ÚSTAVNÝ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY Hlavná 110, 042 65 Košice 1 P. O. Box E – 35
TLAČOVÁ SPRÁVA č. 28/2023
3. máj 2023
Prípustnosť dovolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na výkon rozhodnutia vo veciach maloletých
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vkonaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 546/2022 prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorý okrem iného namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľ sa ako oprávnený domáhal na okresnom súde výkonu skoršieho rozhodnutia tohto súdu o úprave styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom. Okresný súd uznesením návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd na odvolanie sťažovateľa prvoinštančné uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné. Najvyšší súd pritom vychádzal z návetia k § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), podľa ktorého je dovolanie prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí. Uzavrel, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo v danom prípade potvrdené rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu oprávneného na nariadenie výkonu rozhodnutia, svojou povahou nenapĺňa znaky rozhodnutia vo veci samej, keďže ide o rozhodnutie vydané vo vykonávacom konaní podľa § 370 a nasl. Civilného mimosporového poriadku, ktorému už predchádzalo rozhodnutie vo veci samej, ktoré je exekučným titulom. Podľa najvyššieho súdu nejde ani o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, v dôsledku čoho proti takému rozhodnutiu nie je dovolanie podľa § 420 CSP prípustné.
Podľa ústavného súdu záver, ku ktorému najvyšší súd dospel, je výsledkom reštriktívnej interpretácie uvádzacej vety k § 420 CSP. Zužujúci výklad najvyššieho súdu aktivuje nutnosť použitia ustáleného právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza doúvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené obmedzenie či dokonca popretie.
Ústavný koncept základného práva na súdnu ochranu sa vnašom ústavnom systéme v podstatnej miere odvíja od čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa základného práva zakotveného v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento ústavný článok vykonávajú. Medzi také zákony patrí aj Civilný sporový poriadok, ktorého existenciou si štát plní záväzok zabezpečiť pre každého možnosť, aby sa spôsobom ustanoveným v týchto zákonoch domáhal svojich práv na súde. Preto aj najvyšší súd, ktorý poskytoval sťažovateľovi súdnu ochranu v dovolacom konaní, bol povinný rešpektovať obmedzenia, ktoré zo zákonnej právnej úpravy pre poskytovanú súdnu ochranu plynú, na druhej strane však v konkrétnej (druhovej) otázke nesmie určovať také limity justičnej ochrany, ktoréobmedzujú realizačný priestor pre uplatnenie základných práv a slobôd a zároveň ich zákonodarca neustanovuje. Najvyšší súd napadnutým uznesením svojím výkladom implementoval do procesnej úpravy neprípustnosti dovolania podľa Civilného sporového
poriadku skupinu rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými sa konanie končí. Účastníkom súdnych konaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletých, ktoré nemajú povahu základného konania o spornej otázke hmotnoprávnej povahy, tak odňal prístup k dovolacej fáze konania, a to bez náležitej opory v zákone a interpretačnou reštrikciou. Vychádzajúc z ľudsko-právneho konceptu, podľa ktorého právo na prístup súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces, ako aj z požiadavky, aby všetky obmedzenia prístupu k súdom boli vykladané čo najreštriktívnejšie, ústavný súd konštatoval, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu brániace sťažovateľovi v prístupe k dovolacej súdnej inštancii obmedzuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľným spôsobom.
Ústavný súd predmetným nálezom potvrdzuje svoj už skôr vyslovený názor v uznesení č. k. IV. ÚS 540/2022-21 z 27. októbra 2022, vktorom pripomenul prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktorýmitento skonečnou platnosťou rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
Úplné znenie nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 546/2022 z 2. marca 2023 je zverejnené na webovom sídle ústavného súdu.
Upozornenie:
Tlačová správa slúži výlučne na informovanie o rozhodovacej činnosti ústavného súdu,
nenahrádza rozhodnutie ústavného súdu a nie je preň záväzná.
Dokument pre potreby médií, ktorý nezaväzuje Ústavný súd Slovenskej republiky.
Viac informácií môže médiám poskytnúť
hovorkyňa Ústavného súdu SR PhDr. Martina Ferencová, PhD.
telefón: 055/7207 295, mobil: +421 918 827 344, e-mail: martina.ferencova@ustavnysud.sk
2
