prokurator

Poznámka k Mazákovmu sporu s vládou o odvolávaní členov Súdnej rady

99 prečítaní

Autor: Tomáš Ľalík

Zdroj: Štandard.sk

Profesor ústavného práva Tomáš Ľalík reaguje na diskusiu o odvolávaní členov Súdnej rady a sťažnosť Jána Mazáka na postup novej vlády, ktorá Mazáka a nominantov vlády odvolala.

Vláda vo štvrtok 2. novembra 2023 odvolala svojich troch nominantov v Súdnej rade a nahradila ich inými tromi osobami. Na druhý deň exčlenovia Súdnej rady, ktorí boli odvolaní, avizujú, že rozhodnutie vlády o ich odvolaní napadnú pred ústavným súdom ústavnou sťažnosťou, pretože sú názoru, že im vláda zasiahla do ich ústavného práva na výkon verejnej funkcie. Tému odvolávania členov Súdnej rady sledujem z profesionálneho hľadiska viac ako 10 rokov, a preto by som sa rád s čitateľmi podelil o svoje dojmy z tejto kauzy.

Súdna rada vznikla na základe ústavného zákona č. 90/2001 Z.z.. a má 4 kategórie členov: najväčšiu skupinu volia sudcovia (v súčasnosti 9), troch členov menuje prezident, troch vláda a troch členov volí parlament. Od začiatku svojej existencie právna úprava určovala, že členovia Súdnej rady môžu byť odvolaní pred skončením svojho 5-ročného funkčného obdobia. Do roku 2003 boli dôvody pre odvolanie prítomné v zákone o Súdnej rade a konkrétne išlo o pozbavenie alebo obmedzenie v spôsobilosti na právne úkony, resp. ak člen rady nemohol vykonávať svoju funkciu dlhšie ako rok zo zdravotných dôvodov. Kým ústava umožňovala odvolanie, ale nestanovovala dôvody pre takýto postup, zákon o Súdnej rade predvídal vyššie uvedené objektívne dôvody. Tieto dôvody zákonodarca zákonom č. 426/2003 Z.z. zrušil. Teda ostala ústavná aj zákonná možnosť odvolať člena Súdnej rady, ale dôvody pre takýto postup absentovali.

Politická prax bola taká, že členovia neboli odvolávaní pred uplynutím funkčného obdobia, a to ani pri zmene vládnej garnitúry. Tak napríklad prvá vláda Roberta Fica v roku 2006 ponechala nominantov predošlej vlády a parlamentu. Situácia sa zmenila po parlamentných voľbách v roku 2010, kedy vláda Ivety Radičovej odvolala vládnych nominantov v roku 2011. Ako to v týchto situáciách býva, vec skončila na ústavnom súde, ktorý uznesením IV. ÚS 46/2011 sťažnosť odmietol. Dôvodom pre odmietnutie bol argument, že ak ústava ani zákon dôvody pre odvolávanie členov neobsahujú, vláda (či iný orgán) môže svojich nominantov odvolať bez udania dôvodu v zmysle „kto menuje, ten aj odvoláva“. Vzťah členov Súdnej rady k orgánom, ktoré ich do funkcie nominovali, je tak založený na politickej dôvere.

Možnosť svojvoľného odvolávania členov rady ostala nezmenená až do roku 2018. Niektoré senáty ústavného súdu sa snažili prelomiť uvedený názor štvrtého senátu, čo sa napokon po 7 rokoch aj podarilo v uznesení PLz. ÚS 2/2018. Väčšina ústavného súdu (podľa mňa vecne správne) uviedla, že člena nie je možné odvolať, pokiaľ sa v právnom predpise nestanovia objektívne dôvody pre takýto postup. V opačnom prípade príde k porušeniu ústavného práva na výkon verejnej funkcie ako aj negáciu nezávislosti Súdnej rady.

Dráma však pokračovala aj tretím dejstvom.

Mária Kolíková ako ministerka spravodlivosti po parlamentných voľbách 2020 presadila ústavnú novelu č. 420/2020 Z.z. týkajúcu sa súdnej reformy. Ústavná novela z konca 2020 prvýkrát výslovne formulovala, čo je dnes čl. 141a ods. 5 ústavy: „Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať.“ Parlament výslovne reagoval na rozhodnutie ústavného súdu z roku 2018 a chcel ho prekonať. Rovnako tak sa status nezávislosti Súdnej rady zmenil na jej autonómne postavenie. Nehovoriac o tom, že ministerka Kolíková ihneď po voľbách naliehala na členov Súdnej rady za vládu, aby sa vzdali svojich funkcií, pretože nemajú dôveru novovytvorených inštitúcií. To aj členovia rešpektovali a svojho členstva sa vzdali. Je racionálne predpokladať, že ak by tomuto tlaku členovia nevyhoveli, tak by ich po účinnosti ústavného zákona 420/2020 Z.z. vláda aj parlament odvolali práve na základe novokoncipovanej možnosti.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že čerstvo odvolaní členovia Súdnej rady, vrátane predsedu Súdnej rady Jána Mazáka, nenamietali proti tejto právomoci vlády, parlamentu aj prezidenta v čase prijímania ústavnej novely v decembri 2020, resp. po tom, ako sa ujali svojich funkcií. Ústavná novela je účinná skoro 3 roky. Títo členovia boli členmi Súdnej rady niekoľko rokov bez toho, aby formálne či neformálne presadzovali zmenu právnej úpravy. Pripomínam, že predseda Súdnej rady môže sám iniciovať konanie o súlade právnych predpisov, teda hypoteticky mohol uvedené znenie ústavy napadnúť pred ústavným súdom hocikedy (a môže tak urobiť aj dnes) bez toho, aby potreboval súhlas členov Súdnej rady, či iného orgánu.

Bol to paradoxne súčasný predseda Súdnej rady Mazák, ktorý v marci 2020 po parlamentných voľbách v článku kritizoval ústavný súd za rozhodnutie v roku 2018 a považoval ho za nelegitímne z titulu, že „vymazalo“ ústavnú možnosť odvolania členov Súdnej rady (čo je vecne chybné, pretože ako vyplýva aj z tohto textu, ústavný súd žiadny výmaz textu nevykonal, ale určil parlamentu povinnosť prijať podrobnejšiu právnu úpravu a stanoviť objektívne dôvody pre odvolanie člena Súdnej rady). Navyše, v článku plédoval za doplnenie ústavy citujem: „Prezident, národná rada a vláda môžu odvolať člena súdnej rady kedykoľvek aj pred uplynutím jeho funkčného obdobia.“ Pán sudca Mazák bol za súčasnú podobu svojvoľného („kedykoľvek“) odvolania člena Súdnej rady. Ako obrat o 180 stupňov je možné vnímať jeho súčasný názor po voľbách 2023 prezentovaný na stránkach Denníku N, ktorým sa prikláňa k názoru o neodvolateľnosti člena Súdnej rady. Nech si čitateľ sám urobí názor na kotrmelec sudcu Mazáka a jeho integritu…

Ústavný režim svojvoľného odvolávania členov Súdnej rady je však problematický nielen z vnútroštátneho hľadiska ale aj z pohľadu záväzkov, ktoré pre Slovensko vyplývajú z Rady Európy. Ako uvádza Európsky súd pre ľudské práva akákoľvek reforma súdnej rady je predstaviteľná, pokiaľ neohrozuje nezávislosť sudcov. Otázka nezávislosti a neodvolateľnosti je naliehavá najmä pri zástupcoch sudcov v Súdnej rade. Z hľadiska nezávislosti sudcov pôsobiacich v Súdnej rade je problematické, ak tí môžu byť odvolaní bez toho, aby rozhodnutie o odvolaní bolo preskúmateľné nezávislým súdom. To v podstate znamená, že dôvody pre odvolanie sudcov, ktorí pôsobia v Súdnej rade musia byť objektívneho a nie subjektívneho charakteru. Dokonca ESĽP ide ešte ďalej keď hovorí o tom, že dôvody pre odvolanie členov súdnej rady-sudcov musia byť rovnaké, aké existujú pre odvolanie sudcu z funkcie (napr. Żurek c. Poľsko, § 147). Sudcovia ako členovia Súdnej rady by mali zostať vo funkcii celé funkčné obdobie (Grzęda c. Poľsko, § 284).

Aj pri odvolaní členov Súdnej rady, ktoré nie sú sudcami, ESĽP vyžaduje obligatórny prieskum zo strany nezávislých súdov, ak právna úprava stanovuje dĺžku funkčného obdobia (Loquifer c. Belgicko, § 54). Treba však povedať, že judikatúra ESĽP vo vzťahu k sudcom je oveľa jednoznačnejšia ako v prípade odvolania členov Súdnej rady, ktorí nie sú sudcami. Je tak očividné, že ústavný režim zavedený novelou č. 422/2020 Z.z. je prinajlepšom v rozpore s požiadavkami, ktoré kladie ESĽP na odvolávanie členov Súdnej rady – sudcov.

Na uvedený rozpor ústavnej novely s požiadavkami nezávislosti Súdnej rady, ako aj vylúčenia svojvôle, poukazovali v návrhu na ústavný súd poslanci Smeru v decembri v roku 2020. Na ich argumentáciu však ústavný súd v uznesení PL. ÚS 8/2022 neodpovedal. Platný stav je teda taký, že vláda, parlament aj prezident, resp. sudcovia môžu kedykoľvek svojich nominantov odvolať. Súčasnej vláde teda nie je možné vyčítať skutočnosť, že predchádzajúci parlament zmenil ústavu tak, že prekonal precedens ústavného súdu, negoval záväzky Slovenska, ktoré preň vyplývajú z Rady Európy, pričom sa uvedené dialo za tichého súhlasu ústavného súdu a hlasného súhlasu časti odbornej verejnosti. Alebo si viete predstaviť situáciu, kedy by vláda zložená z PS, SaS či KDH nechala vo funkcií členov Súdnej rady, ktorých nominovala koalícia Smer, Hlas a SNS za právnej úpravy, ktorá im umožňuje kedykoľvek tieto osoby odvolať?

Uvedenú dilemu bude musieť nejakým spôsobom vyriešiť ústavný súd, čo bude veľmi komplikované, veď zvážte. Ide o ústavnú úpravu, pričom opätovne ústavný zákon č. 420/2020 Z.z. zakázal ústavnému súdu posudzovať súlad ústavného zákona s ústavou v čl. 125 ods. 4 (možnosť kontroly ústavného zákona s ústavou a jej materiálnym jadrom si ústavný súd vyvodil v náleze PL. ÚS 21/2014). Síce v uznesení PL. ÚS 8/2022 čiastočne prekonal ústavný zákaz, ale uviedol, že kontrolu ústavnosti ústavného zákona si vyhradzuje na celkom výnimočné situácie. Je nepravdepodobné, že by odvolanie členov Súdnej rady bolo výnimočnou situáciou (navyše, ak ide len o ústavnú sťažnosť, v ktorej ústavný súd nemôže vyhlásiť právnu úpravu za neústavnú).

Na druhej strane je ústavné znenie v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenska najmä pri členoch-sudcoch. Avšak medzinárodné právo má prednosť len pred zákonom a nie pred ústavou [čl. 154c) ods. 1 alebo čl. 7 ods. 5 ústavy]: ústava je nadradená aj medzinárodnému právu, aspoň k takému záveru sa doposiaľ kloní ústavný súd v súvislosti s účinkami judikatúry ESĽP v našom ústavnom poriadku.

A nakoniec, ako vyplýva z tu uvádzaného článku sudcu Mazáka z roku 2020, súčasný ústavný súd plánoval prekonať rozhodnutie ústavného súdu z roku 2018.

Teda ak by do celej veci chcel nejako ingerovať ústavný súd, musel byť nielen nerešpektovať znenie ústavy (a to dokonca dvakrát – odvolávanie členov Súdnej rady kedykoľvek a zákaz prieskumu ústavných zákonov), ale dokonca aj spochybniť svoju doktrínu k účinkom judikatúry ESĽP a nakoniec aj poprieť svoj zámer prekonať rozhodnutie ústavného súdu z roku 2018.

Veru nič ľahké nás nečaká a sám som zvedavý, ako sa s celou vecou ústavný súd vysporiada. Stále platí, tam, kde sa presadzuje jediné správne riešenie a pravda len jednej strany, nemôže to skončiť dobre.

Pridaj komentár

Your email address will not be published.

Predošlý článok

Bude lepšie sa k „spravodlivosti“ prestrieľať ?

Ďalší článok

Denunciačný list vláde