Z knihy Patrika Števíka: Zamyslenia
Má byť právnik iba vazalom paragrafov, ktoré mocní napísali tak, aby ich mohli zneužívať?
Kedy nastáva moment, keď sa má sudca vzoprieť?
Deštrukcia právneho štátu môže mať pôvod v snahe výkonnej a zákonodarnej moci ovládnuť súdnu moc. Základná funkcia súdnej moci v demokratickej spoločnosti spočíva v kontrole moci výkonnej a zákonodarnej, aby pri svojej snahe vládnuť nezabúdali na dodržiavanie ústavy, zákonov a ľudských práv. Nezávislá súdna moc môže odmietať nerešpektovanie týchto inštitútov priamo v súdnom konaní alebo ako občan – sudca.
Sudcovia z titulu svojho vzdelania a funkcie spolu s ostatnými právnickými profesiami, ako sú advokáti, prokurátori či akademická obec, sú povinní sa postaviť na čelo, ak prichádza k demolácii právneho štátu porušovaním ústavy, zákonov a ľudských práv. To nemôžu, pochopiteľne, urobiť lekári, učitelia alebo gastroprevádzkovatelia. V porovnaní s inými profesiami majú mať sudcovia zvýšenú citlivosť na porušovanie zákonov. Sudcovia a všetky právne sektory musia na túto skutočnosť poukázať a vyviňovať sa majú tí, ktorí zákony porušujú.
Snaha ovládať súdnu moc v Slovenskej republike nie je iba súčasný jav. S týmto fenoménom sa stretávajú všetky spoločnosti, viac či menej demokratické. Je to akýsi test demokracie. Čím má demokracia a právny štát slabšiu pozíciu, tým je snaha o ovládanie justície väčšia, lebo je prekážkou totalitných praktík. V dnešnej dobe sa zhodou rôznych okolností snahy o ovládnutie súdnej moci maximalizovali. Pod zámienkou očisty justície alebo jej reformy.
Je slovenská spoločnosť v roku 2021 skutočne taká malomyseľná, aby uverila rozprávke o skorumpovanej celej súdnej moci na základe jedného percenta zatiaľ iba obvinených sudcov?
Áno, treba justíciu zbaviť všetkých tých, ktorí sa nechali skorumpovať. Ale rovnako treba začať pracovať na tom, aby politikmi a novinármi neboli porušované základné zásady právneho štátu, ako sú prezumpcia neviny a nezávislosť justície.
Chceme, aby politici alebo novinári podľa svojich preferencií určovali vinníkov, ukladali im tresty a sudca bude iba štatista?
Alebo chceme mať nezávislú súdnu moc, ktorá každý prípad spravodlivo posúdi a rozsúdi?
Žijeme v dobe absencie úcty k človeku a vulgarizácie spoločnosti. Úcta k človeku znamená viac ako štatistiky alebo peniaze. Ak ospravedlníme porušovanie ľudských práv preto, aby vládna moc napríklad ušetrila finančné prostriedky, stávame sa spolupáchateľmi zániku demokracie a právneho štátu. Rovnako aj vtedy, ak sa mlčky prizeráme. Chápem, že nie každý sa narodil ako hrdina. No odvaha nie je predsa absencia strachu, ale jeho prekonanie. Ja mám tiež strach. Ibaže strach z toho, že nič neurobím, je väčší, ako strach z toho, čo sa mi stane, keď sa ozvem. A myslím si, že v spoločnosti, v ktorej panuje zmätok, nekultúra, zosmiešňovanie, ponižovanie a pomsta, je strach namieste.
Treba si uvedomiť, že Európa stojí na postulátoch, ktoré nám tu zanechala Rímska ríša: republika, právo, poriadok, mier, bezpečnosť, grécka kultúra, kresťanstvo, moderná infraštruktúra. Rimanom vďačíme za povolanie právnika a rímske právo sa stalo základom európskeho práva a vyučuje sa na všetkých právnických fakultách. Ideu demokracie ani zásady právneho štátu sme nevymysleli my a sme povinní ich dodržiavať, aj keď nám to nevyhovuje.
Chrániť demokraciu nedemokratickými prostriedkami znamená likvidovať ju. Obmedzovanie slobody slova tým, že slobodu po prejave majú iba prisluhovači, nie je nič demokratické. V tom sa práve odlišuje demokracia a právny štát od totality, že slobodu slova bez ponižovania, zosmiešňovania a šikanovania majú aj oponenti. Kto nerešpektuje slobodu slova u svojho nepriateľa, nerešpektuje slobodu vôbec.
Za určitých okolností je možné aj v demokratickej spoločnosti ospravedlňovať porušovanie ľudských práv. V zmysle zásady fiat iustitia, pereat mundus (nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zahynúť svet), má zákon z dôvodu zachovania právnej istoty prednosť pred všetkým. Iba v prípade hroziacej najhoršej nespravodlivosti môže byť táto zásada korigovaná inou zásadou summum ius, summa iniuria (najväčšia spravodlivosť býva najväčším bezprávím). To znamená, ak striktná aplikácia zákona môže viesť k najhoršej nespravodlivosti. Jedná sa o takzvanú Radbruchovu formulu. Iba skutočnosť, že sa štát ocitol v kríze, alebo že v mene verejného blaha vedie boj s korupciou, nedáva štátnym orgánom právo porušovať ľudské práva, ústavu a zákony. V právnom štáte má aj darebák právo na spravodlivý proces a zachovanie ľudskej dôstojnosti. Veľmi často na to v našej zvulgarizovanej spoločnosti zabúdame.
Ak právnik chápe rozdiel medzi právom a zákonom (ius et lex), nemal by mať vnútorný problém vzoprieť sa. Vyplýva to už z názvu nášho povolania. Sme právnici. Teda vždy, ak zákon obsahujúci právo niekto nedodržiava, právnik sa musí ozvať. Ak vládna moc schváli zákon, ktorého obsahom je naopak bezprávie, právnici musia nájsť spôsob, ako ho odmietnuť. Zvlášť, ak takéto bezprávie je v rozpore s prirodzeným právom, ktorého produktom sú ľudské práva, demokracia a právny štát.
Sudca je v prvom rade občan a tieto dve pozície nie je možné od seba oddeliť. Ak konám ako sudca, konám zároveň ako občan. Naopak, ak konám ako občan, konám aj ako sudca. Občan – sudca by preto nemal nikdy zabúdať, že je aj sudcom. Občan – sudca má povinnosť sa aj v súkromnom živote správať tak, aby nenarušil dôveru vo svoju osobu ako sudcu. Z toho vyplývajú pre občana – sudcu určité obmedzenia v súkromnom živote, ktoré som spomínal v predošlej kapitole (v kapitole s názvom Aj o tom, kto je sudca).
Podľa článku 32 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok a ľudské práva, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. Degradovať právny štát iba na voľby a referendum, a medzitým nič, je veľmi nebezpečné.
Ak má niekto snahu ovládnuť súdnu moc a chce vyzerať demokraticky, musí, pochopiteľne, dostať na svoju stranu verejnosť. Ako to urobí? Tak, že sa dlhodobo snaží vytvoriť dojem nefunkčnosti a skorumpovanosti justície. A keď dôvera padne na minimum, tak sa do nej zahryzne. Nič zložité na pochopenie. Aby som bol opäť spravodlivý, tieto praktiky sme tu mali aj predtým, ale mám pocit, že v dnešnej dobe to zašlo najďalej.
Postreh Abrahama Lincolna nám však naznačuje výsledok: „Môžete klamať svojím počínaním niektorých ľudí nejaký čas, niektorých dokonca po celý čas, ale nikdy nie všetkých po celý čas.“
Snaha o odstránenie rozhodovacej imunity sudcu je ďalším spôsobom, ako sa podlamujú základné princípy právneho štátu. Na zabránenie ohýbania práva sudcom existuje v Slovenskej republike viacinštančný systém a systém opravných prostriedkov, ktoré takýto prípad vychytajú. Okrem toho existuje v právnom poriadku Slovenskej republiky trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Nebezpečenstvom pre právny štát a narušenie rovnováhy mocí je aj zbavenie ústavného súdu možnosti vyjadrovať sa k prijatým ústavným zákonom v parlamente. To znamená, že ktokoľvek bude mať v parlamente ústavnú väčšinu, môže meniť základný zákon štátu ako sa mu zachce. Čiže aj zmeniť demokraciu a právny štát na totalitu.
Tento dôsledok je schopný pochopiť aj laik.
Aj schvaľovanie množstva zásadných právnych predpisov v skrátenom konaní je znakom rozkladu demokracie a právneho štátu. Zo strany výkonnej a zákonodarnej moci ide o demonštráciu sily a jasné porušovanie princípov právneho štátu. Nie náhodou má proces schvaľovania zákonov svoj štandardný priebeh.
Poukázal by som ešte na médiá.
Mediálna moc je v každom režime veľmi dôležitá. V demokratickej spoločnosti je nevyhnutné, aby sa novinári nespreneverovali pravde. Mali by byť medzi prvými, kto bude dodržiavať prezumpciu neviny a nezavádzať. Mali by túžiť po objektivite. Osobne si myslím, že v súčasnej dobe, pri rozhodovaní veľkých káuz, musí mať sudca veľmi silnú osobnostnú výbavu na to, aby rozhodol v rozpore s verejnou mienkou a tlakom médií, ak to považuje za spravodlivé.
