­tok dô­ka­zov, pre­to­že len a vý­hra­de pro­ku­rá­tor mô­že zru­šo­vať nap­rík­lad uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (tu do­kon­ca auto­re­me­dú­rou aj po­li­cajt), uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci a po­dob­ne.

Aj tie­to op­ráv­ne­nia pro­ku­rá­to­ra sú dôs­led­kom to­ho, že nie­len súd je op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať „o ne­vi­ne“, ale aj pro­ku­rá­tor (nap­rík­lad pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný v príp­rav­nom ko­na­ní roz­ho­do­vať aj o „do­čas­nej ne­vi­ne“ v po­do­be zru­še­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, čo bez ďal­šie­ho ne­mu­sí nut­ne zna­me­nať aj auto­ma­tic­ky ko­niec ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia). 

Je pre­to ab­sur­dné tvr­diť, že ak pro­ku­rá­tor nap­rík­lad zru­ší uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (a je bez vý­zna­mu, či to uro­bí na pod­kla­de sťaž­nos­ti, v rám­ci do­zo­ru, res­pek­tí­ve pros­tred­níc­tvom § 363 Tr. por.) tak sa „pos­ta­vil nad roz­hod­nu­tia sú­dov“, kto­ré vy­dá­va­li v príp­rav­nom ko­na­ní vä­zob­né roz­hod­nu­tia, na­koľ­ko je iba vý­luč­nou kom­pe­ten­ciu pro­ku­rá­to­ra, kto­rá oso­ba bu­de, či zos­ta­ne ob­vi­ne­ná a na kto­rú oso­bu bu­de, či ne­bu­de po­da­ná ob­ža­lo­ba. To na­po­kon jed­noz­nač­ne vy­plý­va aj z ob­ža­lo­va­cej zá­sa­dy vy­jad­re­nej v § 2 ods. 15 Tr. por. kto­rá tvo­rí „tvr­dé jad­ro“ slo­ven­ské­ho tres­tné­ho pro­ce­su (tres­tné stí­ha­nie pred sú­dom je mož­né len na zá­kla­de návr­hu ale­bo ob­ža­lo­by po­da­nej pro­ku­rá­to­rom). A na­vy­še, do­kon­ca aj ko­na­nie pred sú­dom je z hľa­dis­ka „ne­vi­ny“ ob­ža­lo­va­né­ho pl­ne v kom­pe­ten­cii pro­ku­rá­to­ra ako no­si­te­ľa dô­kaz­né­ho bre­me­na, pre­to­že ak pro­ku­rá­tor na hlav­nom po­jed­ná­va­ní us­tú­pi od ob­ža­lo­by, súd mu­sí (te­da nie mô­že) vy­hlá­siť os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok a to aj vte­dy, ak by bol súd sám ná­zo­ru, že vi­na ob­ža­lo­va­né­ho je dos­ta­toč­ne preu­ká­za­ná.

Tvr­diť te­da, že ak ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zru­šil uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia na pod­kla­de § 363 Tr. por. tak tým za­sia­hol do vý­luč­nej prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov je zjav­ným ne­po­cho­pe­ním prob­le­ma­ti­ky, na­koľ­ko ide vy­slo­ve­ne o tvr­de­nie roz­por­né s Ústa­vou SR ako aj us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že je to prá­ve Ústa­va SR (člá­nok 50 ods. 1 ar­gu­men­tum a con­trá­rio) a Trest­ný po­ria­dok (pro­ku­rá­tor ako pán príp­rav­né­ho ko­na­nia), kto­ré sta­ros­tli­vosť o zá­kon­nosť (čis­to­tu) príp­rav­né­ho ko­na­nia zve­ru­jú do rúk pro­ku­rá­to­ro­vi (nie sú­du) a tak­tiež len pro­ku­rá­to­ro­vi (nie sú­du) zve­ru­jú do kom­pe­ten­cie roz­ho­do­vať „o ne­vi­ne“ ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní, ak sú na to spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky.

Tvr­de­nie, že pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia a to aj oh­ľad­ne mož­né­ho roz­ho­do­va­nia o „ne­vi­ne“ ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní je pro­ku­rá­tor a nie súd, nie je pri­tom no­vé (či prev­rat­né) a vy­plý­va nie­len z textu práv­nych no­riem, ale aj od­bor­nej li­te­ra­tú­ry.

Tak nap­rík­lad z reš­pek­to­va­nej od­bor­nej li­te­ra­tú­ry (nap­rík­lad Šámal, P. a kol.: Příp­rav­né říze­ní tres­tní. Pra­ha: C.H.Beck, 2003, s. 483 a nasl.) mož­no zis­tiť, že „len po­chyb­nosť o skut­ko­vom sta­ve ne­mô­že byť sa­ma dô­vo­dom pre pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu s od­ôvod­ne­ním, že sku­tok sí­ce mo­hol, ale tak­tiež ne­mu­sel byť spá­cha­ný. Za zjed­no­du­še­né je pot­reb­né po­va­žo­vať tvr­de­nie, že ak sa ne­po­da­ria roz­ptý­liť po­chyb­nos­ti o tom, či sa sku­tok stal ale­bo nes­tal, je po­li­cajt po­vin­ný ukon­čiť vy­šet­ro­va­nie návr­hom na po­da­nie ob­ža­lo­by a pro­ku­rá­tor  mu­sí vo ve­ci po­dať ob­ža­lo­bu a až po vy­ko­na­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní mô­že súd roz­hod­núť tak, že os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by. Ten­to ná­zor opo­mí­na, že súd nie je  zá­sad­ne or­gá­nom roz­ho­du­jú­cim o ne­vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, ale iba o je­ho prí­pad­nej vi­ne (ar­gu­men­tum slov „len súd roz­ho­du­je o vi­ne“). Za zá­sad­ne nes­práv­ny je pre­to pot­reb­né po­va­žo­vať ta­ký pos­tup, keď or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, bez to­ho, aby vy­čer­pa­li všet­ky pros­tried­ky, po­da­li na ob­vi­ne­né­ho ob­ža­lo­bu, na­koľ­ko po­da­nie ob­ža­lo­by v prí­pa­de po­chyb­nos­tí mož­no od­ôvod­niť len dô­vod­ným oča­ká­va­ním, že v ko­na­ní pred sú­dom mô­že reál­ne dôjsť k zme­nám dô­kaz­nej si­tuácie, kto­rá mô­že viesť k od­su­dzu­jú­ce­mu vý­ro­ku. Ako už bo­lo uve­de­né, sú­dy sú pod­ľa Ústa­vy po­vo­la­né k roz­ho­do­va­niu o vi­ne a tres­te a nie a prio­ri o ne­vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Ta­ký­to pos­tup ne­mož­no dô­vo­diť zo žiad­ne­ho ús­tav­né­ho prin­cí­pu, nao­pak, uve­de­ný for­ma­lis­tic­ký prís­tup by od­po­ro­val zá­klad­ným zá­sa­dám vý­ko­nu štát­nej mo­ci a prí­pus­tnos­ti jej uží­va­nia len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu s maximál­nym šet­re­ním zá­klad­ných práv a slo­bôd a za reš­pek­to­va­nia zá­sa­dy zdr­žan­li­vos­ti“.

Pro­ku­rá­tor (s po­li­caj­tom) te­da mu­sí nie­len zbie­rať dô­ka­zy v príp­rav­nom ko­na­ní, ale mu­sí ich aj prie­bež­ne vy­hod­no­co­vať a od­stra­ňo­vať prí­pad­né roz­po­ry, kto­ré sa v nich vy­skyt­nú. Návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy deg­ra­do­val pro­ku­rá­to­ra len na „zbe­ra­ča dô­ka­zov, kto­ré zo­ra­ďu­je do spi­su“ s nás­led­nou kom­pe­ten­ciou pred­lo­žiť spis sú­du „nech ne­ja­ko roz­hod­ne“. Prá­ve nao­pak, pro­ku­rá­tor je via­za­ný zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov (§ 2 ods. 12 Tr. por.), te­da pod­ľa nos­nej tres­tnop­ro­ces­nej zá­sa­dy je po­vin­ný hod­no­tiť dô­ka­zy pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, kto ich ob­sta­ral.

A sa­moz­rej­me z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pro­ku­rá­tor mu­sí od­stra­ňo­vať aj roz­po­ry v dô­ka­zoch, pri­čom roz­po­ry v dô­ka­zoch eš­te auto­ma­tic­ky nez­na­me­na­jú po­chyb­nos­ti, prí­pad­ne dô­vod­né po­chyb­nos­ti a ich od­stra­ňo­va­nie, či hod­no­te­nie eš­te auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná pou­ži­tie zá­sa­dy in du­bio pro reo, ako sa myl­ne dom­nie­va návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy. Vzhľa­dom k to­mu, že pro­ku­ra­tú­ra je mo­nok­ra­tic­ký or­gán, je sa­moz­rej­mým, že v ko­neč­nom dôs­led­ku je v príp­rav­nom ko­na­ní ur­ču­jú­ce hod­no­te­nie dô­ka­zov a práv­ne zá­ve­ry, kto­ré uro­bil ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor (nap­rík­lad v uz­ne­se­ní pod­ľa § 363 Tr. por.) a nie tie, kto­ré za­stá­va je­ho po­dria­de­ný pro­ku­rá­tor (tak ako je to aj na sú­doch, aj na pro­ku­ra­tú­re je bež­né, že sa po­dria­de­ný pro­ku­rá­tor nes­to­tož­ňu­je s roz­hod­nu­tím na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra, av­šak práv­ny sys­tém je nas­ta­ve­ný tak, že roz­ho­du­je ná­zor na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra a to aj vte­dy, ak sa to ne­pá­či nap­rík­lad mé­diám, či po­li­ti­kom).

Po­kiaľ te­da ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor uz­ne­se­ním pod­ľa § 363 a nasl. Tr. por. zru­šil v po­su­dzo­va­nom ve­ci uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po­tom iba a len vy­ko­ná­val svo­je prá­vo­mo­ci, kto­ré mu zve­ril Trest­ný po­ria­dok ako aj Ústa­va SR a žiad­nym spô­so­bom ne­za­sia­hol do vý­luč­nej prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov, ako to tvr­dí návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy. Prá­ve nao­pak, po­kiaľ by sú­dy ur­čo­va­li pro­ku­rá­to­ro­vi ako má v príp­rav­nom ko­na­ní pos­tu­po­vať, ko­ho má tres­tne stí­hať, či na ko­ho má po­dať ob­ža­lo­bu, spre­ne­ve­ri­li by sa svoj­mu pos­la­niu ne­zá­vis­lé­ho ar­bit­ra, kto­rý nie je po­moc­ní­kom, či predĺže­nou ru­kou pro­ku­rá­to­ra.

Návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy te­da fak­tic­ky kri­ti­zu­je ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra za to, že vy­uží­va svo­je zá­ko­nom ulo­že­né op­ráv­ne­nia ako or­gán ve­rej­nej ža­lo­by.

            2/ návrh sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy ďa­lej uvá­dza, že

„tri se­ná­ty naj­vyš­šie­ho sú­du opa­ko­va­ne kon­šta­to­va­li, že ma­te­riál­na pod­mien­ka vä­zob­né­ho stí­ha­nia, t. j. dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia kon­krét­nej oso­by je da­ná. Za zá­sah do le­gi­ti­mi­ty roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov je pot­reb­né po­va­žo­vať kaž­dý zá­sah vy­ko­na­ný iným or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, kto­rým sa od­ní­ma­jú, ru­šia ale­bo ne­gu­jú práv­ne zá­väz­né ná­zo­ry vy­slo­ve­né vo vý­ro­koch ale­bo od­ôvod­ne­niach roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov. Roz­hod­nu­tím ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra doš­lo k od­ňa­tiu práv­nych účin­kov uz­ne­se­ní troch se­ná­tov naj­vyš­šie­ho sú­du“ (text bol zvý­raz­ne­ný v návr­hu sta­no­vis­ka).

            To­to tvr­de­nie je už úpl­ne mi­mo od­bor­ný rá­mec. Vä­zob­né uz­ne­se­nia sú­dov vy­da­né po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia, v kto­rých sa súd vy­jad­ru­je k dô­vod­nos­ti ale­bo ne­dô­vod­nos­ti ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia kon­krét­nej oso­by nie sú (opa­ku­jem nie sú!!!) pre pro­ku­rá­to­ra ako pá­na príp­rav­né­ho ko­na­nia zá­väz­né a ani nik­dy ne­bo­li.

Už bo­lo roz­ve­de­né vy­ššie, že to, či pro­ku­rá­tor po­dá ob­ža­lo­bu, res­pek­tí­ve nap­rík­lad za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie ale­bo zru­ší uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, je v príp­rav­nom ko­na­ní pl­ne v kom­pe­ten­cii pro­ku­rá­to­ra (je­ho voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov) a v tom­to sme­re nie je žiad­nym spô­so­bom li­mi­to­va­ný ná­zo­rom sú­du uve­de­nom vo vä­zob­nom uz­ne­se­ní. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že hod­no­te­nie dô­ka­zov zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra (a to nap­rík­lad aj ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra) te­da mô­že byť aj od­liš­né od pred­bež­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, kto­ré vy­ko­nal súd vo vä­zob­nom uz­ne­se­ní, t. j. pro­ku­rá­tor mô­že oh­ľad­ne hod­no­te­nia dô­ka­zov dôjsť aj k iné­mu zá­ve­ru ako súd vo vä­zob­nom roz­hod­nu­tí.

To pla­tí aj opač­ne, ak súd pri skú­ma­ní tej­to vä­zob­nej pod­mien­ky dos­pe­je k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­nie nie je dô­vod­né, roz­hod­ne o nev­za­tí, či pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du  a nie je pre ne­ho zá­väz­ný ná­zor pro­ku­rá­to­ra, kto­rý vy­slo­vil nap­rík­lad v roz­hod­nu­tí o sťaž­nos­ti, kto­rým za­mie­tol sťaž­nosť ob­vi­ne­né­ho po­da­nú pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Súd do­kon­ca vo vä­zob­nom uz­ne­se­ní ne­mô­že dá­vať pro­ku­rá­to­ro­vi ani žiad­ne po­ky­ny oh­ľad­ne ďal­šie­ho pos­tu­pu v príp­rav­nom ko­na­ní (v praxi je bež­né, že sa nap­rík­lad súd nes­to­tož­ní s dô­vod­nos­ťou vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, pre­pus­tí ob­vi­ne­né­ho a vy­šet­ro­va­nie ďa­lej pok­ra­ču­je; a tak­tiež, že súd vy­slo­ví vo vä­zob­nom uz­ne­se­ní dô­vod­nosť ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a exis­ten­ciu vä­zob­né­ho dô­vo­du a nás­led­ne pro­ku­ra­tú­ra dôj­de k opač­né­mu zá­ve­ru – nap­rík­lad v me­diál­ne zná­mej kau­ze ak­ti­vis­tov, kto­rí vy­liez­li na ťa­žob­nú ve­žu v No­vá­koch súd vzal ob­vi­ne­ných do väz­by a nás­led­ne ich všet­kých pre­pus­til ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, pri­čom vy­hlá­sil, že vä­zob­né dô­vo­dy tu neexis­to­va­li už v ča­se po­dá­va­nia návr­hu na väz­bu – nes­to­tož­nil sa te­da s po­li­caj­tom, pro­ku­rá­to­rom a ani sú­dom oh­ľad­ne exis­ten­cie dô­vo­dov väz­by a je­ho ná­zor, ako pá­na príp­rav­né­ho ko­na­nia bol roz­ho­du­jú­ci).

            V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť k návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy aj ďal­šiu no­to­rie­tu a to, že vä­zob­né roz­ho­do­va­nie nie je roz­ho­do­va­ním o vi­ne ob­vi­ne­né­ho (ob­sa­hom práv­ne­ho in­šti­tú­tu väz­by je vy­me­dzenie ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ných dô­vo­dov ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho s cie­ľom zne­mož­niť zma­re­nie ale­bo sťa­že­nie do­siah­nu­tia úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia – pri­me­ra­ne Ústav­ný súd ČR sp. zn. I. ÚS 381/01).

 Súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be mu­sí sí­ce pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. vždy skú­mať aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný, av­šak us­ta­no­ve­nie § 71 ods. 1 Tr. por. ho­vo­rí o „po­doz­re­ní“, te­da na spl­ne­nie tej­to vä­zob­nej pod­mien­ky pos­ta­čí len dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná prav­de­po­dob­nosť, že ob­vi­ne­ná oso­ba sa do­pus­ti­la ale­bo moh­la do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Zá­ver o po­doz­re­ní v zmys­le vä­zob­nej pod­mien­ky uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 Tr. por. pre­to nie je mož­né sto­tož­ňo­vať so zá­ve­rom o vi­ne, na­koľ­ko vý­rok o vi­ne pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak o tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti (na vý­rok o vi­ne te­da kla­die zá­kon prís­nej­šie po­žia­dav­ky ako na vý­rok o po­doz­re­ní pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní). A opä­tov­ne je nut­né zvý­raz­niť; vä­zob­né uz­ne­se­nie sú­du nie je práv­ne zá­väz­né pre pro­ku­rá­to­ra v tom sme­re, že by ne­mo­hol dôjsť k iné­mu hod­no­te­niu dô­ka­zov sme­rom k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu ako súd vo vä­zob­nom uz­ne­se­ní.

      Po­kiaľ te­da pro­ku­rá­tor, prí­pad­ne na­dria­de­ný do­zo­ro­vé­ho pro­ku­rá­to­ra vy­hod­no­tí dô­kaz­nú si­tuáciu inak ako súd vo vä­zob­nom uz­ne­se­ní s nás­led­kom, že nás­led­ne zru­ší uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, cel­kom ur­či­te tým neod­ní­ma, ne­ru­ší a ne­ne­gu­je práv­ne zá­väz­né ná­zo­ry uve­de­né vo vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach sú­dov, tak ako sa to uvá­dza v návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy, na­koľ­ko zá­väz­né pre pro­ku­rá­to­ra nie sú a ani byť ne­mô­žu, pre­to­že súd nie je pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia a vo vzťa­hu k príp­rav­né­mu ko­na­niu nepl­ní ani úlo­hu „pries­kum­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa“, či „vy­šet­ru­jú­ce­ho sud­cu“ a už vô­bec ne­mô­že ur­čo­vať, či pro­ku­rá­tor mô­že a akým spô­so­bom uz­niesť dô­kaz­né bre­me­no v súd­nom ko­na­ní (pri­me­ra­ne poz­ri aj uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2Tost 4/2014, či 1Tost 18/2014).

Zá­ver:

Čo do­dať… Netvr­dím, že som naj­múd­rej­ší a ani sa nech­cem ni­ko­ho dot­knúť, ale ob­sah návr­hu sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy by za nes­práv­ny mu­sel vy­hod­no­tiť aj prie­mer­ný štu­dent práv­nic­kej fa­kul­ty, kto­rý ab­sol­vo­val nie­koľ­ko pred­ná­šok z tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho. Po­va­žu­jem až za nes­luš­né, že sa ta­ký­to od­bor­ne „kva­lit­ný“ ma­te­riál vô­bec dos­tal na ro­ko­va­nie súd­nej ra­dy. Tre­ba len dú­fať, že ho v navr­hnu­tej po­do­be súd­na ra­da neschvá­li.